Sen noci svatojánské

Pan Trnka je skutečným mistrem svého řemesla. Tolik poetičnosti, mysticismu přírody a tajemství jsem neviděla ani v hraném filmu, možná proto jsou herci loutky, nevím, nevím, kdo by jinak dokázal zahrát ty nemocné milence s takovou naivitou a rozkošností. Nevtíravá a kouzelná hudba tento sen jen podtrhla a pomohla mu z něj udělat dílo, na které můžeme být jako češi hrdí (08.07.2005)

Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Niečo podobné robí aj Trnka. Aj on ukazuje, a to aj v štylistickej rovine, toto miesenie, metamorfózu a permanentné hmýrenie. Týka sa to vlastne už samotných bábok, ktoré sú a zároveň nie sú ľudské. Aj v jeho poňatí je táto látka utkaná zo snov, v ktorých temnotách sa môže udiať čokoľvek. A aj tu sa ozýva niečo živočíšne a pohanské, najmä keď Oberon pôsobí ako nejaký mýtický duch lesa (mimochodom, tá Mijazakiho inšpirácia pre Ducha lesa v Princeznej Mononoke je tu priam do očí bijúca). Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? Niečo v človeku však chce veriť, že tá mágia, ktorú ukazuje Shakespeare aj Trnka je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Trnku a Shakespeara, ktorí nám dokážu tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať. (07.09.2021)

V roku 1959 Jiří Trnka so svojím tímom stvoril prvý širokouhlý celovečerný bábkový film Sen noci svatojánské podľa slávnej komédie Williama Shakespeara. Do tieňov čarovných stromov, v ktorých sa mihotajú tajomné lesné bytosti – vznešení elfovia, samopašní škriatkovia, čudesní stvorovia – priviedol z neďalekých Atén ľudí – páperovo rozmarných milencov a ťarbavo dobráckych ochotníkov – aby sa stali hercami jednej svätojánskej noci. Tancujú, spievajú, milujú sa, hrajú divadlo, hádajú a klbčia sa, snívajú – žijú. Veľké lesné scény sa striedajú s detailmi hercov. Ktohovie už teraz čo je skutočné, čo je počarované a čo je iba sen. Zázračná noc. Zázračný film. viac tu - http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2012/03/16/jiri-trnka-rozpravkar-ktory-daroval-dusu-babkam/ (18.03.2012)

Sen noci svatojánské dle té slavné komedie Williama Shakespeara, básníka a herce, je Trnkovým opusem grande. Dokonce se zdá, a všechno tomu nasvědčuje, že Jiří Trnka stvořil svůj opus magnum. Trnka (a nejen svým osobitým výtvarným výrazem osob a prostředí) vykouzlil nadzemsky snové loutkové galapředstavení, baletní rej s poezií v jednom. Se scénářem mu pomohl jeho častý druh Jiří Brdečka, básník Josef Kainar přispěl lehčeji škádlivým komentováním děje, Rudolf Pellar hebkým slovním doprovázením, sochař Jaroslav Kulhánek zas plastickou výzdobou prostředí a místa a Václav Trojan éterickou hudební symfonií. Těch dělníků u mistrova kusu bylo více. Ach, ty vidiny nás všechny svádějí a klamou, ale což, hlavně, že jsou krásné. Trnkův opus magnum Sen noci svatojánské je okouzlujícím filmovým dílem. Nezbývá než zvolat: Ať žije plzeňský rodák Trnka, jeho výtvarné umění, loutky, rozpustilá hravost a smysl pro čarokrásnou poezii! (08.07.2021)

bábky a celkové zobrazenie prostredia je celkom podarené, aj keď miestami príliš tmavé. Avšak skôr ma neoslovil dej, ktorý v určitých častiach akoby stagnoval a rovnako aj dabované akoby neidentifikovateľné hlasy niektorých postavičiek. Chýbal tomu akoby spád a možno len jemné doplnenie dialógov, nie len jeden rozprávač, čím to vyznelo monotónne. Hudba k jednotlivým scénkam je schopná. (03.09.2019)