Faust

Naprosto atmosfericky valcujúce spirituálne majstrovské dielo, schopné vybudiť zmysly diváka na najvyššiu možnú úroveň. Faustom sa už predtým inšpiroval hocikto, ale to čo dokázal Sokurov tak to klobúk dole, niečo také sa vidí iba málokedy. Zároveň si uvedomujem, že snímok nemusí sadnúť každému, pretože sa tu popierajú snáď všetky zásady toho, čo robí film atraktívnym pre diváka: dejová linka je ohlodaná až na kosť, veľa naoko nezmyselných dialógov a situácií, slepé odbočky v dejovej linke, ťažko čitateľné postavy... Na druhú stranu treba si uvedomiť, že nejde o klasický film v štýle úvod-zápletka-rozuzlenie, ale že máme pred sebou predovšetkým senzuálny, atmosferický filmový pokrm, v ktorom sa prostredníctvom šikovne volených dialógov zabalených do bizarnej metofory a prostredia plného kontrastov rozoberajú mnohé otázky týkajúce sa života, smrti, túžby po poznaní s cieľom pohrať sa s pocitmi diváka. Diabol tu obchádza okolo hlavnej postavy, ako mačka okolo myšacej diery, našepkáva jej, využíva jej slabiny v podobe túžby po moci, vedomostiach, chtivosti.... Bezpohlavný tvor, z ktorého už len na pohľad ide mráz po chrbte. Všetko podčiarkuje príhodná atmosféra s nádhernými kulisami, ktoré presne demonštrujú stav mysle v obraze (všetko zlé a škaredé je tmavé a zatuchlé, Markétka a všetko dobré je jasné a žiariace). Nakoniec je tu výborná hudba, možno až ambientného typu. Ťažko opísať pocity, ktoré vo mne film vyvolal, ale pozor, ako som sa už zmienil, snímok nebude baviť každého, je to netradičná, svojrázna vec. (01.10.2015)

Film, ktorý vás svojím úvodom vtiahne do sveta dávno minulých čias, aby vás vzápätí ubíjal nepriehľadnosťou postáv a dialógov. Na Sokurovho Fausta si treba zvyknúť. Prvá hodina príbehu je svojou atmosférou a záľubou v polodetailoch, nielenže nepriehľadná, ale pôsobí stiesňujúco a na film podobného formátu a témy zmätene. Nesmiem opomenúť ani fakt, že film sa snaží sprostredkovať čo možno najväčší počet otázok, ktoré majú niečo dočinenia s dušou, smrťou, alebo spasením, bez toho aby po nich dávali uspokojivú odpoveď, alebo diváka k nej aspoň nasmerovali. V druhej polovici, je film akousi čarovnou púťou, ktorá obsahuje aj niekoľko poetických záberov - pád do vody, milostná scéna, sledovanie gejzíru. Práve táto druhá polovica má v sebe tú naliehavosť poukázať na ľudské slabosti a chyby. Sokurov vytvoril veľmi zvláštny film, ktorého snahou je znovuobjaviť Fausta ako príbeh a ponúknuť ho divákom. Postava diabla a Margarétky bola v príbehu dominantná, až natoľko, že zakrývala samotné Faustovo snaženie pochopiť život, zachrániť život a odobrať život. A myslím si, že práve tu sa podaril Sokurovi najväčší kúsok. Spravil hlavného hrdinu s divákov. Nie zo všetkých, lebo toto je jeden s tých filmov, ktoré buď ste ochotný dopozerať a naladiť sa na štýl rozprávania, alebo nie. Ale namiesto toho, aby pocity a emócie vyjadroval cez hlavnú postavu, nechá to na kamere a strihu a na našom vnímaní. To znamená, že keď je Faust zo začiatku deprimovaný a zmätený, spôsob akým sú scény poskladané, nám nedovolí spraviť nič iného, len byť stiesnení tiež, alebo odísť s kinosály. Faust je zaujímavý film, ktorý nie je určený pre každého, ale ktorému sa tiež nedá uprieť určité čaro. A pevne verím, že čím viac krát sa k nemu vrátim, tím viac sa mi bude páčiť. (05.11.2011)

