clementinka

Pre mňa ťažko pochopiteľný film. O objavení záhadných dier pod povrchom zeme, ich skúmaním dakde v pralese a o bláznovstve ženy, ktorej muž tieto výtvory išiel prebádať. Také malé šialenstvo, ktoré sa dá isto všakovako interpretovať, no ja sa nechytám. Najzaujímavejšia časť filmu sa odohráva v rozpadajúcom sa hoteli, kdesi uprostred pralesa, pod ktorým sa skrývajú rôzne magické veci ...

Príbeh nielen o Adamovi, albínovi z Tanzánie, ale aj o probléme vraždenia albínov v Tanzánii a obchodovaniu s časťami ich mŕtvych tiel na výrobu lektvarov pre liečiteľov, ktorí praktizujú čarodejníctvo. Tie majú priniesť luďom šťastie s peniazmi napríklad. Adam tiež prišiel takto "iba" o prsty, kedy ho vlastný otec predal týmto ľuďom, no iba vďaka jeho šikovnosti sa im ho nepodarilo zabiť. Skončil s bratom v domove pre albínov, chránení od zbytku spoločnosti, avšak stále so strachom o život a s nočnými morami. Tento dokument bohužiaľ okrem zobrazenia tejto krutej reality má presne štruktúrovanú linku s dejom a s happy endom na záver, ktorý ale v princípe neexistuje v realite. Vyvražďovanie stále funguje a až na zopár detí, ktoré mali šťastie, aby ich príbeh chytil za srdce bohatého albína z Kanady, tam sú deti, ale aj dospelí, ktorí sa môžu o ten svôj život naďalej strachovať. Forma dokumentu veľmi slabá, avšak príbeh veľmi silný.

Celovečerný debut troch režisérov, študentov Barcelona’s Universtiat Pompeu Fabra (UPF), vznikol ako záverečná práca. Agata’s Friends je film o štyroch blízkych priateľkách zo strednej školy, ktoré práve začali študovať prvý ročník na vysokých školách. Napätie v ich veľmi silnom kamarátskom štvoruholníku sa postupne stupňuje, čo môžeme ako diváci sledovať skrz jednu z dievčat a to práve Agátu. Pri pohľade na ňu cítime celý čas, že v sebe dusí určité emócie, že ju láka stretávať sa viac s ľuďmi z vysokej. Všetko to vyvrcholí počas až metaforicky poslednej návštevy letného domu v Costa Brava, kde spoločne chodievali každé leto a teraz pred predaním domu Agatinými rodičmi sa ich kamarátstvo chýli k rozpadu, tak ako aj sídlo ich letných výletov. Záverečná scéna je veľmi dramatická, zároveň aj najsilnejšia z celého filmu, ktorá o to viac vyznie dôveryhodne, vďaka improvizácii hlavných herečiek.

Dokumentárny film Galícijčana Eloya Domíngueza Seréna, ktorý emigroval do Švédska. Sledujeme ako pracuje na rôznych stavbách, či brigádach. Nedarí sa mu začleniť kvôli jazykovej beriére, aj napriek tomu, že našiel vzťah so Švédkou. Film ako taký nezachytáva problém vzdialenosti od domova, ale problém jazykovej bariéry. Eloy podstúpi sériu intenzívnych jazykových kurzov a bariéra síce zmizne, jazyk zrazu ovláda, avšak rozchádza sa s priateľkou a nakoniec neskôr odchádza aj zo Švédska. Avšak zmierený s tým, že to, čo mal urobiť a zažiť vo Švédsku sa stalo, tak ako malo.

Docufiction nakrútené poloilegálne v Juhoafrickej republike počas apartheidu. Ako sa aj v úvode filme môžeme dočítať, vo filme nie sú profesionálni herci. Je to "dráma o viere muža a jeho krajiny. Je to príbeh Zachariaha - jedného zo státisícov Afričanov, ktorí sú každoročne vyháňaní z krajiny a posielaní do zlatých dolov." Sledujeme jeho neúspechy nájsť si prácu v Johannesburgu a aj napriek jeho odhodlaniu sa stretáva so zlým zaobchádzaním od "bielych". Po príchode jeho ženy s deťmi je konfrotovaný s nespravodlivosťou a krutosťou aj od ľudí z jeho komunity a postupne upadá do dezilúzie podporenou čoskorým vypršaním povolenia k práci v meste.

