5 Days of War

V tomto komentári popíšem skutočnosti vzťahujúce sa na konkrétne udalosti vo filme. S Rusmi máme svoje skúsenosti, nie sú to neviniatka, ale čo sa mi z vysoka hnusí je propaganda! Ani neviem ako som sa k tomuto filmu dostal, ale to, čo som videl bol novodobý film z kategórie tých, ktoré začali niekde tam, kde Krížnik Potemkin. Žiadna objektivita, žiadna nestrannosť, ale čistá propaganda. Som proti vojnám, ich obetí mi je ľúto, ale ak je najmä ich pamiatka zneužitá k nenávisti, budem rázny. Ak celý film začína citátom, že prvou obeťou vojny je pravda, tak by som čakal investigatívny alternatívny náhľad na udalosti a nie čistý opak. Tento film tak hrubo zavádzal hneď od úvodu. Akcia vo filme vyzerala vierohodne, celkom namakane, najmä zo začiatku, potom upadla k nule. Zdesil som sa už pritom, keď urobili spojitosť medzi gruzínskymi vojakmi, ktorí podporovali USA v Iraku a zachraňovali reportérov a následným rusko-gruzínskym konfliktom, kde USA nezasiahli a samozrejme akože Gruzínka vyčítala reportérom, prečo im neprišli na pomoc, keď oni im pomáhali. Práve rozdrobené štáty bývalého Sovietskeho zväzu a ich spojenci dnes predstavujú šíriaci sa ekonomický a politický vplyv USA v tejto oblasti, výmenou za akúsi ochranu slobody voči Rusku, sa im tieto štáty vydávajú napospas, pomáhajú v NATO, privatizujú strategické podniky a sú hlúpo presvedčení, že sú slobodní, čiže sú len na druhej strane barikády ako za studenej vojny, ale pritom sú len zneužívaní, tentokrát nie Rusmi, ale Západom. Znaky propagandy bolo badať už pri elektronickom rozhovore, kde uvoľnili miesto, aby boli vidieť gruzínske vlajky, ruské vojská boli v tamojšej televízii ukazané ako demonštrujú silu hneď po imperialistických vyhláseniach, čo nabudilo dojem ruskej agresie. Potom nasledovali akési ukážky krásneho Gruzínska, chlapec jazdiaci na skejtborde. Hneď na to ukážky z prezidentského paláca a reči o tom, ako Gruzínci chcú všetko vyriešiť diplomaticky, chcú chrániť svojich, nechcú vojnu, pritom ako vieme vojnu začali prakticky zrejme oni, keď sa ostreľovali s Osetíncami a zasiahli aj ruskú vojenskú základňu. Následne nasledovala ukážka "správneho" posedenia s chľastom a cigaretami na americký spôsob, tak ako to dnes robí unudená mládež. Vyhlásenia, že Osetínci a Abcházci sú separatisti, čo je nezmysel, keďže napriek malej veľkosti to sú krajiny s vlastnou kultúrou, ktoré vyhlásili na Gruzínsku nezávislosť už v prvej polovici 90. rokov. Následne, že Gruzínci musia odpovedať na útoky, všade pomiešané s vlajkami EÚ a obrázkami gruzínskej kultúry, paradoxne v rozpore s globalizmom, čo svedčí o tom, že Američania použijú hocičo, čo potrebujú, tam, kde sa im to hodí. Na scénu prichádzajú mne nesympatický Val Kilmer a židovka Emmanuelle Chriqui, ktorá vďaka svojmu exotickému blízkovýchodnému vzhľadu mohla zahrať Gruzínku. Všetko skvelé zrazu majú zničiť Rusi s ich leteckým náletom na bezbranných civilistov, samozrejme Američan zachraňuje ako prvú krásnu "Gruzínku", ktorá čírou náhodou študovala v USA. Aby sa zvýraznilo všetko naokolo, kolega reportér druhého odhovára, aby nepomáhal, dievča hovorilo, že v ich rodine akurát prebudovávali vzťahy, kde spájali rodinu zloženú z Osetskej strany a tej Gruzínskej. Samozrejme pretkané plačúcim prezidentom v televízii. Zvýrazňovaním, že to je podobné ako Čečensko, Kosovo, Bosna, či Rwanda. Pritom v