Bláznivý Petríček

Improvizovano-intelektuálny experiment s nulovým obsahom deja, za to s množstvom hlbokých myšlienok, dialógov i monológov, až začali byť pomaly strašne neznesiteľnými, a to ani nehovoriac o mimoriadne častom opakovaní mena Petríček/Ferdinand, čo vskutku ešte viac podtrhlo celkové pohŕdanie týmto filmom, kde si taktiež zahrala i režisérova manželka Anna Karinová, o ktorej si mimochodom myslím, že vôbec nie je dobrou herečkou, minimálne aspoň v tomto ponímaní som mal konkrétne taký pocit, keď si zároveň už etablovaný herec Belmondo, bohužiaľ, opäť pripísal ďalšiu filmovú zbytočnosť na svoje konto, ktorých celkovo nadobudne o niečo viacej, čo budem pravdepodobne a postupne pozorovať počas toho, ako sa budem následne venovať ďalšej, hercovej filmografii, kedy pevne verím tomu, že sa neskoršie postretám i s „pravými opakmi”, než to bolo zrovna v prípade Bláznivého Petríčka, ktorý mi neuveriteľne vysal vnútornú energiu, až som si musel urobiť silnejšiu kávu, ktorá ma doslova naštartovala k tomu, aby som si „zgustol” na tomto neblahom kinematografickom počine, no podotýkam, že oprávnene. Nie každý film, v ktorom si zvyčajne zahrá Bébel, automaticky stojí za väčšiu pozornosť, čo je holý fakt, s ktorým sa musím už priamo teraz, či chcem alebo nechcem, zmieriť, no ešte mám určite stále čo doháňať, a tak pozitívne očakávania stále prevládajú nad tými negatívnymi, ktorým budem veľmi rád čeliť. Jednoducho sa jedná o veľké výzvy, pred ktorými sa divák nesmie zľaknúť, ba práve naopak, a o tom je nielen kinematografia, popri ktorej síce uvidíme množstvo vynikajúcich filmov, ale aj ich (a)typické „opozitá”, ale súčasne o tom je i život, ktorý nám ponúka nie vždy to dobré... PS: Godardovi asi nikdy neprídem na chuť tak, ako jeho kolegovi Truffautovi, ktorého mám umiestneného medzi najobľúbenejšími režisérmi. (29.07.2022)

Nekoukatelná "intelektuální" ptákovina. Bylo tu několik povedených momentů. Třeba scéna hned na začátku, kdy si lidé na večírku místo povídání citují reklamy. Příjemně mě potěšily určité zcizující momenty, promluvy přímo k divákovi. Nepůsobilo to tak křečovitě, jak jsem se obával. Trochu násilněji už ale působily různé narážky na jiné filmy, a na umělecká díla obecně. Jako celek jsem ten film nepobral, možná jsem nedával dost pozor, ale absolutně jsem se s ním minul. (Možná to bude napodruhé lepší, ale fakt nevím, kdy k tomu seberu odvahu). Bohužel už se tu dost projevoval budoucí Godardův příklon k Maoismu. Režisér si chtěl zaexperimentovat, pohrát si s možnosti filmu, atd atd, fajn. Jenže je to nekoukatelná nuda. Jak to asi taky mohlo dopadnout, když natáčel bez scénáře... Přitom U konce s dechem mám moc rád. Tam ještě normálně rozvíjí zápletku. Ale u Petříčka už asi dospěl k "poznání", že příběh je buržoazní. Škoda. Film se mi nepodařilo sehnat v originále, takže jsem ho zhlédl dabovaný - Belmonda mluvil Krampol. Fakt zlo. Navíc dabing ani nijak neřeší, když třeba začnou hrdinové zpívat. Naštěstí trošku francouzsky umim:) (20.04.2010)

Hádam najrozšafnejší Godard. Pierrot le fou spája dve polohy režisérovej tvorby, prvú založenú na revizionistickom uchopení gangsterky a noirového dialektu, kde sledujeme dvojicu mladých ľudí, sympatických zločincov (podobne ako v Bande á part alebo na konci s dychom), naplňujúcich ideu, podľa ktorej je k dobrému filmu potrebná hlavne žena a zbraň, a konajú v snahe naplniť svoje nedosiahnuteľné ideály slobody anarchisticky sviežim spôsobom, rovnako ako formálna stránka filmu. Druhou zložkou je Godardov intelektualizmus a stým spojené nepreberné množstvo skrytých symbolov a alúzií s politickým podtextom vo filme. Tým pádom je sledovanie Pierrot le fou rovnako zábavne nespútané, ako aj vnemovo náročné. Divák má radosť z neviazaných činov hlavnej dvojice protagonistov, zostavenej z nenahraditeľného Belmonda a Karinovej, ich sviežosti, vzájomnej lásky, čítania poézie a predvídateľnosti posilnenej občasným muzikálovým ladením a nádhernou farebnosťou filmu s rozsiahlym využívaním symboliky výtvarných diel, no zároveň sa mu v tom všetkom servíruje náročná spleť s politickým podtextom. .......... Obe zložky sa krásne prepájajú v takmer neustálej prítomnosti kontrastu modrej a červenej. Tento kontrast nadobúda viac významov, simultánne korešpondujúcim s oboma polohami filmu. Na prvý pohľad je to vizuálne príjemné, na druhý sa môže jednať o vyjadrenie rozpoloženia mysle postáv Belmonda a Kariny, ktoré sa neustále obmieňa a poukazuje na ich nestálosť ("sme tak nestáli, že naša láska sa zdá byť vymyslenou" zaznie vo filme) a tretia možnosť je samozrejme politická, pričom obe farby symbolizujú dva rozdielne politické režimy. Godard túto masu podáva samozrejme formálne neodolateľným spôsobom v krásne rámovaných obrazoch a ironickým pohrávaním sa s objektívnou a všetko podmieňujúcou prítomnosťou filmového média. (30.03.2014)

Film, po jehož zhlédnutí se Chantal Akerman rozhodla být režisérkou. Můj čtvrtý (a zatím nejlepší) Godard. Už se docela známe. „Ještě že nemám rád špenát. Protože jinak bych ho jedl, ale já ho nesnáším. A s tebou to je stejné. Jenže přesně naopak.“ Kdyby Belmondo hrál ve všech filmech od Godarda, nezlobil bych se. (06.09.2014)

Začátek ještě vypadá jako normální film, ale nenechte se zmýlit, film to není. Je to hnus, je to lejno, je to špína a nesmysl. Citování něčeho, co nemohlo dávat smysl ani v jazyce původním, se dabingem vytratilo zcela. S dabingem si tvůrci také poradili v duchu kvalit zmíněného - dvaatřicetiletého Belmonda nachrchlal osmašedesátiletý Krampol, do toho superkripl Filip Švarc naštěkal sedm dalších postav (možná jich bylo ještě víc, ale usnuli jsme, a to je ještě slabá činnost, kterou by výše zmíněný mělo postihnout). (13.04.2014)