Nikdy neodvracaj zrak

Já, která doslova miluji film Životy těch druhých, jsem si pustila Nikdy neodvracej zrak, aniž bych tušila, kdo je režisérem, ani o čem to asi bude. Po půlhodině jsem byla vnitřně přesvědčená, že tohle musel dělal Florian a pak už jsem se nechala unášet na vlnách nádherného filmového zážitku a ani tříhodinová stopáž mě neuondala, neunavila, ba naopak. Hudba Maxe Richtera mě opět okouzlila, (v krátké době podruhé) a herecký koncert všech zúčastněních snad ani není třeba zmiňovat. Nádherná kamera, výprava, scénář, kostýmy, malby, zkrátka jeden strhující, epický klenot. Který ovšem nebude bavit každého, protože sto lidí- sto chutí. Však pro mě byl dnes opravdovým dárkem. A neodpustím si kopnutí do Romy: tady měl být Oscar za nejlepší cizojazyčný, komplexně odedřený, kvalitní, hodnotný film. 100% (03.05.2019)

Hraběcí synek se po rozpačité hollywoodské eskapádě vrátil do Vaterlandu a je to zase pecka. To, jak se Němci dokáží kriticky podívat na svou historii, je unikát a von Donnersmarck v tomto případě dokázal obsáhnout období nacismu, komunismu i rodící se svobodné části Německa. Díky uměleckému rozměru film nepostrádá určitou poetičnost, která k danému pojetí nádherně pasuje a obrovským plusem je to, že i když má příběh velký časový záběr, působí po celou dobu kontinuálně. Nelze nezmínit i výborný hudební podkres, který je nejsilnější v závěrečné Kochově scéně a příjemnou kameru. A daleko k dokonalosti něměl ani casting namixovaný z osvědčených veteránů a mladých talentů. Ty tři hodiny utekly jako voda a doufám, že na dalšího domácího Donnersmarcka nebudu muset čekat takovou dobu. 90% (16.04.2019)

No neviem ci nie NAJLEPSI nemecky film, aky som kedy videla! Krasny, priam poeticky. Nic extra som necakala, takze dopadlo to nad moje ocakavanie. Videla som vsetky tohtorocne cudzojazycne filmy nominovane na Oscara, tento ako posledny a prave ten sa mi najviac pacil! Uplne zasluzena nominacia. Aj za kameru. Este sa mi pacila hudba a tiez herecke vykony. Film to je riadne dlhy, ale obsahuje akoby dva pribehy v jednom, zaujimovo a originalne natocene. Velmi sympaticky hlavny hrdina a tiez zenske predstavitelky. Pozoruhodna vyprava. Len ten zaver som trosku iny cakala, ale aj tak davam 90%. (23.04.2019)

Nemecký režisér, ktorý dobil Hollywood so snímkom - Životy tých druhých (r. 2006, a veru, že som film aj zhliadol), Florian Henckel von Donnersmarck (doslova disponuje šľachtickým a veľmo váženým menom), opäť nakrúca domácky (tuzemský) film, potom čo neuspel s Cudzincom, (v ktorom si zahrali hollywoodske mega-hviezdy Johnny Depp s Angelinou Jolie) po ozaj dlhých rokoch, keď rozoberá temnú, nemeckú (nacistickú) minulosť v zhruba rozmedzí tridsiatich rokoch, a to v intelektuálnom, modernom zovretí, s hlavnou postavou Kurta Barnerta (vášnivého maliara, ktorý svoje vnútorné pocity pretavuje do namaľovaných obrazov), že práve jeho spoznávam od malého chlapca, až to pokračuje do dospelosti, keď je už mladým mužom, čo sa neustále miluje so svojou priateľkou Ellie Seeband, pričom jej otec, profesor Carl, gynekológ, má „škaredú” stránku svojho JA, akési horšie alter ego, ktoré d-o-k-o-n-a-l-o skrýva (maskuje) pod svojim zovňajškom. Je úplne typické, že mnohí nacistickí pohlavári sa vyhli trestnému stíhaniu za vojnové zločiny, a tak iba na záver - vymenili kabáty, kedy sa ZAksichtili, že nás sa to netýka... _ Nebojte sa ani toho, že film trvá 3 HODINY, a síce je k tomu dosť obscénny, (prístupnosť: R, ženy zaberajú vo svojej celej kráse, ako ich Pán Boh stvoril, čomu som sa vôbec nebránil, ale popri tom ich protipóly môžu na to iba v kútiku duše pomyslieť) a i napriek tomu sa stále jedná o veľmi dobre nakrútenú a nasnímanú, (perfektná d.p. Caleba Deschanela) dobovú drámu, ktorá môže vnímavého, kultivovaného diváka maximálne pohltiť, aj keď manipuluje s menšími (strihovými) vadami na kráse. Takýchto umeleckých, artových filmov nie je veľa na svete ! (19.04.2019)

Tri hodiny na jeden film je veľa alebo niekedy aj málo? Pokúsim sa odpovedať na túto otázku aj keď moja odpoveď je jednoznačná, ak je film výborný tak skutočne niekedy aj málo. A to je príbeh tohto filmu. Film začína v Drážďanoch v roku 1937 v období silnejúceho nacizmu v Nemecku. Hrozné udalosti tejto doby neprešli bez stopy a veľmi silno ovplyvnili život a prácu hlavného hrdinu filmu nemeckého súčasného abstraktného umelca Gerharda Richtera (Kurta). Otec učiteľ, aby neprišiel o prácu vstúpil do nacistickej strany a syn musel vstúpiť v roku 1942 do mládežníckej Deutsches Jungvolk založenej na nacistických základoch. Detstvo mal v myslí spojené so svojou tetou Alžbetou. Je to ona, ktorá mu hovorí, že pri štúdiu umenia by sa nemal pozerať ďalej, pretože to je jediný spôsob, ako pochopiť úmysel autora a zistiť, čo mnohí ľudia nevidia. Hrozné udalosti tej doby neprešli bez stopy a veľmi silno ovplyvnili jeho prácu. Končí 2. svetová vojny a tým aj 1. etapa filmu, Kurt sa ocitá v Sovietskej zóne Nemecka a v roku 1949 sa stane obyvateľom Nemeckej demokratickej republiky. Tu síce žil a pracoval ale sníval o presťahovaní do západného Nemecka. Nakoniec uteká z východného bloku ale útek do emancipovanej demokracii sa nedal urobiť tak, aby ho to nepostihlo. Budúci svokrovci majú desivú nacistickú minulosť, umenie v tejto časti sveta sa vymyká bývalým trendom a Kurt sa tu pokúša nájsť. A tak ďalej prebieha tento romantický, neuveriteľný ale úprimný príbeh. Nakoniec sa Gerhard (Kurt) našiel v obrazových štýloch a technikách ako fotorealizme, abstraktnom umení a konceptualizme. Vo filme má každý svoj príbeh ale ich jednotlivé línie sú vzájomne prepletené a tým sa ja dotvára ich dôležitosť ale aj význam v danej dobe. Päť hviezdičiek dovytvára môj obraz k tomuto filmu. (18.12.2019)