The Grasp of the State
VOD (1)
Obsahy(1)
Režisérka Zuzana Piussi začala nakrúcať svoj film zo zúfalstva. Od volieb 2010 do volieb 2012 pozerala okolo seba s otvorenými očami a zaznamenávala. Predvolebné kampane, politikov, ich voličov, demonštrácie proti Gorile, organizátorov týchto protestov…Výsledkom je fascinujúci pohľad na stav spoločnosti po 20 rokoch slobodnej samostatnosti. Slovensko, aké si nechceme pripustiť. Tento autentický dokument je potrebné vidieť. Pre vlastné zdravie a na vlastné riziko. V prípade nevoľnosti vyhľadajme svojho ošetrujúceho lekára. Pre istotu. Zaslúžime si to. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (66)
Když někdo populárně prezentuje nepopulární téma, vždycky mi to trochu zavání. Asi proto je mi tak sympatický nepřikrášlený styl režisérky Piussi. Události prostě zaznamenává tak, jak přijdou a stejně tak je prezentuje.. a především u toho na sebe neupozorňuje. Právě v tomto případě se hlavní objekt zájmu prezentoval, projevil a znemožnil zcela sám. ()
Výpovedná hodnota tohto "goriláckeho dokumentu" tkvie v prvom rade v zobrazení hysterického davu, ktorý nevie čo chce, ale aspoň vie, čo nechce, rovnako ako jeho "vodcovia". Miestami to zaváňalo trpkou iróniou, že organizátori sú len banda filozofujúcich egomaniakov, kde si každý chce presadiť len to svoje...čo môže vyznievať jednostranne... Po technickej stránke je film slabý, amatérsky a "študentský" - kamera a strihy bohužial najviac. Po obsahovej stránke sa snaží opísať tie najhlavnejšie gorily tak, že ponúka zrkadlo, no všetko to robí subjektívnym pohľadom a práve vyváženosť pohľadov chýba najviac. O absolutne nevhodnom a uchu nelahodiacom hlase Zuzany Piussi sa na tomto mieste nebudem radšej ani rozširovať... ()
Výstižné zobrazenie slovenskej revolučnej nemohúcnosti a politickej bezmocnosti. Predvolebné mítingy ako záplava infantilizmu a kultúrneho debilizmu bez ohľadu na ideový prúd. Protesty voči finančným skupinám a ich politickým bábkam utápajúce sa vo vzájomných konfliktoch organizátorov. Vyplývajú z toho, že dnes každý vie všetko najlepšie - aj ako a proti čomu protestovať a takýmto vševediacim revolucionárom chýba akákovek pokora. Poznámka ku komentárom: Slovenský príbeh nie je vôbec o osi naľavo-napravo, ako tu čítam v niektorých komentoch, že tu chýba akýsi pohľad zľava či čo. O to tu nikdy nešlo. Tu vždy išlo len o jediné. Aby sa udržala personálna kontinuita dohody na nulovom postihu socialistických kapitalistov (alebo newspeakom "komunistov") po mocenskom prevrate v r. 1989. Na základe tejto dohody (možno len ústnej) sa moc a následne majetky rozdelili tak, že na posty hlavných privatizérov dosadili zástupcovia jednak menej nápadnej, no aktívnej garnitúry kádrov vtedajšej komunistickej strany Slovenska v tvorivom rozlete, ich potomkov (často neskôr zúrivých antikomunistov) a perspektívnych adeptov členstva v strane alebo Socialistickom zväze mládeže (často študujúcich v ZSSR, Číne, či aspoň gymnaziálnej prípravke v Banskej Štiavnici). Zároveň si podiel na ekonomicko-privatizačnej moci udržali ekonomicky uvažujúce "tvrdé" esá dosluhujúcej moci (plánovacia komisia, podniky zahraničného obchodu, vyššie štruktúry štb zaoberajúce sa napr. ekonomickou kriminalitou + tie, ktoré disponovali informáciami o dôležitých ľuďoch). Všetko toto s tichým súhlasom ľudáckej soldatesky - cirkevné štruktúry pôvodne často v Pacem in terris alebo ako agenti štb + za socializmu ohrdnutý a utlačovaný katolícky disent so sympatiami k ľudáctvu - títo všetci k sebe rýchlo našli cestu cez rozsiahle cirkevné reštitúcie a zmluvu s Vatikánom upečenú s vtedajším šéfom mafie na Slovensku. Títo ľudia a ich otrockí nohsledi (absolventi tzv. "nekomunistických" ekonomických, právnických, filozofických a sociálnych fakúlt bez akéhokoľvek