Zabil som svoju matku

Zabil som svoju matku alebo „Neo-dandyovské bohémstvo juvenilného syna“ je celovečerný debut, ktorý by sa pokojne mohol volať aj „Scény zo života syna a jeho matky“ a očakávania potenciálneho diváctva, ak nejaké boli, by tým boli naplnené možno viac než teraz. Rozprávanie totiž pozostáva z niekoľkominútových segmentov, scén predhodených pred diváka ako výjavy zo životov ústredných dvoch postáv. Je subjektivizované a orientované na Hubertov rozsah znalostí. On je vševediacim rozprávačom, ktorý sa v čiernobielych predelových sekvenciách spovedá zo vzťahu k matke do svojej kamery. Tieto zábery nie sú časovo ukotvené a netušíme, v akej relácii sú k farebným častiam filmu, ktoré akoby sa odohrávali spätne, ako Hubertom vyskladaná kompilácia životných udalostí, ním pokladaných za dôležité. Tie sú vyňaté z jeho šestnásteho a sedemnásteho veku, ktorý práve žije. Toto bolo treba napísať, nevyhnutné to je a mnohé je tým vypovedané. Jeho opovrhovaniu matkou je to totiž zásadným, ak nie najzásadnejším podkladom, tá predchádzajúca veta. Jeho vek myslím. A aj ten názov, Zabil som svoju matku, aj on je len takým roztopašným zbožným prianím, ktorým chce autor šokovať, ale hlavne zavádzať všetkých recipientov. Volám sa Xavier, vlastne Hubert. Mám sen, mám cieľ, pomenujem po ňom film, nikdy ho však nenaplním, pretože sám neviem čo chcem, a všetko čo vám predvádzam je len môj hysterický a afektovaný mód. Taká neskoropubescentná póza, do ktorej sa urputne štylizujem. Môžeme sa rozhodnúť, že nás Hubert irituje a text by ďalej rozvíjal pohľad na film práve načrtnutý. Ale aj nemusíme. ___ Jeho vzťah s matkou je od prvého záberu obtiažny, nefunkčný, ale principiálne živený nenávisťou hlavne z Hubertovej strany, teda nie nenávisťou podloženou, ktorá by vyvierala z neprebiteľného argumentu, ale nenávisťou ako pubertálnym programom, v ktorom si idealizuje všetkých a všetko. Ak mu tam čosi nezapadá, chyba nie je v ňom, ale v komkoľvek z okolia. A keďže matka sa mu s jeho predstavami široko rozchádza, považuje ju za ontologické zlo a chodiacu propagátorku nevkusu, hnev si ventiluje hlavne na nej. Alebo skúsme inak, ľudí si polarizuje, pričom predošlé slovíčko je tu možno ešte výstižnejšie, na dva tábory, v ktorých jestvujú len zlí ľudia a dobrí ľudia, žiadne prestupovanie vzájomných protistrán. Chantale je vyrovnanou, až stoicky chladnou, popritom prívetivou a prajnou matkou, ktorá síce oplýva prchavou náladovosťou, ale to len preto, že je k nej synom donútená. Nie je nastavená na program zosúladiteľný s jej potomkom. Tuší, že sú to len jeho prechodné mentálne výpady, necháva si ho nimi preplávať a častokrát sa iba pousmeje z pohľadu tej „životom poučenej“. ___ Film sa dištancuje od klasickej naratívnej výstavby, postavy sa vlastne nijako nevyvíjajú a nesmerujú ku konkrétne stanoveným cieľom. Hádky, škriepky, zvady a kdesi medzi nimi podobne pominuteľné udobrenia. Ústredným hnacím motorom rozprávania primárne nie je kauzalita, ale korelácia alebo konfrontácia medzi Hubertom a jeho matkou, učiteľkou Julie a priateľom Antoninom. Situácie, ktorých sú oni ústrednými iniciátormi, poháňajú rozprávanie vpred, bez ohľadu na to, že by sme vedeli, čo príde v nasledujúcej scéne. Vzťah matky a syna je živený konfliktmi, ktoré sú príliš často vyvolané pudovosťou, samonaštvaním a takými problémami, ku ktorým treba z drvivej väčšiny pripísať predponu pseudo. Vždy vyvierajú z nejakej malichernosti, z banality, na ktorej je postavený ich vzájomný konflikt, ktorý