Boží ruka

Velká nádhera mě uchvátila, seriál Mladý papež zaujal a film Oni a Silvio mě i přes několik výtek bavil… Paolo Sorrentino se tím stal jedním z mých nejoblíbenějších italských režisérů. Boží ruku jsem si tak nemohl nechat ujít. Hned z počátku je třeba říct, že to není film primárně určený fotbalovým fanouškům. Linka s Maradonou je jen příjemným podkresem. Sorrentino mě ale baví i bez něj. Jeho kompozice záběrů jsou stále úchvatné, obsazení skvělé, podivné postavy správnou mírou praštěné a dialogy místy zábavné a místy mrazivé. Scéna s rodinnou oslavou, kde se všichni dohadují a hašteří, v nás vyvolávala záchvaty smíchu. Zhruba v polovině se film překlopí do dramatické roviny a začne být vážnější a více zamyšlenější. Napadá mě jen jeden nedostatek, k vyššímu hodnocení mi chyběla hudba. Ta povětšinou není žádná. Přesto jde o stále velmi dobrý snímek, i když absolutní Velká nádhera to není. (12.01.2022)

(28/2022) / A to som sa tak tešil na nového Sorrentina. Ale už od začiatku som ťažko hľadal cestu k tým bizarným postavičkám. Často sa vyzdvihuje poetickosť jeho tvorby, ale v tomto prípade som ju takmer nevnímal, keďže je ukrytá pod nánosom až takmer karikatúrneho stvárnenia. A ani prostredie Neapola a zjavná autobiografickosť hlavného hrdinu na mňa nezapôsobili. Film zachraňuje druhá polka v ktorej sledujeme dozretejšieho hlavného hrdinu a vôbec aj celého filmu. Všetko je zrazu dospelejšie, vážnejšie. To mi sadlo viac. Niekde v pozadí chápem, že ten film je kvalitný, ale mne moc nesadol. (6/10) (28.02.2022)

Rozhodně lepší počin než předchozí Silvio, kdyby se ale věnovalo více pozornosti Neapoli, mohla z toho být Velká nádhera II. V ní se Sorrentino nemusel vázat vyprávěcí linkou (kterou zde zastupuje autobiografie) a vznikla tak volná skladba obrazů, v níž nebylo třeba charakteristiky postav podrobovat nějaké pevnější vývojové kompozici. V Boží ruce ale podstatnou část stopáže zabere epika okolo rodiny; pokud jsou charaktery načrtávány jen karikačně a anekdoticky, je to náramná zábava. V momentu, kdy se soustředění ponoří do portrétu dospívajícího sirotka, to trochu ztrácí soudržnost (dech nikoli - pořád je to velká filmařina). Film je tentokrát více auditivizován zvuky, hudba (kterou režisér umí jindy naroubovat geniálně) je překvapivě úsporná. Rozhodně je to film pro velké plátno, adventní premiéra na Netflixu - pro masové publikum vykrmované romantickými předvánočními selankami - bude šlápnutí vedle... (20.11.2021)

Sledovanie tohto filmu predstavovalo pre mňa nepríjemný zážitok. Sorentino mi nielenže pripomenul svoje najhoršie filmy, ale aj najhoršie filmy Felliniho. Vo všeobecnosti neznášam namyslenosť niektorých režisérov, ktorí si za cudzie peniaze nakrúcajú svoje radosti i boliestky, pričom je im úplne jedno, či výsledné dielo zaujme aj niekoho iného ako ich. Ak by som mal jedným slovom charakterizovať práve dosledovaný film bude to - galimatiáš. (08.07.2022)

Podľa môjho názoru je úplne priam najideálnejšie sa tomuto filmu zo širokého oblúka vyhnúť, pretože sa tým pádom môžete veľmi škaredo (p)opáliť, ak dajme tomu pristúpite na túto zvrátenú hru režisérovi Sorrentinovi, ktorý nakrútenie svojho "osobného" snímku myslel zrejme naprosto úprimne, no namiesto toho mi na tanier neustále servíroval - neuveriteľnú smršť bizarných porcií všelijakých somarín, ktoré sa na mňa vyrútili hneď od samého začiatku, ako japonský (rýchlo)vlak Šinkansen, lebo prvá hodina, naozaj nebola bohviečo na celkové strávenie, keď vskutku až v tej druhej polovici, to konečne začínalo byť o trochu viac "stráviteľnejšie" , keďže akonáhle protagonistovi vstúpila do života rodinná tragédia, tak sa z ničoho nič zrazu ocitá na križovatke osudu, kedy som ďalej už len netrpezlivo očakával, akú cestu si vlastne nakoniec zvolí... ? Výsledné filmové spracovanie napokon podtrhuje nepríliš priaznivé hodnotenie dvoch, biednych hviezdičiek, a tak z mojej strany sa jedná o akési mimoriadné sklamanie asi v takom duchu, že sledovanie tohto filmu vzbudzuje ešte väčšie "utrpenie" , než aké sám neskoršie prežíva hlavná postava Fabietta Schisy, ktorý v podstate stelesňuje talianskeho režiséra Paola Sorrentina z časov jeho dospievania v 80. rokoch v meste Neapol, keď sa ocitol v nezávideniahodnej situácii, v akej by nechcel byť asi nikto. Očakával som oveľa kvalitnejšie a komornejšie prevedenie do filmového obrazu, ktoré sa mi bohužiaľ nikdy nedostalo, čo by som mimochodom, od tohto tvorcu asi nečakal, že ma môže až takto extrémne znechutiť a zároveň i poriadne sklamať. A to ani nehovoriac o plochom scenári, ktorý si napísal autor sám, podľa ktorého nedokázal nakrútiť ani jednu poriadnu scénu, ak nepočítam aspoň tú v nemocnici, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo mohol inak tento nevydarený film vôbec ponúknuť ! PS: Trailery dokážu byť často veľmi zavádzajúcimi, čo obzvlášť platí i v tomto prípade, že ani mimoriadne obdarená Talianka 'Lujza Ranieriová' , to z biedy určite nevytrhne. (09.04.2022)