Smrť v Benátkach

Keďže Bjorn Andrésen je skutočne nadpozemsky krásny, týmto filmom dosiahol casting svoj absolútny profesionálny vrchol, nakoľko Smrť v Benátkach je film, ktorý - na rozdiel od prvoplánovo registrovateľného príbehu (zvádzajúceho k plytkým, prostoduchým či dokonca vulgárnym interpretáciám) - sa nadpozemskou krásou programovo zaoberá. Presnejšie - koncentruje sa na rozprávanie o nemožnosti dosiahnutia ideálnej krásy v umení a ideálneho vôbec. Postava poľského mladíka je rovnako neskutočná, preludná a efemérna ako sfumato na obrazoch Leonarda a jeho školy - je to personifikácia Krásy a Inšpirácie. Ako inak si vysvetliť, aby sa skutočný 15 ročný chlapec na kohokoľvek uprene díval s výrazom nejakého tajomného božstva (15 sekundová sekvencia bez zažmurkania) a o čosi neskôr vyvádzal na pláži s rovesníkmi. Práve toto jasne artikuluje, že fyzické a zmyselné je potlačené v prospech duchovného. Viscontiho typické "päťminútové" scény v jedinom zábere zbožňujem. Prezrádzajú absolútnu koncentrovanosť a suverénne gesto režiséra, ktorý si je natoľko istý svojím zámerom, že kladie znamienko rovnosti medzi "skutočný" čas a fiktívny čas filmový, aby z diváka urobil voyeura bytostne zainteresovaného na dianí, ktoré sa pred ním odvíja, i na jeho význame. Už z toho pohľadu je takáto filmárčina fascinujúca, nehovoriac o tom, že okrem premýšľania máme možnosť náležite vychutnať špecifickú atmosféru. Do filmu, kde dominantnou témou je neuchopiteľnosť krásy ako duchovnej hodnoty vnáša použitie dráždivo dlhých záberov (akcentujúcich materiálno) dusný, znepokojujúci prvok a teda estetiku extrémneho kontrastu, ktorá je napokon využitá i pri konfrontácii krásy zmyslovej s ošklivosťou (Tadzio a spevák na terase hotela). Keď ten neuveriteľný Andrésen vrhne - podľa Viscontiho pokynov - "pohľad z bodu A do bodu B", človeka až zamrazí. Tam, kde hlavný hrdina krásu nachádza a stráca, kúzli Visconti klaustrofobicko-fantazijnú krajinu nie nepodobnú niektorým horúčkovitým, unikavým neskororokokovým víziám Benátok, aké občas maľoval Francesco Guardi. Najznepokojujúcejším momentom celého filmu je však záverečné gesto mladíka. Nie preto, že by snáď toto gesto nemalo predobraz v novele. Zatiaľčo Mann vágne popisuje neurčité gesto, Visconti - ak ho chcel mať vo filme (a on ho tam rozhodne mať chcel) - musel divákovi ukázať celkom konkrétny pohyb, teda čosi, na čom stojí a padá kinematografia ako taká. Nečakane alogický charakter tohto pohybu spôsobuje, že do banálneho, až do krajnosti trivializovaného príbehu odrazu vstupuje prvok nadprirodzena, konečne tá enigmatickosť, ktorá je vlastná každému dobrému umeleckému dielu. PS: Andrea Verrocchio by dal 5*. PS 2: Práve som kdesi narazil na jednu interpretáciu, podľa ktorej je chlapec nadprirodzenou entitou, známou v mnohých starých kultúrach, ktorá uľahčuje umierajúcim prechod zo života do smrti. (20.10.2004)

Mannův román je literární klenot. Pyšní se jeho vrcholně vytříbeným stylem jazyka, bohatým symbolismem a umožňuje čtenářům svými jemnými nuancemi v naznačování, nenapodobitelný estetický požitek. A není moc tlustý, čímž je sympatický. Oproti tomu Viscontiho předlouhý, těžkopádný film působí jako jednotvárný, nekonečný žalozpěv, z kterého vyznívá jen jakýsi homo-romantický podtón, který v Mannově surreálním světě nebyl absolutně přítomný. Některé scény bez příslušného podkladu ztrácí svůj smysl a kouzlo symbolů řecké mytologie vyšumělo úplně. Chlapec s andělskou tváří výstižně zastoupil prototyp fyzické dokonalosti, ale upocený představitel von Aschenbacha mě věrohodností dvakrát neoslnil. Tak je to především Mahlerova hudba a Viscontiho vizuál, které onu tajemnou a morbidní atmosféru dokážou navodit. Asi by bývalo bylo pro mě lepší, kdybych předlohu vůbec neznala. (25.10.2011)

