Obsahy(1)
Nezáleží na veku, je jedno odkiaľ pochádzame hory nás spájajú. Využívame ich otvorenú náruč, plnými dúškami prijímame ponúkanú energiu. Komercia privádza do prírody čoraz viac ľudí, no mení aj jej tvár. Za svojim kúskom pokoja sa túlame stále ďalej do jej nepoznaného vnútra.
Braňo Molnár - fotograf, kameraman, dobrodruh a milovník slovenských hôr hľadal a archivoval štyri roky tých najkrajších okamihov na potulkách Nízkymi Tatrami. Spoznal úžastných ľudí, silu a nepoznanú krásu našej prírody. Podarilo sa mu vytvoriť dokument o ľuďoch, ktorí stále žijú svoj život v srdci nádhernej prírody. Film ocenený prestížnou cenou Literárneho fondu pre najlepší slovenský film s horskou tematikou v roku 2011 na festivale HORY a MESTO v Bratislave.
(Outdoorfilmy.sk)
Recenzie (5)
Pekné zábery, len v takom krátkom dokumente všetko prebehne ako z rýchlika. Pár sekúnd pre medveďa, pár sekúnd pre vlka, sekunda pre vtáčikov a ľudské postavy dokonca zrýchlene. Možno by si príroda zaslúžila pokojnejší prístup a viac by sa to dalo vychutnať. ()
Dokumenty o našej Slovenskej prírode zbožňujem. Vždy mi to pripevní oči k monitoru a ja len nasávam krásne zábery do mozgu. Vzruší príjemná hudba a sympatický komentár , ktorý tu bol prestrihaní s hlasmi ľudí čo majú veľa spoločného s NAPANT-om. Čo mi prestrihávalo a rušilo to vnímanie záberov. Dobre natočené, možno veľa timelapse záberov. No ešte tomu dačo chýba...nejak to upratať a zjednotiť myšlienku, ale to len kvôli vysokej latke K2 studio. ()
Sice krásné záběry, příroda, zvířata a panoramata, jenomže autor nechává v dokumentu spíše mluvit své kamarády, a místo uceleného pohledu se zaměřuje jen na vybrané lokality. ()
Bohužel mě dokument moc nezaujal. Ztemnělé a zamlžené záběry, kterých byla většina mají zřejmě navodit jinou poetiku, než kterou jsem očekával. A ani patetické komentáře horalů ve mně moc dojmů nezanechaly. Jistě to bylo natočeno srdcem, ale mě to bohužel minulo. ()
Komentár skvelý, zábery krásne - čo z toho, keď krása hasne? Autor dá priestor ľuďom, pohybujúcim sa prírodou Nízkych Tatier. Každý ponúkne pár láskyplných, veľa nehovoriacich vetičiek. Príznačné je, že najväčší priestor dostane freeridingový zjazdár opisujúci nadšenie z lyžovania rolbou netknutými, človekom nezbrázdenými úžľabinami a dolinami. Dnes sa toto stáva čím ďalej populárnejším - v čase zjednoteného kultúrneho vkusu sa veľa mladých snaží vybočiť zo zabehaných ciest a pravidiel - a tak oázy pokoja a divočiny navštevuje každým rokom čím ďalej tým viac odvážnych turistov-samorastov aby dokázali svetu svoju úžasnosť. Pestujú tak - možno si sami neuvedomujúc - novú uniformitu - hľadajúc výnimočnosť v exoticky nepoznanom, neprístupnom svete. Rovnako to bude aj tu - veď kamzíky sa nás neboja, tak si medzi nimi zalyžujme. Opisovať krásy nízkotatranskej prírody je skvelá vec - no nespomenúť pritom jej totálne ohrozenie je pre mňa neakceptovateľné. Keď sa totiž spomenie len krása nedotknutej prírody prihodí sa často niečo, čomu takéto filmy neskôr skvele poslúžia ako dobrá zásterka. Napríklad: od nakrútenia dokumentu v tesnej blízkosti režisérom zbožňovanej Kamennej chaty pod Chopkom vyrástla nedávno pod taktovkou korporácie J&T cesta, po ktorej veselo na hrebeň premávajú ozrutné mechanizmy. Vyrúbal sa široký pás kosodreviny, len aby sa mohli popýšiť, ako sú pripravení zjazdovkami pre turistov, ba aj na olympiádu. Pohľad zo srdca národného parku Nízke Tatry - zo Srdiečka smerom k Chopku pripomína dnes viac ako čokoľvek iné Balkán vo vojne: ozrutné a nevzhľadne otrasné betónové parkovisko plynule pokračuje smerom nahor širokou cestou na ktorej sú odstavené nákladiaky a bagre, ďalej stúpa megapriesekom v kosodrevine ( zrejme nová zjazdovka), no a pri dobrom počasí možno po celom obzore zazrieť holorubné pásy - výsledok nezmyselne drastickej ťažby, nerešpektujúcej prebierkovosť, ale len a len výťažnosť a zisk. Pôvodné stĺpy lanovky na Chopok sa odstrelili výbušninou - v noci, aby sa národným parkom chránené zvieratá nevyľakali za dňa, tak šetrne sa búchalo v noci, keď veselo chrápu. Len nedávno viacero slovenských mimovládok navrhlo zrušenie národného parku Nízke Tatry práve pre tieto a podobné výčiny ťažiarskej a podnikateľskej lobby. Dôvodili tým,že už veľmi nie je čo chrániť a značka národného parku slúži len ako krycia nálepka pre nové strediská cestovného ruchu, turistov aj poľovníkov zo zahraničia, lákajúce do zničenej prírody a vyrúbaných lesov práve značkou národného parku. Zachovať by sa mali len maloplošné chránené územia, kde by bola bezzásahová zóna ochrany lesa (okolie Veľkého Boku, prípadne Ohnište, niektoré doliny). Pravdou je, že Chopok a okolie ani z jednej ani z druhej strany kritériá najprísnejšie chráneného územia rozhodne nespĺňa. Takýto oslavný dokument opisujúci neporušenosť prírody môže byť pre architektov účelného, trvale využiteľného rozvoja prírody (v realite sa dnes pod trvalou využiteľnosťou rozumejú stavby lanoviek, zjazdoviek, ciest, hotelov, zarábaní na rúbaní dreva, na poľovačkách pre solventných klientov, postreky rakovinotvornými jedmi - aby sa zachránilo drevo, ktoré je možné predať drahšie, ak nie je napadnuté drevokaznými organizmami) nesmierne užitočným krycím pláštikom - podobne ako značka národného parku, chrániaca to, čo je v skutočnosti parkom industriálno zábavným. () (menej) (viac)