Modrá lagúna

Modrá lagúna vznikla podľa románu Henryho De Vere Stacpoolea z r. 1908, ktorý vyšiel aj u nás, konkrétne v češtine a to dokonca už v roku, držte sa, 1926!. Írsky autor (ktorý zomrel v r. 1951) následne napísal ešte dva diely, tie ale už u nás nevyšli. Zato sa aj k nám dostalo legendárne filmové spracovanie z r. 1980. V skutočnosti však vôbec nie historicky prvé, tým bola čierno-biela verzia z r. 1949. Asi si myslíte: nie je tých čísle už akosi priveľa, tron? Nebojte sa! Film je taký jednoduchý a priamočiary, že pri ňom môžete bez výčitiek svedomia vypnúť mozog a nebude to vôbec vadiť. Ono asi veľa záleží od toho, v akom veku Modrú lagúnu prvý raz uvidíte. Mne sa ho pošťastilo vzhliadnuť ako puberťákovi a asi vám nemusím dvakrát vravieť, že mix exotického ostrova, kanibalov a polonahej Brooke Shieldsovej bol v danom veku vskutku uhrančivý. Režisér Randal Kleisner dobre vedel, čo robí. Tento skúsený chlapík dva roky predtým natočil exkluzívny trhák s Johnom Travoltom Pomáha a neskôr neodolal a na opustený ostrov sa vrátil v zabudnutej komédii s Amandou Bynesovou Stroskotaná láska. Zbytočne by som si zo scenára nestrieľal a nekrivdil mu. Mne napr. pripadá úprimne zaujímavé pozrieť sa na to, ako sa na izolovanom mieste učia základným veciam (menzes, sex, pôrod a následná starostlivosť o novorodenca) dvaja mladí ľudia, ktorým to nemá kto vysvetliť; v tomto smere mi Modrá lagúna pripadala, smejte sa mi, v rámci možností realistická. Čo sa kanibalov týka, ich priestor je malý. Je to škoda, lebo tých pár scén s nimi (alebo i bez nich, viď. mrazivý prieskum opusteného obetného oltára) je riadne tiesnivých a v dobrom nepríjemných. Ale zas ak by mali väčší priestor, bol by ten film o niečom úplne inom. Po dobrom rozjazde sa každopádne ponorí do vôd fakt jednoduchého scenára, ktorý ozaj nie je na Oscara. Ale kasting je sympatický, takže v spoločnosti Brooke Shieldsovej a Christophera Atkinsa (a netreba zabúdať na Austrálčana Lea McKerna) ubehne čas rýchlo a svižne. Istotou je hudba Basila Poledourisa (Barbar Conan) a čarokrásny, dokonalý, ba až gýčový ostrov, ktorého malebné zákutia predáva španielsky kameraman Néstor Almendros (Kramerová verzus Kramer) na jednotku s hviezdičkou. Divákom sa mix presladenej limonády, light erotiky a dobrodružného survivalu páčil: pri rozpočte 4,5 milióna dolárov len v USA a kanade trhol fajnových temer 6O miliónov. Zvyšok komentára obsahuje SPOILERY. Na samostatnú kapitolu je finále, počas ktorého je zrejmé, že tvorcovia nemali čas alebo chuť vymýšľať dostatočne inteligentné dôvody a tak to hrdinom skomplikovali pekne primitívne, dajúc dohromady sériu divných náhod, nehôd a podozrivých dramaturgických rozhodnutí (otec ďalekohľadom pri pohľade na dvojicu mladých ľudí na pláži skonštatuje, že to nie sú tí, ktorých hľadá a to ak som to správne pochopil len preto, že sa správali ako „zvieratá“, wtf). Vinou toho sa film končí tak, ako končí. Jasné, dole klobúk za odvážny záver, lež škoda, že sa k nemu filmári dopracovali nešťastným, ťažkopádnym spôsobom, ktorý je miestami až nechcene smiešny (Pádlo! Žralok!). Pozoruhodný je úplný záver, kedy sa otec námorníka explicitne pýta, či sú mŕtvi, na čo dostane odpoveď: „ne, jen usnuli“ a nasleduje záber na bobule „večného spánku“, o ktorých im ešte ako deťom povedal kuchár, že sú smrteľné. Pamätám si to zo starého (možno dokonca ešte VHS) českého dabingu, tak možno je to chyba prekladu a v origináli to znie rozumnejšie, neviem. Takto to totiž vyzerá tak, že sme sa dočkali happyendu a že dotyčné osoby naozaj len zaspali (wtf). V skutočnosti je samozrejme presný opak pravdou, čo ostatne dokázal sequel, ktorý sa doplavil do kín o 11 rokov neskôr. Ten začína práve koncom jednotky, ktorý však filmári natočili nanovo, s úplne inými hercami a s diametrálne odlišným vyznením. Veru, aj taký je niekedy svet filmu. (25.12.2004) (menej) (viac)