hodnotového postoja s výnimkou mamonárskeho) dnes dokonale ovládajú slovenskú ekonomiku a zároveň politiku. A od roku 1991 je úplne jedno, kto je na čele vlády. Všetko to je naozaj len hra pre hlúpeho voliča, aby sa tu rozčuľoval nad akýmsi ľavičiarstvom a pravičiarstvom. Pevnú ekonomicko-politickú kľuku spojených eštébákov, vplyvných členov KSS s gardistami a ľudákmi a ich potomkami si nedovolil dosiaľ rozrušiť nik. Resp. áno, bol tu jeden návrh na vyvlastnenie vyvlastňovateľov, ale po ňom sa spustil tak extrémny povyk zľava aj sprava, že nakoniec z toho samozrejme nebolo nič. Pritom tvrdo a bez náhrady vyvlastniť vyvlastňovateľov je jediný účinný liek na marazmus panujúci v týchto postsocialistických ľudových džamahírijách. Žiaľ, v našom priestore pred chladným politickým pragmatizmom majú prednosť emočné výlevy. A tak dnes pred tvrdým a rýchlym odstránením dôsledkov slobody privatizačného a iného obchodu alias podvodu majú prednosť heslá o "kríze morálky" a podobné kokotiny o chýbajúcej humanite, ktoré teraz cyklicky a s obľubou vyslovujú v médiách od kultúrnych cez športové, ekonomické až po politické celebrity takmer denne. Ach, jaj. () (menej) (viac)
Po formální stránce naprosto, opakuji, naprosto otřesné, jedna hvězda (a to ještě poněkud upocená) za krásnou ukázku, kterak se rozhořčení lidu a následný živelný protest dokáže dokonale rozpliznout ve veliké NIC. Nicméně, koukat na to až bolelo - například jsem nepochopila, proč záznamy odposlechů čte zrovna člověk s prokazatelnou vadou řeči, animované sekvence se do filmu hodily asi jako hyena na Antarktidu, autoři chvílemi nedokázali ani pořádně držet kameru. Udivilo mne, že režisérka má za sebou již slušnou řádku dokumentů, takový amatérismus bych čekala od někoho začínajícího. ()
Dokument jako nástroj artikulace občanského zoufalství a deziluze? Proč ne. Bohužel se podobná věc dá provést s mnohem větší elegancí a formální bravurou, než jakou nabídne autorčin nepěkný hlas a mikrofon trčící do kamery. Působí to spíš dojmem středoškolského cvičení, jehož výsledkem není ani tak vyhrocená autenticita, jako místy rozčilující neučesanost. I tak hodnotím Od Fica do Fica poměrně vysoko. To, že autorce mnozí vyčítají blbopis, jednostrannost atd. nelze brát úplně vážně. Piussi zkoumá self-promo, performance, kampaň, čili snahu "moci" komunikovat s občany a vice versa - občany snažící se organizovaně komunikovat se "státní mocí". Daří se jí to hodně dobře i proto, že nezaujímá angažovaná stanoviska a zobrazuje i domnělé "ne-mocenské" jedince opojené mocí (pasáže z anti-gorilích porad jsou neobyčejně podnětné k analýze nemožnosti autentického rovnostářského hnutí). Výsledný dojem není levně usměrňované "moorovské" rozhořčení, ale spíše klusákovsko-remundovská fraška, z níž skutečně trčí krize komunikace i prázdnota slov a činů, která zachvátila zdejší parlamentní demokracie. Je omylem žádat od dokumentaristy objektivitu a hlubokou analýzu - spíš to svědčí o tom, jak moc chceme, aby někdo myslel a formuloval za nás. Piussi natočila nehezký materiál, který nabízí dost podnětů k zamyšlení. Pokud to zase skončí jen u nasraných odsudků "omezené subjektivní dokumentaristiky", anebo nadšených proklamací "událost roku", jen to svědčí o tom, že autorčino zoufalství je v jádru oprávněné. ()
Galéria (3)
Fotka © 40. Letní filmová škola
Zaujímavosti (2)
- Slovenská multikina a veřejnoprávní RTVS odmítli dokument odvysílat. Oficiálně proto, že film údajně nebyl dokončený. Podle autorů ale představitelé kin uvedli, že dokument je příliš politický. Piussi byla tak nucena film šířit pouze prostřednictvím internetu. (ČSFD)
- Hlavnými aktérmi väčšiny minutáže snímky Od Fica do Fica sú davy, ktoré sa začiatkom roka 2012 vydali do ulíc na protest proti kauze Gorila. (Sufferer)
Reklama