13 hodín: Tajní vojaci v Bengázi

Michael Bay rozhodne nepatrí medzi mojich obľúbených režisérov. Skôr je mnou tolerovaný, o čom svedčia hodnotenia jeho filmov. Ale neplánovane pozretých 13 hodín ma zaujalo. Prvoplánovo som si pri bojových scénach, ktoré boli nakrútené tak realisticky, že bol divák vťahovaný do prestreliek, pripomenul zostreleného čierneho jastraba. Nezvyknem oceňovať pyrotechnické efekty a filmové triky, pokiaľ sú samoúčelné a nahrádzajú kvalitný scenár a dobré herecké výkony. Ale to nebol prípad tohto filmu. Druhoplánovo som ocenil zobrazenie ľudských slabostí, kompetenčných a byrokratických prekážok, alibizmu, ktoré stúpali alebo klesali podľa zastávaných funkcií. A tiež to, ako sa v mysliach vyššie postavených činiteľov stávajú tí poslední, ktorí to všetko znášajú, iba číslami zo štatistiky. K očakávaným, a v prípade Baya asi aj neodstrániteľným nedostatkom filmu, patrí jeho brnkanie na strunu amerického patriotizmu. V každom prípade však považujem 13 hodín za mimoriadny a pre Michaela Baya výnimočný film. (09.11.2016)

13 Hodín je značne rozpoltený film. To preto, že je to film Michaela Baya. Hneď vysvetlím. 13 hodín je niekde úplne inde, ako zvyšok jeho produkcie a tak naňho použijem aj náročnejšie kritériá. Za prvé je tu ten Bayov pátos, ktorý funguje medzi robotmi a na meteorite, ale v krvavom aktuálnom príbehu rozprávajúcom o našom svete pôsobí trochu nepatrične. Našťastie to s ním nepreháňa, lenže ak po precízne natočenej akčnej scéne, ktorá v ničom nezaostáva za tými najlepšími od Greengrasa príde na radu doslovnosť, kde slová vyjadrujú zmätok v hlavách vojakov, ale my tento ich vnútorný zmätok takmer až metaforicky dokážeme vyčítať na základe zmätku počas akcie, je to absolútne zbytočné. Sentimentálny záver toho ničí pomerne dosť, napríklad moje rozhodnutie prikloniť sa k nižšiemu hodnoteniu. Každopádne Bay otvára nejaké tie otázky o súčasnom svete a už tento fakt je takmer zázrakom v jeho tvorbe. Prepad filmu je nespravodlivý, Bay sa skutočne snažil a v mnohom prekročil svoj tieň. Jeho fanúšikovia bohužiaľ nie, tí sa viac tešia na....ani sa mi to nechce písať....70% (04.02.2016)

Ty krávo. Čestný 1. místo za rok 2016 v kategorii nejtestosteronovější film - jo, sakra, už v únoru. Jenom pro chlapy. Chci víc války, chci víc Baye. A chci si zahrát Call of Duty. Nejepičtější akci současnosti točí Američan, smiřte se s tím. Všechen přepálenej patriotismus a rozstřílený vlajky bez problémů odpuštěný. (09.02.2016)

Byly tam momenty, které šly trochu přes čáru, ale jinak akce jsou prvotřídní. Sebeobětování pro vlast se zbraní v ruce je čest pro správného chlapa. To ano. Směrem k této pravdivé události si dovolím podotknout, že s osobní zodpovědností (či sebereflexí) se bývalá americká ministryně zahraničí Hillary Clintonová moc nepárala. Takže vina zůstala bez adresáta. Koho dnes zajímá objektivní pohled? Navozující důvěrně známé. "Já nic, já muzikant" (12.07.2016)

"Je tu vedro jako v prdeli a nerozeznáš ty dobrý od zlejch." Tak s tím já problémy nemám. Dobří jsou domácí Libyjci a zlí jsou američtí vetřelci. Kdyby totiž nerozpoutali občanskou válku v Libyi, tak by si obyvatelstvo dál žilo své poklidné životy, ropa by neproudila za hubičku do USA, ekonomičtí migranti by se nevydávali z Afriky do Evropy a američtí režiséři by neměli o čem točit hrdinské filmy. Přesto mi byli vousáči z GRS celkem sympatičtí a v boji s ozbrojenými Alibaby jsem jim snad dokázal chvílemi i fandit, ale ty nekonečné přestřelky a slzavé vzpomínky na rodinu mne občas donutily k vyjádření odborného názoru formou erudovaného zívnutí. (15.06.2016)