Umělcova smlouva

Zmluva zo strany navrhovateľa, teda ľudovo to nazvime, ako určitého »zamestnávateľa« [pani šľachtičnej Herbertovej], pozostávala najmä z toho, že pán Neville, čiže akýsi «umelecký maliar,» následne namaľuje akési  p-a-n-s-t-v-o  zo všetkých svetových strán, čo by malo vskutku napokon predstavovať nejakých cca. 12 kresieb - počas nasledujúcich dvanástich dní - s príslušnou odmenou v podobe po 8 £ za každú kresbu, pričom ešte zároveň ponúkal svoje služby i extra naviac, ktoré si zrejme každý potenciálny, a k tomu povedzme i vnímavý divák, už dávno sám, snáď automaticky domyslel, pokiaľ som nedokončil danú vetu. • Greenawayovo kinematografické dielo by som charakterizoval asi iba touto jednou [predsaže ale trocha viac rozšírenejšou] vetou: »Nastávala naprosto nekontrolovateľná, dialógová smršť so sakramentsky nesympatickými postavami, ktoré si určite odo mňa udržiavali maximálne možný odstup, a to konkrétne zasadeného do historického obdobia dekadentného a intrigánskeho b-a-r-o-k-a  z konca 17. storočia s neuveriteľne nadčasovou barokovou hudbou v podaní Michaela Nymana, ďalej s extravagantnými kostýmami, akoby boli doslova ušitými v danej epoche, alebo i pomerne dosť zaujímavý, režisérsky štýl Petra Greenawaya, ktorý sa tým pádom akosi práve vďaka tomu postupne štylizoval do pozície samotného, ústredného protagonistu, čo bol ďalší pridaný level, od ktorého by si malo filmové publikum vzápätí asi veľa sľubovať, čo mohlo mať zase napokon i úplne opačný charakter.« (05.04.2024)

Krásný ironický film, kde se mladý malíř Neville (arogatně dobrý Anthony Higgins) nejdříve vysmívá šlechtě a snaží se jí ponižovat, aby pak byl na konci jejími představiteli zavražděn. Neboť při jeho práci na 12 kresbách honosného sídla rodiny Herbertů, přichází na stopy po vraždě pána panství. Objednavatelkou zakázky je madam Herbert (Janet Suzman), která ve smlouvě souhlasila, že bude mimojiné malířovi po vůli. Stejnou smlouvu uzavře i s její dcerou, madam Talmann (mladičká Anne-Louise Lambert), a to na její přání. Ale všeho se zmocňuje s určitou mírou arogance a opovržení se kterým pohlíží na vyšší třídu. Zvláště, když si dobírá dva žraloky v domě, Pány Talmanna (Hugh Fraser), který se jen třese na dědictví, Noyese (Neil Cunningham), který zase nemůže pánovi panství zapomenout, že paní Herbert měla být jeho ženou. A když se malíř odhodlá pokusit zachytit stopy po vrahovi, sám umírá semlet tou společností, kterou tak svědomitě pohrdal. Výborná byla postava blázna, který ze sebe dělal sochu (Michael Feast). Zábavný film o dekadenci, aroganci, umění, sexu a vraždě. (03.01.2010)

Umelcova zmluva je predovšetkým Greenawayovou zmluvou (dosť delikátnou a ošemetnou, no stopercentne čestnou) s divákom. Divák dostane svojich "dvanásť kresieb", musí sa však dať nechať tak trochu znásilniť (ako pani domu). Napríklad nebrať kriminálnu zápletku ako kriminálnu zápletku. Smrť pána domu je tu totiž rovnako irelevantná ako smrť pána domu v Altmanovom Gosford Parku. Nemá pre film žiadny podstatnejší význam, či lepšie povedané - jeho smrť nás zaujíma len do tej miery, do akej sa vzťahuje k úvahe o povahe výpovednej hodnoty umeleckého diela ako takého. Greenawayove vizuálne atraktívne spôsoby premýšľania o realite bývajú priam deskriptívne názorné, no táto okázalá inventarizácia sveta sa v konečnom dôsledku ukáže ako falošná alebo prinajmenšom nespoľahlivá. V Topení po číslach režisér s maniakálnou obsesiou skladá stupnicu neexistujúceho meradla. V Umelcovej zmluve klasicisticky vecná kresliarska optická pomôcka vnáša falošnú ilúziu poriadku do sveta, ktorý z princípu iný ako "barokový" ani nemôže byť. Čo mám na tomto filme úplne najradšej je zdanlivo bezvýznamná a nezmyselná scéna, v ktorej pani Talmannová predstaví pánovi Nevillovi holandského záhradníka ("Pán van Hoyten je takisto umelec."), na čo pán van Hoyten k zdeseniu Nevillovmu i divákovmu pokojne spustí monológ v rodnej reči. Áno, umelec je zvláštna persona, ktorá si arogantne dovolí hovoriť čosi nezrozumiteľné, šarmantne sa pri tom uškŕňať a očakávať, že to bežný smrteľník ocení. Nie som si istý, či Greenawayovej "holandčine" rozumiem bezozvyšku, rozhodne si ju však cením ako máloktorý iný filmársky jazyk. Ak už hovoríme o jazykoch, je tu ešte aj iný jazyk, jazyk hudobný. Film sa totiž môže pochváliť jedným z najlepších soundtrackov v dejinách kinematografie. Rytmika Nymanových pseudobarokových tančekov má až diskotékový drajv, iba sa divím, že žiadny DJ z toho doposiaľ neurobil nejakú kompozíciu v štýle house music. Jediné, čo možno filmu skutočne objektívne vytknúť je nadmerný záujem o hovorené slovo, čo na jednej strane možno vyhodnotiť ako typicky barokovú opulentnosť hodiacu sa k dobe baroka, na strane druhej ako nedostatok zmyslu pre čisto kinematografické kvality, keďže film by sa mal na rozdiel od divadla rozhodne viac zapodievať vizuálnymi hodnotami. (12.08.2007)

Film, ktorý ma absolútne minul obsahom. To že sa mi nepáčil, ale nie je v tomto prípade vecou kvality ale vkusu. Príliš štylizovaného jazyka, oblečenia, nedramatickosť, . Nedokázal som sa s ničím stotožniť, nedokázal som nič precítiť. Oceňujem spôsob kompozície záberov aj spôsob zavádzania diváka, ale všetko ostatné bolo pre mňa skôr utrpením. Je to čisto umelecký film, ktorý ocenia fanúšikovia a znalci výtvarného umenia, na ktoré film odkazuje a tiež Greenawayovi fanúšikovia. Ja by som potreboval niečo iné. Naliehavejšie, útočnejšie a pamätnejšie. Toto mi vyšumí z hlavy priveľmi rýchlo. (02.05.2012)

Mám s tím stejný problém jako s Topením po číslech - bravurně natočené, zahrané, krásné obrazy, ale ta nedějovitost tomu hodně ubližuje. Pravda, že se to nějaký děj snaží nahradit těmi obrazy, dobře, ale dvě hodiny to neutáhne, v určitou část jsem se začal nudit (stejně jako u Topení po číslech). I přes všechny ty krásné obrazy panství podkreslené Nymanovou hudbou nemůžu popřít, že jsem se tak půlku filmu nudil. Takže díky tomu silné 3* (01.03.2019)