Asi to ukončím

ačkoliv sem se s Anomalisou úplně minul,na nového Kaufmana sem se těšil a ukázalo se že oprávněně.Budu sice muset ještě chvilku přemýšlet co že sem to vlastně viděl a vzhledem ke stopáži (těch 134 minut je opravdu,opravdu hodně) to asi jen tak nebudu chtít vidět znova - pokud vůbec,ale jinak má I´m thinking of ending things pro mě podobně vtahující a fasicnující kouzlo jako svého času Synecdoche New York.Spolu s Romou a Irishmanem jeden z nejlepších filmů který zatím Netflix v rámci vlastní tvorby nabídnul...80% (05.09.2020)

No čo už k tomuto napísať? Jednoducho Kaufman - originálne, komplikované, náročné na sledovanie deja, filozofujúce.... Film, ktorý si môžete vyložiť podľa seba na x spôsobov. Aj napriek tomu, moja predstava v súvislosti s filmom sa z väčšej časti naplnila, takže z tohto pohľadu veľká spokojnosť. Keby to skončilo o 20-30 minút skôr, tak idem do plna. Záver a jeho kultúrno-hopsajúca zložka filmu veľmi uškodila. Ako pozerám, nie som sám, čo má taký názor. Obrovská škoda. Inak, opäť jeden snímok, kde by sa do hlavnej postavy ako riť na šerbeľ hodil jedine Philip Seymour Hoffman. Chýba veľmi. Slušný nadpriemer. 80/100 (06.10.2020)

Kaufmanove najnovšie dielo neraz pripomína skôr akúsi komornú Kafkovskú esej, než ucelený príbeh (ktoré som mal u Kaufmana vždy najradšej). Na trochu premrštenej stopáži necháva svoje postavy iba tak existovať, vymieňať si svoje životné skúsenosti a zážitky, filozofovať pomocou popkultúrnych odkazov, starnúť pomocou makeupu a masiek a neraz i mlčať a iba sa tak trápiť. V závere napokon ich nesmerovanie nikam, vrcholí v surreálnej muzikálovej scéne, ktorá by príbeh mala pocitovo uzatvárať. Možno i kvôli neznalosti predlohy ma film nedostal rovnako ako Charlieho predošlé režijné zárezy, napriek tomu si myslím že je dobré ho vidieť, už len pre jeho netradičné rozprávanie (Ktorá postava bola vlastne reálna a ktorá nie? Aj sám Kaufman na to odpovedá iba nejasne.) a čudesnú poetiku. A pre tú jeho jedinečnú úprimnosť. (05.09.2020)

Dokonalý paradox. To neustálé režisérovo přidrzlé obcování s divákovou trpělivostí (snad bych se dokonce ani nebál napsat, že z určitého úhlu pohledu jde vyloženě o znásilňování kulturního zážitku!) se totiž ve finále přetaví v nepopsatelně osvobozující pocit a pokorné pochopení, a zatím nic mi letos nepřineslo tak intenzivní odměnu, jako závěr tohoto klenotu. [Netflix] (22.09.2020)

Vážnejšou vadou nového Kaufmanovho diela je fakt, že asi iba málokto sa bude chcieť naňho pozrieť znova. Kaufman si tento film napísal a nakrútil pre seba, divákovi ponúka síce množstvo podnetov na zamyslenie, či už filozofických, existenciálnych alebo čisto vizuálnych (modrá farba), ale tie nie je možné na jedenkrát vstrebať a tak je ďalšie pozretie nevyhnutnosťou, len je teda otázka, kto si dokáže takýto typ filmu pustiť znova. Čiže aj hodnotenie je len čisto orientačné a nemá v podstate väčší zmysel, ako naše životy, aj tak všetci smerujeme k smrti a do zabudnutia a tá cesta životom je chtiac nechtiac nesmierne stereotypná, asi ako niekoľkohodinová (zbytočná) jazda autom s vašou ženou po diaľnici (za vašimi rodičmi). Škoda, že v závere sa film začne prostredníctvom svojej surreálnosti rozpadať, pričom práve pri predchádzajúcich Kaufmanových dielach (rátame samozrejme aj tie na základe jeho scenárov) išlo o ich najsignifikantnejší prvok. Nedá mi si povzdychnúť, že aj napriek Kaufmanovým režijným schopnostiam nie je tento chlapík schopný si udržať tak potrebný odstup od látky a mám dojem, že v spolupráci s Gondrym mohol vzniknúť ďalší nesmrteľný kult. (27.09.2020)