Nula nula nula

Osudové slow motion zábery na začiatku, konci či v strede epizódy nefungujú tak, akoby tvorcovia chceli. Dej je totiž rozbitý do troch dejových línií, pričom v každej skupine máme aspoň jednu hlavnú postavu a k tej by sme mali cítiť nejaké emócie, čo nefunguje za každej situácie. Najlepšie sa dá stotožniť s dealmakermi, tí vedú okrem dohadovania ceny kokaínu a záruky pašovaného tovaru v podstate normálny život blízky každému divákovi. Smolu majú v tom, že ich príbehy bývajú spočiatku najnudnejšie, preprava však do nich prinesie adrenalín. Mexické príbehy sú o nábožensky založenom veliteľovi špeciálnych jednotiek armády, ktorý zároveň pracuje pre kartel. Tieto príbehy vedia byť najdrenalínovejšie, pričom sa ale o ich hlavnú postavu veľmi nebojíte, čo znamená, že jej charakterizácia mohla byť prepracovanejšia. Talianska časť sa venuje vojne v rámci jednej mafiánskej organizácie v Kalábrii, kde stoja proti sebe boss bossov oblasti skrývajúci sa v lesoch pred políciou (Adriano Chiaramida, známy ako Zio Carlo z Romanzo Criminale) a jeho vnuk, ktorý chce násilne prevziať moc. Obe postavy majú čo ponúknuť a divák tak môže porovnať dva biznis modely. Stefano Sollima, režisér viac ako prvej série mafiánskeho seriálu Gomorra o neapolskej Camorre, filmu Suburra o ostijskej a rímskej mafii či seriálu Romanzo Criminale o mafii v Ríme v 70. a 80. rokoch minulého storočia využíva v tejto talianskej časti väčšinou na rozprávanie obraz pred dialógmi, čo mu tu aj v spomínaných tituloch znamenito vychádza a pri zobrazení kalábrijskej prírody sa niet čomu čudovať. Navyše v mafiánskych filmoch najmä o talianskej mafii je ticho skvelým symbolom napätia, ktoré trochu odďaľuje krviprelievanie, čím vzbudzuje záujem o túto časť celkového príbehu. Celý seriál je zmesou rôznych žánrov, od akčného, thrilleru, dobrodružného, krimi s tónmi kartelového Mexika a nádychom kampánskej mafie. Príbehy by lepšie vynikli samostatne, čo sa v niektorých častiach podarilo, chýbala však čisto talianska časť, ktorej by bola ponechaná väčšina priestoru. Zbytočne sa takto lámali emócie, ktoré mohli byť pri samostatne prevedených príbehoch intenzívnejšie. Mexiko je síce akčné a drsné, no má najmenej kvalitných postáv (veľa vytretých hláv, ktoré majú povahu ako rovnaký človek) a najviac predvídateľný dej, aj keď sa blysne určitými adrenalínovým scénami. Dealmakeri majú spočiatku slabšie scény, ktoré im vylepší o trochu akcie transport, inak im dráma funguje vždy. Za najlepšiu časť hodnotím tú taliansku (treba však brať aj do úvahy predpojatosť fanúšika mafiánskych filmov a seriálov s talianskou mafiou), kde fungujú postavy (veľa kvalitných, avšak zaslúžili by si viac priestoru), napätie (obrazom ticha, keď ťa vezmú priatelia len tak zrazu zajazdiť si na neznáme miesto aj v drsných, vypätých scénach + mafiánska kultúra talianskych mafiánov) aj akčné scény, lebo divák bol už pozornosťou zaujatý kvalitnými postavami a napätím. Všetky príbehy majú formálne vysokú kvalitu kamery a výborné zábery zobrazovanej krajiny. Gomorra to bohužiaľ nie je, Stefano Sollima má na konte lepšie tituly. Najlepšie herecké výkony (nie postavy): Dane DeHaan > Andrea Risenborough > Harold Torres > Adriano Chiaramida > Giuseppe De Domenico. (06.07.2020) (menej) (viac)