Loutky

Nejen vizuálně krásný, poetický film plný něžných emocí, které sice místy hraničí s patosem, ale více méně se jim daří zůstat na té příjemné a neotravné straně barikády. S citem je tedy zacházeno akurátně, film svým mimoslovným sdělením připomíná tvorbu Kim Ki-duka, ale k záměně by dojít nemohlo, protože na to zde hrdinové dostatečně netrpí. :) Tempo je pomalejší, ale to ničemu neškodí, jen je nutno, aby byl divák na něco takového patřičně naladěn... 8/10 (08.05.2015)

Lyrický, obrazově tradičně asijsky barevný a krásný, smutný a dojemný příběh ze země vycházejícího slunce. Oceňuju, že narozdíl od jeho západních kolegů Kitano nesahá k nabízejícímu se ulepenému patosu, dokáže vyprávět obrazem bez zbytečných, dlouhých dialogů a neuchyluje se k divácky přátelštějšímu happy endingu. Přes to všechno mě však kdovíproč nezasáhl tak silně jako většinu zde hodnotících. 60% (01.03.2007)

Je to celkom dobrá poetická dráma od Takeshiho Kitana. Má dosť dobrý príbeh o mužovi, ktorý nadovšetko miloval svoju priateľku a plánovali svadbu, lenže nakoniec bol nútený uprednostniť dcéru majiteľa úspešnej spoločnosti, čo jeho priateľka nezvládla a pokúsila sa o samovraždu, čo sa jej síce nepodarilo, ale mentálne ju to aj tak veľmi ovplyvnilo. Muž si uvedomí svoju chybu, vezme svoju lásku z nemocnice a vydajú sa na cestu. Behom toho si úspešný šéf yakuzy uvedomí, že vo vnútri cíti prázdnotu a spomenie si na svoju lásku z mladosti a fanúšikovi posadnutým úspešnou speváčkou, ktorý najviac túži byť s ňou, ale keďže sa speváčka kvôli svojmu znetvoreniu po nedávnej nehode ukrýva pred svetom, sám sa oslepí. Spracovanie sa mi páči, už od samotného začiatku som vedel, že ma to bude baviť minimálne kvôli zaujímavému prepojeniu divadla s bábkami s reálnym životom skutočných ľudí, čo tu síce má nakoniec vlastne len minimálny priestor, ale aj tak to príjemne osvieži a bol som zvedavý, čo z toho bude. Film tvoria tri príbehy, ale ich rozloženie mi neprišlo práve najideálnejšie, keďže ich prepojenie je zanedbateľné a navyše ten hlavný je až tak výrazný a navyše má hlavný priestor veľkú časť už od začiatku filmu, že som sa do tých vedľajších nedokázal naplno dostať, lebo som bol zvedavý hlavne na to, ako bude pokračovať ten hlavný. Takže by som skôr ocenil, keby sa buď jednalo o tri samostatné poviedky nasledujúce po sebe, alebo boli rovnomerne rozložené v priebehu celého filmu. Ale keď sa nad to povznesiem, všetky tri mi prišli dosť zaujímavé, ich spoločný motív, nenaplnená, prípadne nešťastná láska je v každej podaná trochu inak a postavy síce nemajú toľko priestoru, aby sa k nim dal vytvoriť plnohodnotný vzťah, ale v tomto type mi to vyhovuje. Navyše celý čas sa to nesie v takom príjemne pomalom tempe, aké mám v tomto žánri veľmi rád a určite musím pochváliť aj tú výbornú atmosféru. Len ten záver mi prišiel taký nevýrazný, aj keď niečo podobné som aj čakal. S hereckým obsadením som spokojný, viac priestoru tu má len pár postáv, ale všetky mi prišli úplne ideálne, výborné hlavné duo, kde vyniká hlavne charizmatický Hidetoshi Nishijima, k tomu šéf yakuzy, speváčka a pár ďalších, tu som úplne spokojný. Réžia a technická stránka sú výborné, Takeshi Kitano tu opäť odviedol veľmi dobrú prácu, pekná vizuálna stránka, k čomu napomáha aj dobrý výber prostredí, pôsobivá atmosféra a ten tradičný Kitanovský prakticky až poetický prístup, toto mi sedí. Takže jedine to rozloženie poviedok ma trochu rušilo, ale aj tak sa mi to dosť páčilo, príjemný film, ktorý sa oplatí pozrieť aj viackrát. 74% (12.08.2014)

