Réžia:
Terry GilliamKamera:
Nicola PecoriniHrajú:
Heath Ledger, Christopher Plummer, Lily Cole, Andrew Garfield, Jude Law, Colin Farrell, Johnny Depp, Tom Waits, Verne Troyer, Daniel Newman, Carrie Genzel (viac)VOD (1)
Obsahy(2)
Dr. Parnassus (Christopher Plummer) kdysi dávno vyhrál nesmrtelnost v sázce s ďáblem panem Nickem. O mnoho století později našel pravou lásku a s ďáblem podepsal novou smlouvu. V ní stálo, že se vzdává své nesmrtelnosti výměnou za mládí, ale jeho prvorozené dítě se v den svých šestnáctých narozenin stane majetkem pana Nicka. Nyní se čas Parnassovy dcery Valentiny naplnil a on se trápí, jak jí zachránit před neúprosným osudem. Pan Nick přijíždí, aby si převzal svou cenu. Rád se však vsází, a proto se rozhodne znovu riskovat. Valentinu získá ten, který první svede pět nových duší... (oficiálny text distribútora)
(viac)Videá (1)
Recenzie (1 151)
Parnassus mě nejprve potěšil, pak zmátl a nakonec vyplivl velice zaraženého a až se to bojím přiznat - zklamaného. Asi už začínám stárnout, ale za celý film jsem nenalezl nic, za co by se dal příběh uchopit - to by však samo o sobě nemuselo vadit, kdyby mě film dokázal absolutně sfouknout silou své fantazie, originality, výjimečnosti... Nic takového se však nekonalo. Herecké výkony herců jsou sice lahůdkové (Ledger, Plummer, Waits...), aranžmá krásné a Gilliamovsky opojné a celé je to stylizováno moc příjemně a vtipně (rozšafnost Waitsova Pana Nicka například), ale jako celek to prostě nedrží, skřípe a zanechává velice nedokončený dojem. 60% ()
Tedy od imaginaria jsem čekal i trochu jiné představivosti než té vizuální. Duše, zatracení, vykoupení - nebylo toho v příběhu k takovým otázkám trochu málo? Dort s mnoha patry a chutěmi, ze kterýho ale naservírujou jenom třešničku. Jenže třešničku dělá třešničkou všechno to ostatní a bez něj třešnička nezpůsobí než malé osvěžení v ústech. Představujete si, jak asi chutná ten kousek se šlehačkou, jak by se vám v puse rozplývala ta marcipánová část, jenže pak zapadne opona a z velkého dortu je pouliční loutkové divadlo. Vsadím se s panem Nickem o pět duší, že tam za tím kopcem bych mohl stavět vzdušný hrad z písku a za tou řekou bych mohl hrát se smrtí o život v kostky, ale místo toho se plácám hodinu od Tesca k ďáblu. Nakonec vlastně scény za zrcadlem působí kompaktněji, než londýnské intermezzo (nečetl někdo knihu od letce RAF Viléma Bufky?), z celkem zřejmých důvodů. Avšak nevěšme se na mostě. Výprava a herci (a modelka) by nám to nedovolili, nadto maximálně sympatické (až české) pojetí ďábla. Brazil to není, ale jako důkaz, že si lze i dnes stvořit vlastní svět, který není tak čermobílý (vlastně modrozelený) jako Avatar, si to ocenění zaslouží. ()
Terry je smoliar. Našťastie pre nás, fanúšikov, entuziastický smoliar, ktorý vediac, že odvážnemu šťastie praje, dokončil svoj ďalší film aj napriek smrti Heatha Ledgera s ľahkosťou génia za výdatnej pomoci Johnnycho Deppa, Jude Lawa a Colina Farrela. A v neposlednom rade je Terry nepochopený smoliar. Imaginárium je totiž ťažko uchopiteľný film a v tom spočíva jeho najväčšia zákernosť. Dokonca ani ostrieľaní filmoví kritici ho podľa mňa nepobrali celkom správne. V recenziách sa často ako hlavný najčastejšie skloňuje faustovský motív, avšak tento motív je skutočne len odrazovým mostíkom k omnoho závažnejšej výpovedi. Výpovedi o dobe, ktorá nepotrebuje naozaj VEĽKÉ príbehy a vystačí si so sériovou a seriálovou estetikou. O dobe, v ktorej sú skutoční rozprávači odsunutí na vedľajšiu koľaj, dobou, v ktorej prázdna forma valcuje obsah zabalený v nepríliš lákavej forme. Preto posiela Mr. Nick Parnassa namiesto „rozprávania príbehu“, ktorý „podopiera vesmír“, „robiť niečo užitočnejšie, napríklad nakupovať“. Preto Parnassus prijíma tú samovraženú stávku, v ktorej musí dokázať, že imaginácia