Krížová cesta

Film, který diváka poměrně účinně psychicky rozloží. A stačilo na to 14 "jednoduchých" dialogových scén točených vždy na jeden zátah. Film ani tak nekritizuje náboženství jako takové, jako spíš zaslepenost a nulovou empatii. Matce kopanec do obličeje a otci dva, aby se konečně probral. Ne, opravdu. Herecké výkony jsou naprosto famózní, pošahaná sebestředná matka opravdu vyvolává až fyzickou nevolnost a můj obdiv mají i dětští herci. Ono dávat si takhle přesvědčivě 10minutové one-shot scény určitě není jen tak. (21.12.2016)

Jeden z nejsilnějších zážitků KVIFF 2014. Bravurní scénář, podpořený nejen naprosto uvěřitelným herectvím, ale také absencí hudební složky a jakéhokoliv pohybu kamery (ehm, tedy dva maličké pohyby tam jsou). Oceňuji i přístup režiséra, který neukazuje na nikoho a na nic prstem obvinění, neutočí, neposmívá se. A ještě k tomu umí i ve filmu, který rozechvěje, pracovat s humorem. (13.07.2014)

Náboženské drama, ze kterého nepříjemná atmosféra přímo sálá a které je vyprávěno velmi zajímavým vizuální stylem. Jde tady o zhruba 10ti minutové statické záběry, ve kterých se odehrává cesta mladé Marie v alegorii s cestou Ježíše Krista. Vizuálně tedy hodně zajímavé, přesto místy poněkud fádní a až konečná eskalace ve Vás zůstane po nějakou dobu. Krásně vykreslená reálie rodiny ve které vládne pevnou rukou despotická matka a celá rodina je silně nábožensky založená. Hodně hutná náboženská depka. (07.09.2017)

Jeden z najsinejších filmových zážitkov tohoto roka. Bolo to tak silné, tak chladné, tak zdrvujúce psychiku, že aj v tých pár statických záberoch kde sa zachytávajú iba bežné rozhovori v bežnom živote jedného mladého dievčaťa, ma úplne znechutili a ešte viac prehĺbili apatiu voči kresťanstvu. Snímka zachytáva posledné dni života štrnásťročnej Márii, ktorá žije v silne veriacej, konzervatívnej (povedal by som, až fanaticky veriacej) rodine. Už si nepamätám presne, ale išlo o nejakú ortodoxnú odnož cirkvi ktorá mala prvky sekty. Toto dievča je neuveriteľne ovplyvnené svojim okolím, chodí neustále do kostola, robí všetko preto aby bola čo najčistejšia veriaca hoci je stále v konflikte s mamou. Nemôže nikam chodiť, ani sa veľmi stretávať s ľuďmi. Takto sa raz o ňu začne zaujímať jeden chlapec a hoci je jej to príjemné v momente to zatrhne a bude sa chcieť stať mníškou. Tento svoj fanatizmus ju obmedzuje aj v škole. Snímka je rozdelená do pár kapitol, ktoré zachytávajú statickou kamerou bežné udalosti jej dňa. Je to náročný film pri ktorom absentuje dynamika. Film sa pomaly posúva ďalej a bežného diváka by určite nudil ale všetko tu má svoju podstatu a cieľ, ktorý ma svojim spôsobom prekvapil ako máloktorý film. Hoci nejaká pevná dejová línia tu kvázi chýba, podstata filmu sa skrýva vo vzťahu jej a brata. Jej brat má poruchu reči, respektíve nerozpráva a už by dávno mal. Mária sa tak po vzore mnohých mučeníkov rozhodne, že obetuje svoj život za to, aby jej brat rozprával a tak prestane úplne jesť. Rodičia ani blízke príbuzenstvo o tomto nevie a tak postupne sledujú ako im toto sfanatizované, hoci, milé dievča mizne pred očami. Film napáda kresťanstvo zo všetkým čo môže ale nie je to vôbec samoúčelné. Scenár bojuje iba s náboženskými zbraňami a poukazuje na ovplyvniteľnosť ľudí, ktorím už, ako v tomto prípade, nie je pomoci. (21.05.2016)

[IFF 2014] Margaret Whiteová železným kolom pribíja Pannu Orleánsku na kríž. ////////// Radikálna v silnom spojení formy a obsahu, rozvážna a opatrná, keď má ukázať prstom na vinníkov, Kreuzweg plynie v štrnástich takmer nehybných symbolických naratívnych obrazoch (kamera sa pohne len v troch najzásadnejších "zastaveniach"), pri ktorých sa zatajuje dych. Maximalizovaný realizmus dosiahnutý odstránením zbytočných prvkov a vyrušením falošného dojmu štylizovanosti fakticky podloženými, navlas rovnakými prípadmi by mohol byť zbytočne chladný a odťažitý, no je vyvažovaný iróniou na úkor extrémnych fundamentalistov aj odporcov náboženstva. Nič nie je čiernobiele, neustály súboj dvoch dominantných protikladov v srdci i okolí dievčiny (strhujúca Lea van Acken) udáva ambivalentný takt filmu; koniec koncov, ani samotná matka (bezchybná Franziska Weisz) nie je démonizovaná, prejavuje lásku a súcit, no i neochvejnú vieru vo svoju pravdu. Dôležité je, že sa nad nikým nevynášajú jednoznačné súdy a Kreuzweg kráča strednou cestou medzi ortodoxne náboženským a protináboženským filmom (a bola by chyba interpretovať ho ako zástancu jednej z týchto kategórií). Nie je filmom-argumentom, ale strastiplnou púťou pochybnosťami a túžbami vnútorne zmietanej dievčiny, ktorá kráča v ústrety jasnému ortieľu. Kto má však za to pykať? Nájsť vhodnú obeť pre túto rolu je jednoduché, avšak práve tu si môžem dovoliť mierne poupravený známy citát: "Kto si bez viny, prvý hoď kameňom." Druhá strana mince vraví, že skutočný zázrak je odmenou za najbolestivejšie utrpenie a najväčšiu obeť, ktorá musí byť položená. Účel svätí prostriedky - účel je však žiadaný, prostriedky nutné a svätosť absolútna. Dovolí si to niekto spochybniť? Ako potom môžeme tvrdiť, že je pravda len jedna? Zároveň však pravdu nemôžu mať všetci. ////////// Dodatok: Smial som sa, zúril som, plakal som. Dietrich Brüggemann by ešte mohol v budúcnosti znamenať veľa. A len tak na okraj - som v pomykove, pretože neviem nájsť nič, čo by som mohol vytknúť - aj bez uchýlenia sa k subjektívnym pocitom. 100% (15.11.2014)