Hlad

Sado/ maso pozeranie. Stále násilnejšiemu správaniu dozorcov (sadizmus) zodpovedajú väzenské výtvarné kreácie v podobe vymazávania ciel vlastnými výkalmi a vylievanie moči na chodbu. Neskôr uväznení členovia IRA hladujú (masochizmus). Zrežírované je to fajne, zvolená forma upozorňuje na to, že pri odpore voči systému je dôležité kolektívne presadenie požiadaviek, nie individuálne persóny, ktoré dej filmu (s výnimkou vodcu) bez dovysvetlenia opustí, nech stoja na jednej alebo druhej strane. Systémovo pomerne ok. V konkrétne zakotvenej politickej realite už menej - neviem či by nejaké fyzicky nepríjemné emócie vzbudili obdobne zrežírované osudy uväznených organizátorov moslimských atentátov v Londýne, Barcelone. Pritom ide o rovnakú sortu ľudí. V mene idey sú ochotní odstraňovať nevinných civilov. Druhé a podstatnejšie je, že takéto demonštratívne samovraždy (hladovka, upálenie sa) sú vždy len prejavom márnomyseľného ego exhibovania. Vždy sa nimi bojuje za nejaké vyššie dobro, dôsledkom smrti mladíka v rodine je vždy len psychicky zlomená rodina, milenky a kamaráti. A nenaplnené ideociele. Pretože tie smerujú vždy k realizácii prázdnych hesiel (slobody, dôstojnosť, rovnosť), ktorých obsah je štát od štátu a výklad od výkladu rôzny. Niet prečo žialiť, niet koho obdivovať, niet koho ľutovať. V tomto zmysle bol film zbytočný, pretože všetci predsa vedia, že väzni sa mlátia a tí odporujú odpornými metódami sebazohavovania sa. Ale rozhodne nejde o nejaké nasledovania vhodné vzory. Ako spieva kapela The Stranglers: "No more heroes any more!". (25.08.2014)

S. McQueen má zvláštní styl režie, film je zaměřený na dlouhé záběry a na minimum dilaogů, tedy až na jeden přes 20 minut dlouhý, ale nenudící, nepochybně je film zajímavý a do jisté míry působivý, ale jeho poutavost tak v půlce filmu ztrácí dech, což je docela na škodu, ale ke konci začíná citově působit a po skončení mě donutil zamyslet se nad činem vězně. 70% (09.01.2010)

Skupinka prívržencov republikánskej armádnej zložky IRA, odsúdená v Severo Írskej väznici Maze, zahájila hladovku. Jej cieľom je dosiahnuť status označenia "politický väzeň". Toto zaradenie by im zabezpečilo miernejšie tresty, lepšiu stravu či zaobchádzanie. Namiesto toho sa dostávajú do otvoreného boja s "bacharmi", ktorých praktiky hraničia s neľudským správaním. Píše sa rok 1981 a toto je skutočný príbeh o udalostiach, ktoré otriasli svetom. Bez ohľadu nato, aké "čisté" úmysly malo zoskupenie IRA ( zabezpečenie slobody osamostatnením sa Írska od V. Británie ), príde mi prinajmenšom za vlasy pritiahnuté, že každý na tomto svete, chce dosiahnuť svojho cieľu za pomoci násilia, vraždenia a páchania iných zverstiev na obyčajných ľudoch ( nie, že by bola V. Británia svojim kolonizovaním bez viny ). "Hunger" vo mne vyvolal minimálne emócie. Nuž, vraždili, tak sa s nimi zaobchádzalo tak, ako by sa malo s každých vrahom. Nech si to každý obráti na seba, nech si každý o mojom názore myslí čo chce ( lebo údajne je táto skupina vďaka svojim skutkom z minulosti, v boji za "slobodu", stále "populárna" - no mne sú jej kroky rovnako proti "srsti", ako akýkoľvek výstrel z pušky amerického vojaka v Afganistane, Iraku či Vietname. A snáď nemusím pripomínať, že tam o slobodu nešlo, že? ). V poslednej polhodinke niekoľko scén vzbudilo odbor či "nechuť". Sebatrýznenie je však rovnako chorobou, ako seba-poškodzovanie. Osobne mi hlavného hrdinu vôbec neprišlo ľúto. Áno, je to smutné. No za všetko si predsa mohol sám. Bude snáď niekto niekedy obhajovať kroky Nórskeho vraha nevinných detí Breivika, ktorý chcel taktiež, ako iný šialenci dosiahnuť zmenu politického smeru násilím? Na záver, film dobrý, herecký výkon hl. "hrdinu" taktiež, ale - nuda. Možno to tak pociťujem z dôvodov "totálneho" odosobnenia sa, no fanúšikom ( skutočných ) vrahov som nikdy nebol. (25.02.2014)

Hunger na mňa zapôsobil ako poriadna popálenina od cigarety a vryl sa mi pod kožu ako už dlho nič. Ide o totálnu klubovku pre náročnejších divákov, ktorý budú "chrochtať blahom", pretože tak ako napr. Fish Tank, tak aj Hunger je až moc reálny a nechá vás o filme rozmýšľať. Steve McQueen svojou kubrikovsko-tarantinovskou réžiou dokáže všetku tú pachuť z filmu preniesť až k vám domov. Tú špinu, fyzickú a psychickú muku som cítil neustále a ku koncu mi z toho začala až tuhnúť krv v žilách. Síce sa film zo začiatku tváril trochu inak než sa nakoniec vykryštalizoval celkovo to dopadlo veľmi dobre. Druhá polovica filmu patrí neskutočnému Michaelovi Fassbenderovi, ktorý zažíva zrejmé svoje najlepšie herecké roky. Klobúk dolu pred jeho výkonom. (06.03.2010)

Jmenovec legendárního herce (opravdu nevím jestli se nejedná o vtip či pseudonym) nám ve svém režijním debutu představuje nepředstavitelné podmínky irské věznice na které doplácí její "obyvatelé". Otřesná hygiena, drsná šikana ze strany dozorců, to vše vyústí v protestní hladovku. Jedná se o malý a neskutečně pomalý film, na který se člověk musí psychicky velmi dobře připravit. Film nemá stanovený pevný příběh a jedná se spíše o sled scén, které na sebe moc nenavazují a ze začátku bude mít divák docela problém se orientovat. Celý snímek je vyprávěn spíše formou obrazů a dialogy se vyskytují jen když je to opravdu nutné. V druhé části se režisér zaměřuje na hlavní postavu, ve které se poprvé pořádně předvede Michael Fassbender v úplně jiné úloze než v jaké jsme ho viděli doposud. Je vidět, že se roli plně oddal a výborný výkon předvede jak v takřka 20-ti minutovém nesestříhaném rozhovoru, tak i v pozdějších fázích, kdy se z něj stává troska ne nepodobná Christianu Baleovi z "Mechanika" (kdo viděl ví co může očekávat). Snímek to je opravdu zajímavý a ukazuje to co běžně ve filmech nevídáme a popravdě ani nechceme vídat, chce to jen obrnit se velkou dávkou trpělivosti, protože některé části se opravdu táhnou hlemýždím tempem. (07.06.2010)