Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Ambície predovšetkým. Aj bez naplnenia. Najprv zábava, potom deti. Ak sa nevydaria: pocity vymeniť za veci, užiť si život, hry, posedenia partnerov v kaviarňach a baroch. Doma po návrate: psychohry. Vrstovníkmi vychválené kultúrne akcie. Navštíviť, prediskutovať. V spore: prekliať sa do morky duše. Takto to zhruba medzi partnermi funguje. A ešte (v spoločnosti iných): najprv hovorenie o nich dvoch, v štýle: čo robíme, ako sa hráme, zabávame, pijeme, ako fungujeme, po čom túžime, aké darčeky si dávame. Nuda pri x - krát vypočutých floskuliach, hádkach, smiechotách a pomýleniach. V centre rozhovorov s okolím je vzťah a jeho fungovanie navonok i vnútorné pochybnosti. A ak nie je odvaha rozoberať seba, rozoberajú sa rovnako vášnivo a detailne vzťahy okolia - odvaha nechýba (!), takže pri rozhovoroch o iných nastupuje kritickosť priam ničivá. Väčšina inak žiť nevie, preto potom po rokoch preklína partnera. Či už navzájom alebo zvonku. Preto mi prišlo dielo ako fádne, miestami nudné a predchnuté divadelnosťou ako hrom. Vzťahový film storočia? Kdeže, len mierne utáraná a pre nevzdelancov aj sofistikovaná konverzačná podpichovačka páru, čo nemal dať iným ani sebe nič iné, len svoje vnútorné pochybnosti, trápenia a slabosti. A ešte k tomu nešikovne skryté. Ale zato vcelku výstižné znázornenie fungovania podobných dvojíc. V dnešných časoch ide zhruba o tie páry, ktoré trávia leto na chatách či kolektívnych hrách (festivaly, párties) kadejakými slovnými hrami (od meno, mesto, zviera, vec cez scrabble až po anagramy), poobede aquaparkami, či adrenalínovými hrami (padáky, paintball, bowling, túry do hôr)..., alkoholovým ničnerobením (pivo, tráva) a večer potajme túžia po odvážnej trojke, či nenápadne poškuľujú po swingers párty. Sračkárske a šťankárske pornofilmy majú ešte stále za underground, ale už by sa potajme a osve hádam aj odvážili. Ale neobávam sa, generácia zajtrajška už odvážne vstúpi do tejto novej (staronovej) éry vzťahových výkalov. (19.07.2012)

„Kto sa bojí Virginie Woolfovej?” , je naprosto brilantnou štúdiou pošramotených medziľudských vzťahov, a to konkrétne počas jednej, vskutku naozaj (veľmi) dlhej noci, kedy je zároveň k tomu i mimoriadne vysoká spotreba alkoholických nápojov, vďaka čomu sa našim štyrom ústredným postavám priam ideálne rozviažu jazýčky, predovšetkým hostiteľom Marthe a Georgeovi, ktorí privítajú svojich dvoch hostí, t. j. manželský pár. I napriek tomu, že je už dávno pokročilá doba, večierok sa práve rozbieha do ešte snáď absurdnejších, psychologických hier, než by človeka na prvý pohľad vôbec napadlo, pričom sa do nich automaticky zapájajú i Nick s Honey, až to začína byť nad ránom už poriadne vyčerpávajúce. Našťastie, nikto neodišiel skôr, a tak sa na konci "žúrky" vlastne dozviem najmä to, že obidve dvojice majú medzi sebou niečo spoločné, čo každého svojim spôsobom zásadne poznačilo... „Pozorný divák na to musí prísť úplne sám, pretože každou uplynutou scénou sa mu, ako na podnos ponúkajú samé indície a odhalenia, a to v takom zmysle, že mu to trochu pripomína „skladanie puzzle” , keď jednotlivé (filmové) dieliky skladal na to správne miesto, až ho to začalo (ne)normálne fascinovať” . / Zakaždým, akonáhle si spomeniem na túto čiernobielu klasiku z roku 1966, vždy ma spontánne napadne: „Unikátny, režisérsky DEBUT - Michaela Igora Peschkowskyho, alias Mikea Nicholsa,” ďalej by som pridal aj - surovú kompozíciu obrazu Haskella Wexlera, a napokon - strhujúci a geniálny, ženský herecký výkon v hlavnej úlohe v podaní Elizabeth Taylorovej, jeden z najlepších, aké som v histórii kinematografie zhliadol, teda, čo sa týka tých oscarových, ktorý by som bez mihnutia oka zaradil do TOP 5, a to už používam extrémne silnú argumentáciu, keďže rovnako i protagonistka predviedla svoj "performance" , čo zachádzal až do neuveriteľného extrému. Pochválil by som aj jej konkurentku Sandy Dennisová, ktorá taktiež vybičovala svoj herecký výkon až do úmoru, čo je dvojnásobná extravagancia. Richard Burton a George Segal im zručne sekundujú, keď celé herecké kvarteto predvádza čosi neskutočné, až z toho behá mráz po chrbte. Všimol som si, že film obsahuje dlhé zábery v tom význame, že som mal miestami dojem, akoby som ho sledoval v jednom celku, t. j. takmer v reálnom čase, čo je nadčasová vlastnosť. PS: Zabudnite na topornú Cleopatru (-r. 1963), lebo o polovicu kratšia "Virginia Woolf" vám totižto doslova vyrazí dych, až tak sa budete na konci cítiť strašne zvláštne ! Skrátka, akoby z vás niekto vysal celú energiu. (30.03.2021)