Benátky sú vyhľadávanou multikultúrnou komunitou,kdesi na mieste hotela Lido pri pláži,tam prichádza rekreovať a načerpať pozitívnu energiu hudobný skladateľ Gustav Von Aschenbach,chlapík po 40,ktorého trápi nevydarený koncert,kde diváci nahlas pískali,ale najmä smrť dcérky,to všetko vidím vo flashbackoch podfarbených geniálnou kamerou a hudbou,vôbec celý snímok je o vytváraní intenzívneho vnímania obrazu,vďaka panoramatickej perfektnej kamere,ktorá zaberá všetko z diaľky a zase späť,Zoom,aký používal Kubrick v Barry Lyndon(inak aj si tu zahrala Marisa Berenson). Kamera je Alfa,Hudba je Beta,klasické zmysly človeka,ja vidím okom nádherné kamerové schopnosti kameramana Pasqualino De Santis,ktorý obdivuhodným obrazovým cítením sníma Benátky,do ktorých sa priženie cholera vzduchom,alebo bez dialógové zaberanie postav Gustava a mladého poľského chlapca Tadzia,ktorí nikdy na seba neprehovoria,len na seba čumia,no zabudol som spomenúť,že Gustava pochytilo neobyčajné vnuknutie,keď prvýkrát uvidel Tadzia,tak mu bol stále v pätách,sledoval ho,keď bol s rodinou sa najesť v reštike,tak aj Gusto,alebo keď sa hrali Poliaci na pláži,tak sa tam obšmietal aj milý Gusto...Tak Gustav sa platonicky zamiloval do Tadzia.Hudbu vnímam ako podstatnú časť zložky,bez ktorej by film nefungoval a v tomto prípade by som sa cítil ako mŕtva mačka vo vreci niekde na diaľnici.Kamera a Hudba sú maximálne jednoliate pôžitkárske zmysly.Výkon Dirka Bogardeho je fascinujúcim pohľadom na človeka,ktorý prežíva šialené obdobie,kde naň číha choroba,ktorej podľahne a Tadzio sa len z diaľky prizerá.Réžia Viscontiho ma zrazila ako auto 160 km rýchlosťou plnou silou,kde som letel desiatky metrov.Smrť v Benátkach je určite lepšia ako v Ružomberku,v tejto diere nechcem zomrieť...Gustav prežil dôstojný život umelca,prišiel na miesto,v ktorom neplánoval zomrieť,stalo sa,a ja vidím 2 hodinovú benátsku odyseu Luchina Viscontiho,kde podobne ako 2001:Vesmírna Odysea je extrémne pomalé tempo,tak sa vyžaduje,aby divák mal dostatočnú vnútornú energiu na pochopenie atypického dôležitého snímku kinematografie. (02.12.2014)

Viděno na širokém plátně ve stylových prostorách Slováckého divadla a nutno říct, že to byl doposud můj největší zážitek na LFŠ!! Vizuální a zvuková pastva, při které Visconti neskutečně čaruje s obrazy a do toho hraje božská hudba Gustava Mahlera. I příběh, jakkoli prostinký, dokáže zaujmout svojí dráždivostí na téma zapovězená láska a rozklad společnosti i lidského ducha. Nicméně, právě skutečnost, jak a kde toto dílo divák zhlédne, je pro celkový dojem podstatná. Chce to fakt to kino. (24.08.2003)

Gustav von Aschenbach mi byl odporný. Ovšem film jako celek se mi líbil, a to především po vizuální stránce. Nemám moc rád Mahlerovu hudbu, ale do tohoto filmu seděla dost dobře. Stejnojmennou Mannovu knihu jsem spíš protrpěl (naštěstí je velmi tenká), ač mám Thomase Manna rád, ale film jsem zhlédl s chutí již potřetí. (24.11.2006)