vlastne konfliktom ani nie je, ale postavy sa ho tak rozhodnú identifikovať. Tieto triviálnosti však netreba ihneď vziať ako hanenie filmu, keďže ten kopíruje odžitý stav medzi samotným Dolanom a jeho matkou. Ide o semi-autobiografické preklopenie svojho života do korigovanej fikcie. Ak nás to rozčuľuje, tak to potom Dolanovo dospievanie samotné, pričom dá sa to vziať ako protiargument k čítaniu filmu uvedenom ku koncu prvého odstavca. Tu už jeho rozháranú popudlivosť prekladáme ako všeobecnejšie poňaté zvečnenie dorasteneckej etapy žitia. ___ Nenávisť akoby medzi matkou a synom nebola obojstranná, z tej Hubertovej je generovaná a udržiavaná viac-menej na automatiku. Často vkladá do matkiných úst slová, ktoré nikdy nepovedala. Má ju rád, lenže to je tvrdenie, ktoré vedie k možnému zmiereniu, necháva si ho teda radšej v svojej intimite. Medzníkové sekvencie sú tvorené rapidmontážami rôznych namaľovaných obrazov alebo fotiek, spomenutými synovými sebareflexívnymi spoveďami do kamery alebo časťami pochádzajúcimi z Hubertovho raného detstva. V rozprávaní nezastáva dôležitú rolu postava otca, dokonca ak by sa tu neobjavila, môže bez nejakých zásadných zakopnutí pokojne plynúť ďalej. Oboznámenie s jeho existenciou je však dosť zásadnou informáciou. Otec a matka sú po rozvodovom akte. Ani jedna, ani druhá strana nebola schopná spoluúčinkovať v obojstrannej pospolitosti. Film je tak akousi víziou, ktorá prorocky predikuje zánik nukleárnej rodiny. Žiadny zobrazený vzťah tu nereprezentuje spoločnosťou a masovými médiami hýčkané, zakonzervované predstavy o „tej správnej manželskej dualite“, pretože každý takto inštitucionálne zaštítený vzťah tu nemá dlhú výdrž. Hubert má priateľa Antonina, priateľova matka Hélѐne je po rozvode a v produktívnom veku sa pridržiava mladého milenca, Hubertova matka žije rovnako separátne od jeho otca. Rodinám, ktoré by možno aj plnili funkciu tradicionalistickej trichotómie otec-matka-potomok rozprávanie nevenuje žiadnu pozornosť a sú preň absolútne nepodstatné. ___ S trochou nadsádzky sa tiež dá povedať, že ide o Dolanov vztýčený prostredník zamestnaniu účtovníkov, o ktorých tvrdí, že „nemajú vkus“. Alebo inak. Ľudia prichádzajúci s umeleckými druhmi dennodenne do kontaktu, majú krasocit pre rozlišovanie a kategorizovanie „toho autentického, neprikrášleného umenia“ vypestovaný najdôkladnejšie. Jeho matka je totiž účtovníčka, on stredoškolský študent, ktorý popri štúdiu fotí, maľuje a píše. A izbu má celú polepenú instafotkami a plagátikovými idolmi rázu Rivera Phoenixa. Jeho matka je domáca madampani, ktorá domov nosí „všetok ten gýč“ v štýle tigrovaného pokryvu lampy a čo oblečenie, to dobrovoľné sebazhodenie. To Hubert je ten „pravý vyznávač umenia“, ktorý predsa vie, kto to bol Jackson Pollock. A práve bola zužitkovaná Dolanovská rétorika. Jednoducho extrakt nadutosti a režimu „som poloboh a vkusový guru“ naservírovaný v polohe takej, na ktorú sa ani naštvať nedá stihnúť. ___ Záverečné matkovsko-synovské posedenie na skalách sa vyskytne náhle a nevedie k nemu nijaká radostná niť, ktorá by naznačovala, že všetko mieri k udobreniu. Nevyznieva ako blažené východisko z ich znehodnoteného vzťahu, ale je len ďalšou dočasnou kooperáciou a prchavým pozitívnym intermezzom, ktoré vyúsťuje v repetitívnu a ubíjajúcu obojstrannú zášť siahajúcu už mimo hranice sujetom zobrazeného. Dovetok pre tunajší matematický zväzok: Tento frankofónny post-Angry Young Man debutoval za sedem hodnotiacich plakiet. (19.05.2015) (menej) (viac)