Minulosť ukazujúca dnešok ako dobu ponorenú do neznesiteľného hluku. Ako informačný a významový prepletenec strácajúci jednoduché postuláty s jedinou interpretáciou. Pravda zakrytá hnojiskom nezmyselných, často novotvarných, múdro sa tváriacich slov, rozoberaných kopou otravných ľudí všade naokolo. Menticída ducha. Nič nie je v kľude, dokonca i pohreb je rušený trkotaním zvierat, no hlavne aby sme ho už mali rýchlo za sebou - presne ako dnes (mŕtvi sú pre súčasníkov najmä čosi ako nebezpečný odpad, ktorého sa treba čím skôr zbaviť). Nejdem rozoberať dej, ani posolstvá, mne prišla ako najvýznamnejšia práve alegória dneška. Dneška ako sumy naoko serióznych dát, odetá v skutočnosti do dezinformačného a mozgy vymieľajúceho šumu, hluku, zvukov. Neopätovaná láska, neukojené vášne. Protipólom je samota, putovanie pustinami v nemožnosti nadviazať kontakt s milovanou osobou. Pôvodne som na Fausta išiel nie kvôli Sokurovovi, ale len preto, že herecký výkon Antona Adasinjského (frontmana divadelného zoskupenia DEREVO) vo filme som si nemohol nechať ujsť a na dôvažok som okrem jeho famózneho herectva dostal parádny film. (12.11.2011)

Jedna ze scén: Přijde žena ke vzdělancovi a navrhuje mu, aby jí udělal "poševní prohlídku". Ten se jí ochotně ujme, a zatímco svými špinavými prsty vniká do ženy, dáma leží na zádech a vzrušeně si do toho zpívá. Muž jí vzápětí z vagíny vyndá vejce a podá jej ležící ženě. Ta ho začne jíst. - No a jde snad filmu, kde je taková scéna, dát jiné hodnocení než plný počet hvězdiček? :) - - - Ne, teď vážně. Sokurov překvapil. Téměř žádné mlčení. Téměř žádný oddech. Za neustálými dialogy, které tvoří jakousi kulisu filmu, se postavy bezcílně toulají po uličkách středověkého města a pustém lese. Pochopit však na první zhlédnutí jsem Fausta nedokázal. Domnívám se, že jde o režijní záměr - nehledat racionální vysvětlení, vykašlat se na narativní slepé uličky a zmatené charaktery (což mnoho lidí nepřekousne). Naopak z filmu vytvářet něco ryze pocitového, jehož struktura není dána narativními vztahy jednotlivých prvků, ale vše se podřizuje zcela jiným zpočátku nevědomým pravidlům, které však dílo pevně svírají a dávají mu tvar (a ten tvar se tak musí nutně liší od námi navyklých zkušeností). Už samotný první záběr naznačuje mnohé. Uvědomujeme si za ním shluk pixelů, které generoval počítač, přesto se však v určitém momentu najednou obraz podivně pohne, kamera mírně uhne ze své původní trajektorie a v tomto neživém obraze se najednou začne probouzet zvláštní pnutí... A takový je celý Faust. Umělé věci ožívají, chvílemi jsme zcela uhranuti a pohlceni, hned v další sekundě ale zase suše distancováni - přitom genialita je právě v této dialektice. (28.10.2011)

My, Markéty, máme pro faustovskou legendu všeobecnou slabost, ještě rozdmýchanou Bulgakovem (ten pocit výjmečnosti!). Co teprve, když sdílíme doktorovu touhu po absolutním poznání. Co teprve, když milujeme ruskou auteurskou linii. Sokurov opustil dlouhé tiché záběry a nahradil je frenetických střihem a prakticky nepřetržitým proudem dialogů. Film hodný analýzy. Po prvním zhlédnutí bych dominantu hledala v kontrastech: časté přeostřování obrazu a jeho deformace vyvolává v jeden moment pocit subjektivizace, přítomnosti diváka ve zablácených uličkách nebo opojnost laciného vína v putice. V druhý moment nastupuje odcizení - filmové prvky jsou natolik sebeuvědomělé, že až pomrkává přítomnost filmového média. Faust na jednu stranu pohrdá nemorálností felčarů, na druhou stranu mezi ně patří. Zmítá mezi touhou po něžném duchovním citu a mezi tělesností. Špinavost města a čistota přírody. V neposlední řadě přidejme ošklivost a oplzlost Mefista a nevinost a krásu Markétky. Mohla bych pokračovat, ale textem to nelze přenést. Je to zkrátka krásné, je to hutné, vyvolává to znepokojivé otázky. Je to pro mě zatím nejlepší letošní film. (Letní filmová škola 2012) (24.09.2012)