Niekde medzi Brotherom a Samurajom, uzreli svetlo sveta i melancholické Bábiky, no tentoraz s tým rozdielom, že japonský tvorca Takeši Kitano, sa nezhostil hlavnej úlohy, a ani žiadnej inej, keďže zrovna tie zveril do rúk iným hercom, ale aspoň si tento film postrážil takým spôsobom, aký má skrátka vo zvyku, a to konkrétne v strižni, kedy si pomaly začínam všímať predovšetkým to, že čo sa týka tejto technickej stránky, tak si mimoriadne potrpel na častejšie, strihové flashbacky, ktoré vskutku naprosto vkusne dopĺňali dané príbehy. • V prvom rade sa v tomto prípade jednalo vari o pomerne náročnejšie uchopenie pre konečného diváka, ktorý by mal už predsa trošku dopredu vedieť, čo by mal teda od výslednej snímky najmä očakávať, aby sa v nej náhodou úplne nestratil. • Originálny, poviedkový scenár Takešiho Kitana, sa venoval presne tomu, čo ho totižto priamo vystihovalo : „Jednoducho povedané, že (bez)nádejné prípady vytvárali jednotlivé štúdie, jednotlivých postáv, ktoré si v minulosti prechádzali dosť komplikovanými, medziľudskými vzťahmi, povedzme po rozdielnych, povahových, vlastnostiach človeka, čo sa následne teraz pretavilo i do akéhosi, aktuálneho, nemenného tvaru” . • 3 páry, tri krát rôzny vývoj udalostí, a pritom sa stále jednalo o akúsi, (ne)naplnenú lásku, čo bolo v podstate ústredným leitmotívom tohto「umeleckého počinu」s dvomi ústrednými sprievodcami diania, ktorí počas svojej『road movie』, postupne "naďabili" i na ďalšie kľúčové postavy, vrátane popredného člena yakuzy, či dokonca i na japonskú Miley Cyrus, a to všetko pod taktovkou japonského Clinta Eastwooda, ktorý tento spletitý dej ešte obohatil i tradičným japonským bábkovým divadlom - Bunraku s pestrofarebnými kostýmami, čo je mimochodom možnosť vidieť hneď popri úvodnej sekvencii. • Proste je to iné, filmové umenie, než čo som doposiaľ od tohto tvorcu zatiaľ videl, no to ani zďaleka neznamená, že by som si na tejto bohatej, vizuálnej žranici, vôbec nepochutnal, áno, nepopieram, že je síce pripravená na odlišnejší spôsob, no i napriek tomu jej treba dať určite šancu. (22.04.2023)

Buď jsem to pořádně nepochopila, nebo to bylo až moc pomalé, uťapkané, nic neříkající, přesto s překrásnými obrazy přírody. Nebo možná jen dnes nedokážu přeladit na lyričnou temnou stránku svou. Některé záběry vás přímo uchvání, některé scény ve vás dokáží vyvolat úsměv, jiné ve vás zanechají prázdno, možná i beznaděj. Co mi opravdu docela zkazilo "výhled", bylo u druhého příběhu, když už jako pořádný jakuzák přišel do parku a tam uslyšel si povídat ty dva mladíky. *Spoiler* To, že ona tam chodí každou sobotu, se dá přežít, dá se tomu ještě jakž takž uvěřit, ale to, že si právě v tu chvíli o ní povídají dva mladíci, a děda opodál to uslyší a tím je mu jasné, kdo ta dáma s dvěma obědy je, je pro mě prostě naprosté a neodpustitelné vytvržení. Nechápu, co mne na tom tolik rozezlelo, ale stalo se. *konec spoileru* Sthrnutí: tragédie, která ve mně slzy nevyvolala, natož soucit, přesto mne uchvátila nádhernými obrazy. Možná že nádherné obrazy na 109 minut nejsou dostačující. Ale to ať posoudí někdo jiný, já dávám lepší 3*. (30.01.2010)