Šepoty a výkriky

Jakkoli je to místy až příliš scénické, pomalé a v lecčem to připomíná scénu ze Simpsonů, kdy se zoufalá Marge snaží najít na festivalu v Sundance alespoň nějaký film, který by jí nemlátil o hlavu přepísklou depresivností, stále se jedná o jedno z nejhlubších a nejtemnějších zpracování umírání, které jsem popatřil. Závěr je pak překrásná katarze v melancholii. (19.10.2020)

Co napsat o tomto psychologickém darmatu?Drama nazírající hluboko do osamělé ženské duše, jež je zbavena schopnosti citu – lásky,kde tato je nahrazena pocity opačnými jako je nuda,lhostejnost,sebezraňování,výčitky…. Ale ona duše přesto velmi hluboce touží právě po opravdové blízkosti.Kde se tato neschopnost lásku jak přijímat ,tak i dávat vzala?Film nám naznačuje tajemný směr ,kterým se vydat při hledání odpovědí.Cestu si však každý v sobě musí najít sám.Sestry se se svým "prokletím" srovnávájí svým způsobem a my jen bez dechu sledujeme jak.Tuto atmosféru skvěle navozuje téměř ve všech komentářích zmiňovaná vizuální stránka.Ona všude přítomná červená barva působí tak stísněným dojmem ,že máte pocit že jste kdesi v uzavřeného prostoru a obklopuje vás taková samota a strach z ní ,že chvílemi se až dusíte.Naopak kontrastní bílá barva vyvolává pocit čistoty a já si nemohu pomoct ,ale mě to zavedlo od vnitřního světa,přes lidskou duši až např. i ke zrození.K tomu těžkému přechodu z jednoho světa do druhého, na který si většina z nás nepamatuje.A snad i smrt je přechodem dalším..... Šepoty a výkřiky jsem viděla poprvé skoro před rokem.Už tehdy ve mně rozezněly strunu ,která od té doby chvíli šeptá,chvíli křičí a neustále nějak rezonuje...... (01.02.2008)

Celá Bergmanova tvorba je pretkaná mnohými filmami s nejakým silným psychologickým motívom, no a Šepoty a výkriky je dielom, kde v tomto smere zašiel asi najďalej. Neskutočná hĺbka psychologického problému, hotová vzťahová priepasť, ktorá sa tu otvorila medzi štyrmi hlavnými postavami (tri sestry a slúžka), vystavaná na totálne protikladných povahách, kde na jednej strane stojí čistá láska a sebaobetovanie a na strane druhej duševná malosť, sebectvo, citová prázdnota a chlad. Na tomto základe Bergman rozohral psychologickú hru, totálnu duševnú tryznu, pomocou ktorej osvetlil jednotlivé povahy a vzťahy medzi sestrami zvlášť, ako i so slúžkou spoločne, a to až na samú kosť. Trocha mi tam chýbal hlbší pohľad na minulosť všetkých zúčastnených, divák by tak dostal možnosť lepšej orientácie v celej tej situácii, hlavne zo začiatku. Vo výsledku by to tak mohlo pomôcť osloviť širšie publikum. Takto si to vyžaduje naozaj veľkú dávku vnímavosti, aby z filmu človek niečo pobral. Ale to je len môj subjektívny dojem. Jedná sa o jednu z najlepších psychologických drám aká bola kedy natočená. 85/100 Videné v rámci - 5x5 tour : Po stopách režisérov. (07.06.2016)

Šepoty a výkriky sa radia k vrcholným dielam Ingmara Bergmana a takisto k jeho najlepšie natočeným. To mi je jasné už od prvých záberov na interiér statku, ktorý na čas prichýli celý Bergmanov umelecký vesmír. Vstupujeme do izby, kde neúprosne vládnu hodiny, kde sa nad životom vypína čas, do izby s niekoľkými starožitnými hodinami- všedne a pritom desivo odratávajúcimi (niekoho) minúty. Tu sa práve prebúdza žena, majiteľka statku, v pokročilom štádiu rakoviny a... s neľudskými bolesťami. Jej dve do blahobytu vydaté sestry za ňou prišli s vedomím, že sa to patrí, skôr dozrieť na dom a rozlúčiť sa ako ju opatrovať. Obidve (sestry) sú frustrované z manželstva, len každá z iných príčin, nespokojné, egoistické a obe dospeli do istého štádia ľahostajnosti. Prítomnosť smrti v nich na krátky moment udusí ľahostajnosť, nahrádza ju zožierajúci strach, ale prebúdzajú sa i výčitky- tam na smrteľnej posteli trpí žena s ich krvou- a výčitky, tie zalarmujú posledné, stratené odrobinky altruizmu v ich sebeckých dušiach. Obe sestry- jednu chladnú, neschopnú hlbších citov a druhú vrúcnejšiu, no krajne zmätenú- skvele stvárňujú Bergmanove herečky Ingrid Thulin a Liv Ullmann. Svedkami výnimočných výkonov budeme u celého kvarteta hlavných hrdiniek. Znepokojivý a majstrovský je farebný kontrast filmu: na stenách miestností a v zariadení dominuje najčervenšia červená- stavia do opozície sestry, ktoré obľubujú žiarivé, vznešené biele róby. Po smrti chorej vytvárajú novú opozíciu od hlavy až po päty v čiernej odeté postavy. (Bergman si v tomto odtieni červenej predstavoval ľudskú dušu. Takže ide vlastne o ďalší zo spôsobov a o ďalšie pole skúmania smrti. To, že je červená všadeprítomná, vizuálne metaforizuje všadeprítomnosť smrti v dome. A umocňuje jej mocný vplyv na jeho zdravé obyvateľky.) Šepoty a výkriky sú pôsobivým symbolickým rozjímaním o osamelosti, smrti, nedostatku lásky, žiali, utrpení a nezabúdajme- o človeku. Poprvýkrát mi robilo problémy vžiť sa do Bergmanových postáv (tým myslím do zdravých sestier). Tento príbeh na mňa nespravil taký hlboký dojem ako všetky zatiaľ videné Bergmany (Persona, Mlčanie, Hanba, Scény z manželského života), preto mu prideľujem 4*. Zaujímavé komentáre: Djkoma, Shadwell, Radko, dewy (06.08.2008)

Ťažký, preťažký film, ktorý ma ešte dlho bude prenasledovať. Film ukazujúci predovšetkým bolesť, smrť, odcudzenie, chlad ani iný nemôže byť, ale predovšetkým herectvo štyroch persón, ktoré rozprávali svoje príbehy tvárami, takže film mohol byť pokojne aj nemý. Ale už nie čiernobiely, pretože farby odrážali vnútro postáv rovnako, ako reč ich tvárí. (23.08.2013)