Projekt Frankenstein

226. Tak toto dílo mne nečekaně již při prvním shlédnutí mimořádné zasáhlo, bezcitně syrové drama, v hlavních dějových konturách evokující asociace s hrůzným příběhem dr. Frankensteina a jeho výtvoru, umělé bytosti, neovladatelného monstra, v minimalisticky strohém, velmi úsporném zobrazení se k nám dostává silný zážitek, krutý, bolestivý, stejně tak, jak jsou naplněné a formované životy jednotlivých aktérů, události tragicky eskalují a my jsme ve svém postoji k nim konfrontováni s řadou existenciálních otázek, jakou odpovědnost máme svými činy a rozhodnutími za životy tě druhých, třeba i nám nejbližších, našich dětí, i my můžeme v důsledcích zformovat takové zrůdné bytosti, jakou se stal sedmnáctiletý Rudy, neovladatelný ve svém jednání, bez výčitek, bez projevení soucitu, bez lítosti, stejně jako tehdejší Frankensteinův výtvor, může být pro nás závažným mementem, které nejde snadno přehlédnout a zůstává v nás nadlouho, možná i natrvalo, opravdu vynikající dílo, bravo, tady se i opakované shlédnutí divákům rozhodně vyplatí. (13.11.2014)

Asi najmierumilovnejší príbeh Kornéla Mundruczó. Áno najmierumilovnejší, bez ohľadu na počet mŕtvych v tomto filme. Avšak s ohľadom na jeho predchádzajúce filmy som konečne pocítila z režisérovej strany trochu lásky, trochu tepla ( aj keď vo filme panuje najchladnejšia zima ) a v konečnom dôsledku akejsi snahy všetko napraviť, dať do poriadku. Môžeme tu sledovať príbeh chlapca, ktorý sa narodil do nesprávnej (ne)rodiny. Áno, komu by sa chcelo v 16-tich ( ak si správne pamätám ) prebalovať decko a starať sa o neho, keď ešte sami máte pocit, že by sa o vás mali druhí starať? A tak všetkú zodpovednosť necháte na matke, ktorá aspoň z môjho pohľadu veľa citu nemala, iba veľmi triezvy, chladný a reálny pohľad na svet. A tá vás šupne do detského domova. A vy v 18-tich rokov vyjdete von, do sveta a predstavujete si naivne, že vás rodičia prijmu k sebe domov a dajú vám to, čo vám za celé vaše detstvo odpopreli. Ale čo sa stane, ak vás čaká krutá realita a odvrhnutie? To budete mať možnosť uvidieť sami. Všade som sa mala možnosť dočítať ako Kornél Mundruczó rieši spoločenské pomery v Maďarsku ( "Kto je vinníkom?" ). Ja riešenie takýchto otázok v jeho filmoch príliš nevidím, nemyslím si, že niečo také sa deje iba v Maďarsku. Ale samozrejme, možno na takúto otázku by mi vedel viac povedať človek, ktorý žije v Maďarsku. Mne sa jednoducho páčila atmosféra, i hlavný herec, ktorého oči sú až príliš hlboké, do ktorých keď sa pozriete, uvidíte utrpenie celého sveta, všetkú bolesť, ale i zlobu. Celkom zaujímavý je aj výber hlavnej postavy. Teda herca, ktorý ju stvárnil. Kornél Mundruczó ho našiel v nápravnom centre ( bola by som zvedavá, či si hľadal hercov podobným spôsobom ako vo filme ), kedy akonáhle ho uvidel, vedel, že je to práve ON. A veru vybral si veľmi dobre. Bez neho by to možno nebolo vôbec ono. A druhá veľmi zaujímavá vec je i tá, že si vo filme zahral i samotný režisér. Ako sám povedal, bolo to pre neho utrpenie a už nikdy viac si to nechce zopakovať. Avšak ja som mala z neho veľmi pozotívny pocit a vyznelo to o to viac dôveryhodne a intímnejšie. (14.11.2010)

[FF 2011, Bratislava] Docela depkoidné, "frankensteinsky" nemilosrdné a bytostnú nenávisť-nechuť-neurózu statočne prezentujúce. Len keby to nebolo tak prízemne a rozplzlo podané. Nie je reč o uvádzacom úseku kedy Kornél najprv zámerne balamutí (telefonát, vianočný stromček) a potom začne (na place i mimo neho) hrozitánskym konkurzom ničiť nielen uchádzačov, ale aj nás. Počiatočné ukážky násilností vyvierajúce cez exportne obsadeného Rudolfa Frecska majú taktiež ťaživý dopad na nervovú sústavu-ich vyznenie je ozaj zásadné/príkre, no akonáhle sa fáza uvedenia/spoznania skončí a dôjde k preklopeniu do polohy uznania výchovnej absencie-nastane nevítaná stagnácia. Implantovaním "sklenenej" vaty opadá prvotný záujem, skratové konania strácajú podstatu, urputné snímanie "ničoho" zožiera, 70 min. trvá 140 a celok upadá do neplodnej fádnosti z ktorej ho nevytrhne ani (už viacmenej známa) "artová" koncovka. Na dosahnutie želaného premostenia by sa Mundruczó nesmel hrať na Tarra, musel by sa odprostiť od vnucovacích ťahov a mal by porozmýšlať nad tým, do akej miery má cenu negovať diváka. Lebo chyba nie je v predkladanom posolstve, ale v jeho "umierajúcom" interpretovaní, ktoré popri iných festivalových konkurentoch jednoducho neobstojí. Nemať takú slabosť pre maďarskú tvorbu, nasolím tam prísne dve, takto tri s výkričníkom. (31.03.2011)

Především je to smutný film. Možná je to o tom, že každého dostihnou jeho hříchy. A je to také o lásce, o nesplněných přáních, o rodičích, kteří špatně vychovávají své děti (či spíš vůbec nevychovávají). Je tu mnoho velmi poutavých scén, pomalých. Je to hodně o emocích, které jsou výborně napsané. A je to také naprosto originální příběh, kde se opravdu nedá tušit, co se stane v dalších minutách. (19.07.2012)

Po dlouhé době pro mě dost podivný film. Rudi je opravdu jako umělé kruté monstrum bez emocí. Syrovost filmu mi nevadí, ale chování postav je hodně nepochopitelné. Zvláště postava režiséra a otce zároveň je dosti zmatená. Herecké výkony nejsou moc přesvědčivé. Vizuálně občas zajímavé scény. Umělecký záměr autora mě asi minul. (03.05.2014)