Dobrodružstvo

súhlasím s akýmkoľvek tvrdením, ktoré smeruje k záveru, že tento film je geniálny, rovnako ako som ochotný pripustiť, že by mohol byť o nejakú tú minútku kratší. neviem, ako to robil, ale tuším, že to súvisí s tempom a výpravou - mám na mysli tú "čudnú" akoby osudovú, mierne znepokojivú, veľmi silnú/sugestívnu ťaživú atmosféru. obklopený dobrými spoluscenáristami vyšperkoval pár naozaj silných scén a briskných dialógov a v neposlednom rade - nemôžem to nespomenúť, lebo mám na to slabosť - to obsadil naozaj lahodnými herečkami; páči sa mi tiež, že záver ponúka dvojakú interpretáciu (a vlastne nie len záver, ale aj tá "ústredná" udalosť, ktorá je pre tento film takou charakteristickou) závislú čisto od diváka a toho, k akému pólu sa je ochotný prikloniť: či je viac optimista a vidí za tým všetkým "nádej", alebo skôr skeptik, a pokladá rodiaci sa vzťah vopred odsúdený na zánik, lebo sa buduje na "zlých základoch" a skôr inklinuje k vysvetleniu si "mysteriózneho" stratenia ako k zániku, strate, úpadku - na čo by si našiel slušný počet podporných symbolov z celého filmu (návšteva zbytočne postaveného, opusteného "kostola", vzťah lekárnika, záverečné "hľadanie" sandra v kaštieli, kde panuje neporiadok po večierku...); napokon, a to je už len detail, mi nedá nevšimnúť si antonionihu fascináciu ženou a ženským telom; to nachádzanie, budovanie, vytváranie a udržiavanie vzťahu (so ženou) je to "dobrodružstvo" v názve; (03.04.2012)

Podobně jako La Dolce Vita líčí úpadek morálky společnosti ve prospěch stále neukojitelnější potřeby zábavy a rozptýlení, L'Avventura líčí úpadek lásky ve prospěch stále větší potřeby vášně a vzrušení. Křesťanské pojetí citové náklonnosti je již dávno mrtvé a Antonioni zde více či méně křiklavě obhajuje záletnictví a nevěru. To vše by šlo. Jen kdyby to nebylo zabaleno do bezmála dvou a půl hodinové intelektuální nudy, jakou umí snad jen Italové.. (23.03.2015)

Nemám najmenšiu potrebu predstierať, že ma tento film, ako i ďalšie Antonioniho diela, s výnimkou Zväčšeniny, zaujali, že rozumiem citovým poryvom ich hrdinov a nepociťujem pri ich sledovaní prázdnotu, nudu a pózu. Naozaj som sa snažil, veď v mladosti bol Antonioni jedným z pilierov môjho vzťahu k filmu. Ale odvtedy som sa zmenil, zmenila sa doba, zmenili sa kritériá. Myslím, že v šesťdesiatych rokoch sa žilo o čosi pomalšie. Na všetko bol čas a aj takéto filmy, v ktorých sa hrdinka polovicu času prechádza alebo si niečo obzerá, som dokázal trpezlivo dopozerať do konca bez pocitu premárneného času. (01.01.2022)

Jeden z vrcholných příkladů italského uměleckého filmu šedesátých let, kde se tvůrci snažili nastínit problematické vztahy a milostnou náturu tehdejší společenské smetánky. Antonioni nám pozvolna a metodicky předkládá jednoduchý příběh o jednom milostném trojúhelníku, který okořeňuje mysteriózní zápletkou a svým mnohoznačným vyprávěcím jazykem nutí diváka přemýšlet o viděném i tušeném, o vyřknutém i zamlčeném, o čistě subjektivním i tajuplně iracionálním, podobně jako u své pozdější Zvětšeniny. Někomu se to logicky může zdát jako rádoby umělecká báchorka zaměřená na hmotná ocenění na nezávislých filmových festivalech, ale já osobně jsem se právě zásluhou všech myšlenkových asociací dokázal do příběhu dostatečně ponořit a ignorovat jeho emocionální strohost i plytkou romantickou přeslazenost. 75% (24.11.2015)

Antonioni má dokonale jasno v tom, čo urobí a ako to urobí. Anna, Sandrova milenka a Claudiina priateľka sa stratí na mieste, ktoré úkryt neponúka. Zreteľne sa tu črtá metafora toho, že Anna sa stratila "sama v sebe", v kunderovskej "neznesiteľnej ľahkosti bytia". Postupne sa objavujú indície, že Anna bola videná na rôznych miestach, takže sa Sandro a Claudia vydávajú hľadať ju. V skutočnosti len idú "v jej stopách", strácajú sa sami v sebe. Prechádzajú priam mytologickým prostredím Lekárne, obchodu s farbami, v kostolnej veži obdivujú scénografické kvality okolitého mesta ("fasády") a komunikujú prostredníctvom zvonov, hoci si rozhodne majú čo povedať, dostávajú sa na "hluché miesto", do dediny s mŕtvolným tichom, divnou ozvenou a strašidelnou metafyzickou architektúrou, na samom konci sa ocitajú "na šikmej ploche", ktorou je stanica autobusov s klesajúcim terénom. Toto všetko pochopiteľne nie je žiadna zábava, no zábava tu rozhodne nebola cieľom. Vlastne si momentálne nedokážem vybaviť jediný umelecky skutočne hodnotný film, ktorý by ma pobavil, tak ako trebárs Burial Ground alebo Evil Dead. Tí kolegovia, ktorí sa orientovali výlučne podľa názvu a evidentne čakali Indianu Jonesa riešiaceho záhadu megalitov na Veľkonočnom ostrove si svoje sklamanie zaslúžia. Antonioni mal na mysli avantúru, románik, a aj to so silným ironickým odstupom. Road movie, ma molto strano. (25.02.2009)