Čečensku, Dagestane a iných kaukazských republikách sa islamisti snažia vytvoriť Islamský štát, pritom neváhali vraždiť aj deti ako v Beslane, V Kosove zas išlo o americké záujmy okolo vojenskej základne, rozšírením svojho vplyvu, druhý štát Albáncov, všetko strety záujmov Ruska a USA. Bosna a Rwanda boli príkladmi masakrov, čo im poslúžilo k následnému vymodelovaniu popráv, strieľaniu do bezbranných civilistov, čo je vysoko diskutabilné, ak nie zavádzajúce, lebo vieme, že vraždy sa odohrali, ale nie žiadna druhá Srebrenica. Nabudenie dojmu, že sa všetci poznajú ako rodina, nastalo pri hľadaní blízkych s fotkou, kde jedna babka vedela povedať, že sú tuším niekde v dedine o 5 kilometrov ďalej. Všetko pokračovalo tým, že ruské lietadlá len tak zbombardovali domy. Ruskí vojaci mali následne strieľať do ľudí, fotiť sa s korisťou, unášať deti, týrať ľudí, ubližovať deťom, zhabávať kamery zahraničným reportérom, páliť symboly Gruzínska, zas ich vlajky, všetko mali podporovať akože Kozáci, elitné vycvičené jednotky, ktoré len tak vraždili. Ruský vojenský veliteľ potom začne prehrávať šachy s americkým reportérom, druhý má byť mučený, ale zrazu príde záchrana, než sa čokoľvek stane. Do toho horiaci les s mŕtvolami vo vode, všade po uliciach, čo nabudzuje dojem, že mŕtvych boli veľké tisícky. Potom Gruzínci, ktorí sa medzi sebou rozprávali anglicky, tam už viditeľne všetko popustilo uzdy. Ruský vrtuľník sa tam objavil následne so sovietskou hviezdou na boku. Kostoly sú vyobrazené ako jediné miesto záchrany, dieťa ako to, čo jediné vlastní mobil a nakoniec veľkolepé finále ako chlapík neohrozene kráča námestím, kde vrtuľníky so slepou muškou, prekvapujúco až teraz, triafajú namiesto neho vzadu stojaci bytový dom. Cchlapík ide obetovať svoj život, aby zachránil ženu, do ktorej sa zamiloval, ale prekvapujúco urobil trik a zároveň zachránil dáta a jeho ešte zachráni akože mladý ruský vojačik, ktorého trápilo svedomie, čiže všetko končí dobre. Film sponzorovaný Gruzínskom, kde ich armáda poskytla aj zbrane a na konci Saakašviliho obľúbenec, jemu podobný, čo svedčí o samoľúbosti, ktorý ho hral, víťazoslávne zdvíha ruky na počesť akože víťazstva a všade vlajú vlajky Gruzínska s vlajkami ich podporovateľov, mi zdvíhal takpovediac žalúdok. Zrejme táto propaganda nevyšla, keďže sa prevalili kauzy s mučením väzňov, odporcov režimu a následne jeho vláda padla a je tam dnes prorusky orientovaný prezident. Ľudia hlúpi tak celkom nie sú a vykreslenie Rusov ako tých zlých sa ukázalo ako klamstvo. Naopak všetko, čo som popísal v deji, boli výrazné body, kde sa propaganda vyhrala, využila záujmové strety Rusov a Američanov. Takýto pohľad na konflikt sa mi hnusí, vo vojne sú podľa mňa zlé všetky bojujúce strany, aspoň väčšinou a tento tak amatérsky a bezduchý, kde len hudba nebola trápna, neoceňujem. Na záver by som chcel dodať, že pamiatka tých obetí bola tak trochu zneužitá, je mi ich ľúto, Rusi sa tak ako Gruzínci určite nesprávali dobre, ale viem, že zverstvá vždy páchajú všetky strany. Keby Rusi neponechali vojská v tých dvoch regiónoch, konflikty by nastali opäť. Južné Osetsko si zaslúži sa zjednotiť so Severným a či už budú samostatní alebo v Rusku, nech si rozhodnú sami. Objektívny pohľad na túto vojnu však nečakám ani od Rusov, treba nájsť nezávislých, potom robte film. Prestávam mať strpenie s takýmito filmami. (27.12.2012) (menej) (viac)