Film ma veľmi milo prekvapil. Čakala som takú priemernú komédiu, na ktorej sa tak raz možno úprimne zasmejem. Ale tých častí, kedy som sa úprimne smiala bolo viac. Aj keď čo sa týka témy ako to funguje u moslimov so ženskými právami a slobodou nie je vôbec vtipná. Avšak niekedy celkom dobre padne vidieť film, kde ženu nechcú za jej snahu o slobodu zabiť (tak, ako to bolo napríklad v dalšom kurdskom filme z kviff "Než začne padať sneh"). Spolovice úsmevný, spolovice smutný príbeh kurdského páru, ktorý sa mal stretnúť v Paríži a začať nový život. Avšak všetko to prekazila nečakaná smrť snúbenca. Od tejto chvíle sa rozprúdi vír vtipných, ale aj vážnych scén, ktoré pekne do seba zapadajú. Určite odporúčam, nebudete v ňom cítiť krutosť a bude to mať happy end - raz za čas si ho môžeme dopriať.

Vďaka tohtoročnému KVIFF 2013 som si obľúbila, priam zamilovala, herca Toni Servillo. To je jednoducho človek, ktorý bol predurčený hrať a keď ho vidíte na plátne máte chuť sa ho dotknúť a celú jeho tvár prehmatať a nebudtee veriť vlastným očiam, že tak výrazná tvár sa mohla stvoriť. To ako dokáže meniť mimiku tváre je v tomto filme veľmi význačná. Pretože vďaka tomu najmä spočíva čaro a vtip tohto filmu. Celkom zaujímavý nápad natočiť film o dvoch rozhádaných bratoch, dvojčatách, z ktorého jeden sa rozhodol pre politiku a druhý pre sofistikované bláznovstvo. Kdežto ich vzťah na prvý pohľad veľmi chladný, má omnoho silnejšie zákutia, ako sa môže zdať. Ja som sa naozaj pobavila a Toniho som si vo filme naozaj vychutnala! Veľké plus za Verdiho Sinfoniu z La Forza del Destino!

Myslím si, že tento film bude veľmi podceňovaný, chybou zlej predlohy, ktorú si režisér zvolil na sfilmovanie. Možno povedať zlej je nesprávne, ale úprimne si treba povedať, že kniha "Pena dní" nie je pre každého a mne osobne už od začiatku nebola po chuti (vlastne som ju ani nedočítala a tým pádom som ani netušila ako sa dej zvrtne po prvej pozitívnej polovici filmu). Jednak postava Colina mi prišla snobská a všetko okolo neho aj s ich závislosťami mi prišli zvláštne. Ale netreba sa baviť iba o knihe. V prvom rade treba hodnotiť jej spracovanie a tomu by nikto fakt nemal čo vytknúť! Gondry sa toho chopil perfektne! Vizuálne dokonalé dielo! Tie detaily, na ktorých si dal záležať, scény, ktoré vedel urobiť aj bez špeciálnych efektov ... ja to Gondrymu jednoducho žeriem a budem si stáť za svojim. To, že niekto vyjde z kinosály a povie si, že sakra o čom ten film bol je niečo úplne iné, ako by si mohol pvedať, že ten film bol krásne spracovaný.

Asi som sa dožila dňa, kedy severanov už nebaví nakrúcať depresívne a melancholické filmy. Znie to pozitívne, ako krok vpred, ale tento film je skôr krok nazad. Nevidela som v celom filme žiadnu pointu, nič - iba jedno veľké alkoholické opojenie (a veru, že po zhliadnutí filmu som si povedala, že alkohol fakt len striedmo!). Pozerať sa hodinu a pol na to, ako jeden tukom dobre zásobený politik bez chrbtovej kosti preťahuje ženu za ženou (jeho akože oficiálnu partnerku uctieva ako "ženu" preťahovaním odzadu), sem tam sa nad sebou zamyslí a dojde mu ľúto jeho vzťahu s dcérou a ex maželkou (ani na chvíľu som ho nepoľutovala), ale čo robí väčšinu času - drží nejakú fľašu s alkoholom v hube a chľasce. Ok, možno to režisér považuje sa super umenie, ale mne sa to tak nezdalo. A najväčší fail bolo vsunutie celkom peknej islandskej hudby počas záberov jazdy v aute pod vplyvom alkoholu, škoda no.

Prirovnanie tohto filmu k "Deti sú v poriadku" a "Kráska dňa" sú naozaj trefné. Aj keď s Kráskou dňa a jej kvalitou sa to nedá porovnávať. Rozhodovala som sa medzi tri/štyri, ale keď si vezmem, že som sa popri filme nenudila a že to bol celkom zaujímavý pohľad do života dvoch lesbických partneriek... Aj keď neviem čo je na tom reálneho - naozaj existujeú takéto služby aj medzi lesbičkami? Už len ten nápad, nad ktorým som sa nikdy nezamýšlala dáva bod navyše. Ale stále mi z toho filmu vychádza, že byť lesbickou prostitútkou je oveľa jednoduchšie, ako žena a muž. Medzi dvoma ženami sa nemôže stať násilie, aspoň tak mi to príde a možno práve preto, že bez akejkoľvek drsnosti sme sa mohli na celý dej pozerať to hodnotím pozitívne.