Excelentní herecké výkony, dokonale napsaný scénář a výborná pointa. Asi takto bych tenhle snímek popsal ve zkratce. Průměrné hodnocení však dávám skrz dlouhou stopáž, která zde má sice své opodstatnění, ale občas jsem už opravdu sledoval hodiny a říkal si, jak se film vleče. Přesto však nepřestávám tvrdit, že Kdo se bojí Virginie Woolfové, je parádní psychologické drama odehrávající se během několika málo brzce ranních nedělních hodin. Psychologové a psychiatři by se na Jiřím a Martě vyřádili... (16.11.2011)

Som rád, že môj tisíci komentár vyšiel na tento výnimočný film. Slovné spojenie "herecký koncert" je jeho nadužívaním pomerne sprofanované, ale snáď v žiadnom inom filme nemá také opodstatnenie, ako vo Virginii. Obzvlášť v prípade Liz Taylor, ktorá v ňom dokázala, že nie je iba hollywoodskou star, ale skutočnou herečkou. Nie je pritom dôležité, či mala na úlohu dobrú prípravu zo svojho búrlivého života. Mikeovi Nicholsovi s kameramanom sa podarilo divadelnú hru nasnímať tak, že je z nej plnokrvné filmové dielo. A nenápadná hudba jemne podkreslila explózie emócií na obrazovke. Film som videl už viackrát, takže ma depresívnosť jeho obsahu už tak nezasiahla a uvoľnila miesto vychutnaniu si kvality spracovania. Veľký film, pri ktorom ľutujem, že obľúbených môže byť iba desať. (23.08.2011)

Celý film mi připadá jako děsně uřvaná divadelní fraška. Ježiš, jak tam ti lidi řvou. To snad ani není možný, jak někdo vydrží hodinu v kuse mlít páté přes deváté. Přiznám se, že v této fázi filmu jsem uvažoval i o tom, že to nedokoukám, protože mě fakt rozbolela hlava, nicméně i rozbolavělá hlava byla zvědavá, jestli hlasivky hlavních hrdinů udrží nastolené tempo. Naštěstí je druhá půlka filmu mnohem klidnější. Ústřední a zároveň výstřední manželské dvojici se dostane pochopení a jejich divadlo se stane geniální. Racionalita tohoto filmu se skrývá až na konci, i když je zakopaný pes celkem dlouhou dobu jasný, je to nejsvětlejší milník celého filmu. Pokud tedy pomineme dvouhodinový herecký koncert čtyř protagonistů, kteří na place nechali naprosto všechno a možná i víc. (09.05.2009)