Himizu

Pôvodne som chcel dať 4, ale koniec ma utvrdil v tom, že mnohé motívy, ktoré svojim majstrovským umom Sono rozohral, vyšumelí do prázdna. Príbeh je inak veľmi jednoduchý. Utrpenie, strata identity podmienená absenciou lásky a čohokoľvek trvácneho. Otupenie emócií na takú úroveň, že aj najväčšie gesto dobroty sa od hlavného hrdinu odráža bez toho aby si to uvedomoval. Pritom sa jedná o ďalší skvelý kaleidoskop postavičiek alá Sono. Dobrácky bezdomovci, morálny jakuzáci, ukecané dievča, deštruktívny a hlúpy rodičia a to všetko na pozadí katastrofy, aká znova prinútila Japoncov pochybovať o správnosti ich cesty. Film je v tomto smere takmer bezchybný. Jediné čo dostáva celý príbeh do vôd priemeru je nevyjasnená motivácia hlavného hrdinu. Prečo sa stáva zlým? Prečo túži po samostatnosti a nakoniec ju nezvláda. Prečo je pre neho zlý chodníček lákavejší ako ten dobrý. Prečo sa dokáže vrátiť naspäť? Náznaky nie sú jasne definované. Motívy ukončené. A ja som bol celý čas na pochybách či vlastne hrdinovi držať palce, alebo nie. A na konci som nebol o nič múdrejší. V tomto prípade sa totiž opakovaný motív stráca v preexponovanej konštruktívnosti Sonovho rukopisu. A to čo by v iných prípadoch fungovalo bezchybne, tu pokulháva na logike. Je to veľká škoda, lebo malo to niekoľko silných momentov - scéna v autobuse, otcovražda, alebo finálny beh. Ale keď si uvedomím čo mám na Sonovi rád - tu sa mi toho dostalo žalostne málo a aj to pôsobilo kŕčovito. (19.06.2014)

Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015 (07.12.2015)

"Rozmýšľaj pomaly. Musíme zakopať Hitlera." Citát z filmu je možné označiť za jeho metaforu. Aj keď je to veľmi ťažké, je nutné potlačiť vybičované emócie (a že ich vo filme je!) pri ceste za zakopávaním Hitlera v nás. Či už je spôsobený rodičovskou neláskou, apatiou, psychickým i fyzickým zneužívaním. Prenášaním dlžôb nezodpovedných , opileckých rodičov na svoje deti, egoizmom, spôsobujúcim nenávisť k deťom, ktoré zaťažujú slobodný rozlet ocka i mamky. Traumy sa následne prejavia v deformovanom myslení detí. Je veľmi ťažké sa z toho vymaniť, definovať, čo je to zlo v nás, čo je ten führer nenávisti a túžby so všetkým skoncovať, spôsobuje, že hoci sa človek snaží o obyčajný život, dosť často niekomu ublíži. No zlo negenerujú len vzťahy. Často je za ním stav životného prostredia, kumulácia jedov v tele, zamorené prostredie, nebezpečná radiácia, živelné pohromy, devastujúci vplyv nič neriešiacich médií. Režisér Sono toto všetko umne prepája do jedného celku a ponúka riešenie. Nie spásu neponúkajú inštitúcie, lekári ani škola. Len priateľský (láskyplný) nezištný a pomáhajúci vzťah. Častokrát od tých, ktorí sami temer nič nemajú, len priateľstvo podobne vylúčených ľudí sociálneho či spoločenského okraja. (09.11.2020)

Tak tenhle Sono mě tedy výjimečně vůbec nebavil. Opět sice hezká hudba (tentokrát třeba variace na Mozartovo Requiem), ale tím to zvadlo. Sociální drama o "žluté lůze" s totálně debilním scénářem, otravnými postavami a naprosto příšernou ruční kamerou. Žádná rafinovaná perverze, žádná artová forma, žádný existenciální náboj, žádný myšlenkový přesah, nic. Tahle plytká slátanina může zapůsobit leda na někoho, kdo toho v životě ještě moc neviděl, ani neprožil. Hlavní "hrdina", nihilisticky a dutohlavě čumící nekňuba Sumido, mi příšerně pil krev, stejně jako i ostatní postavy, všechny do jedné. Z celého filmu mi zůstala v paměti jen matná vzpomínka na neustálé ječení a řvaní, nezajímavý a extrémně hloupý děj a otřesně skákající kameru. Bezkonkurenčně nejhorší a jediný opravdu špatný Sono, jakého jsem dosud viděl, jako by mu snad vlezla na mozek ta radioaktivita z Fukušimy. Jedna hvězda ani nevím za co... třeba za to, že starý jakuza vypadal jako dalajláma, což mě aspoň trochu pobavilo. (20.04.2014)

,,JE 7.KVĚTNA, PRVNÍ DEN ZBYTKU MÉHO ŽIVOTA. I KDYŽ MÁ MŮJ ŽIVOT MENŠÍ CENU NEŽ SMÍTKO ŠPÍNY, CHCI HO UŽÍVAT. PRO DOBRO SPOLEČNOSTI“...... /// Fukušima, zemětřesení a tsunami jako ,,Memento mori!“ současnýho Japonska. Tak z tohodle mi fakt málem praskl čurák! Složitě vyprávěná uchylárna o rodičovský NElásce a lidech, který rozbrečí jejich vlastní sny o lepší budoucnosti, vzbuzující emoce…. takový ty, že přejete spoustě lidí, aby chcípli. Víc nic. Slabším povahám by mohlo hrábnout. Jako třeba ze Seidla (ale na rozdíl vod něj, si tohle troufnu vohodnotit!). Sonovi herci jsou opět Pod vlivem lásky, ale tohle je náročnější dílo, který směřuje spíš k tragédii, než ke světlým zítřkům. PSYCHO, kterýmu trvá dlouho, než dostane celistvější tvar a ani pak to není na vytažení piksly s popcornem. Jestli má tohle vypovídat o stavu japonský společnosti, tak potěš klobás. Nejsem necita, film se postupně vrejvá pod kůži, ale tak nějak divně. A zatímco předseda klubu náročnýho diváka má v hodnocení jasno, já se nedivím, že to někdo může nazvat sračkou. /// NĚKOLIK DŮVODŮ, PROČ MÁ SMYSL FILM VIDĚT: 1.) Jsem závislej na ,,パチンコ“. 2.) Vyrábíme (s přítelem) pro moji holčičku v pokojíčku šibenici (šibeničku?). 3.) Zajímá mě, kde maj lidi svůj bod zlomu. 4.) Thx za titule ,,hanik.n“. /// PŘÍBĚH *** HUMOR ne AKCE ne NAPĚTÍ * (27.03.2013)