a tvorivosť človeka dokáže zvíťaziť nad jeho lenivosťou, pasivitou a nekritickým prijímaním ľahšej cesty, vedúcej k deštrukcii samotnej podstaty človeka. Názov „imaginárium“ Terry poňal ako samotnú formu rozprávania. V „imagináriu“ nepotrebujete prísnu kauzalitu rozprávania, aby dávalo zmysel. Preto všetky odbočky len slúžia rozkošatenosti celového obrazu „imaginária“ tohto Imaginária a nemusia byť logickým následkom predchádzajúcich scén fabule. Stavajú len do kontrastu svet nekonečnej imaginácie mierne pošahaného nesmrteľného Parnassa s prísne utilitaristickým svetom hedonizmu Mr. Nicka, aby si divák uvedomil zásadný rozdiel medzi imagináriom a šedou skutočnosťou „reálneho“ života večne sivého a upršaného Londýna. V neposlednom rade tomuto kontrastu slúži aj štylizácia hlavných postáv. Plummerov Dr. Parnassus vyzerá skôr na Gandalfovo dvojča než na bežného anglického dôchodcu, Valentina Lily Cole (krátky exkurz : pozn. č. 1 niektoré modelky vedia hrať, pozn. č. 2 Lily nie je klasicky pekná, ale je úplne netuctová, čo ju i pri minimálnom nalíčení robí neuveriteľne sexi, pozn. č. 3 ako stále hovorím, ryšane sú best) je aj v ošuntených šatách drahokamom prevyšujúcim vystylovaný komparz, dobrácky Anton Andrewa Garfielda ako posol bohov pôsobí pri Tower Bridge ako päsť na oko a Percy Verne Troyera je nekonformný už „od prírody“. Naproti tomu Mr. Nick by zapadol do davu v každej dobe a jeho „inakosť“ si uvedomujeme len z jeho správania. Postavou medzi je Ledgerov Tony postihnutý amnéziou a lavírujúci medzi obidvoma stranami, využívajúc svoj dar reči vo svoj prospech. Odhalenie motívu jeho „voľby“ nie je samotnou pointou príbehu, len dokresľuje možnosť zneužitia daru ľudskej imaginácie, ktoré môže strhnúť do záhuby aj iných. Napokon treba oceniť ako otvorene film končí. Rozhodne to nie je happyend a v tomto musím súhlasiť s Mr. Bluntmanom (áno „středostavovská a měšťácká touha po založení rodiny a pořízení dětí“ skutočne nie je pre Valentinu happyendom, tak, ako nemusí byť nutne zmyslom každého života). A práve preto Dr. Parnassus na konci hovorí, že nevie či sa to skončí happyendom. Pretože ak by príbeh skončil a prestal sa rozprávať, zrútil by sa vesmír samotného príbehu Imaginária. 10/10 () (menej) (viac)
Gilliamův um se plně vyčerpal na vymýšlení, jak obechcat Smrtku, takže není divu, že zbytek je jen mdle navoněný kýč a lá hodně špatný Burton, který zapomínám, už když se na něj dívám. Nabízí se srovnání s Počátkem, který je sám takovým produktem imaginária, narozdíl od tohohle filmu nám ale nenabízí prefabrikovanou fantazii pečlivě opatřenou rozcestníky a iluzi prostoru pro vlastní snění. Nápady Gilliam sice má, ale ukočírovat je neumí. ()
Tento snímok je pre filmových fanúšikov zaujímavý najmä kvôli tragickým okolnostiam, ktoré ho sprevádzali pri jeho vzniku. Predstaviteľ hlavnej úlohy, austrálsky herec Heath Ledger, zomrel ešte počas natáčania. Kežde už bola väčšina scén s jeho postavou hotová, režisér Terry Gilliam to vymyslel tak, že prizval Jude Lawa, Colina Farrella a Johnnyho Deppa, s ktorými dotočil zvyšné zábery. Šalamúnsky nápad. No výsledok na mňa vôbec nezapôsobil. Vznikol z toho akýsi rozťahaný zlepenec s podivnými lacne pôsobiacimi filmovými trikmi. Nezaujal ma ani námet. Nie je to ani rozprávka pre deti a ani fantasy pre dospelého diváka. Nudný, zbytočný film, ktorý mal radšej zostať nedotočený. Nevidí sa mi to ako dôstojná rozlúčka s talentovaným Heath Ledgerom. ** ()
Galéria (79)
Zaujímavosti (19)
- Heath Ledger (Tony) improvizoval zhruba polovinu svých komediálních dialogů. (c.tucker)
- Tržby ze severoamerických kin byly 7,7 milionu amerických dolarů, součet těch celosvětových pak dosáhl 61,8 mil. (NIRO)
- Koniec má namiesto klasického „Directed by…“ nápis „a film by Heath Ledger and friends.“ (Greenpeacak)
Reklama