Led Zeppelin: The Song Remains the Same

Zeppelíni z nakrúcania tohto snímku, poznačeného dlhými puazami a ťahanicami, veľmi nadšení neboli, najmenej ich manažér Peter Grant (to je ten stotridsaťkilový obor s orlím nosom a vizážou piráta, ktorého vo filme vidíme o. i. "fuckovať" ostošesť) a s výsledkom sa tiež dvakrát nestotožnili. Dokumentárna časť, najmä záznam z koncertov v Madison Square Garden je ozajstným výstupom po schodoch do neba, všetko ostatné je (nielen) z dnešného pohľadu bizarnou, nesúrodou a neujasnenou mozaikou "rádoby" experimentálnej, no vo výsledku rozpačitej filmárčiny. Platí to aj o sekvenciách zo súkromia členov kapely, snažiacich sa v skratke povedať o každom z nich to, čím boli v civile: Robert so svojou blond anjelskou hrivou a narcistickými gestami zosobňuje akéhosi kríženca stredovekého bájneho rytiera a zároveň ikonického predstaviteľa detí kvetov, šantiaceho so svojimi deťmi v bukolickej krajine. Jimmy Page - najtajomnejší člen kapely, okultista, fetišistický zbožňovateľ mága Alistaira Crowleyho a zberateľ umenia a starožitností vo filme absolvuje o.i. symbolickú cestu na vrchol kopca, kde naňho čaká jeho dvojník vo veku starca. John "Bonzo" Bonham sa predstaví ako farmár, chovateľ dobytka a milovník a zberateľ rýchlych áut a veteránov ( tým všetkým fakt bol - z jeho portrétu však naprosto vypadla Bonzova výbušná povaha, v súkromí tu pôsobí ako vidiecky inštalatér, pre ktorého je najväčší "odväz" zájsť si po práci na pivo). No a na záver tu máme najnenápadnejšieho člena, Johna Paula Jonesa, nielen na pódiu introvertného, domáckeho a papučového tichošlápka, za ktorým boli vždy vidieť a poču skôr výsledky práce, než image, škandály či nejaká ozaj výrazná črta. Škoda, že počas existencie kapely nemali chalani nablízku nejakého "svojho" Scorseseho, ktorý by o nich natočil to, čo nedávno o Rolling Stones. To, že nakoniec dávam Song Remains the Same plný počet, je naprosto neobjektívne hodnotenie doživotného puberťáka, pre ktorého je pohľad na "živých" Zeppelínov tým istým, čo pre Muldera UFO vznášajúce sa na dosah blízko. (23.06.2007)

Richard Cole vo svojej knihe, ktorú napísal spolu s R. Trubom, napísal, že veľký Jimmy Page svojho času krátko po vzniku filmu The Song Remains the Same vyslovil nespojnosť s ním, neskôr film dokonca vyslovene nemal rád. Inde zaznelo (myslím, že to bol manažér Led Zeppelin Peter Grant), že to je "najdrahšie domáce video na svete". Ja ale nesúhlasím. LED ZEPPELIN je gigant rockovej hudby. A tento film je klenot medzi DVDčkami. Plné hodnotenie. "You need coolin', baby, I'm not foolin', I'm gonna send you back to schoolin', Way down inside honey, you need it, I'm gonna give you my love, I'm gonna give you my love. Wanna Whole Lotta Love! Wanna Whole Lotta Love! ..." (08.08.2010)

Do prohlédnutí tohoto snímku jsem Led Zeppelin vnímal jako legendu, která mě minula, ale po té co jsem tento snímek na vesnici, v sále, na plátno o rozměrech 3x3m, s ozvučením zábavové kapely, promítnul starším bigbíťákům, kteří u toho křepčili jako by byli v Madison Square Garden, si mě Cepelíni definitivně získali. V atmosféře jakoby koncertu byly zvláště vizionářské vsuvky úplně o něčem jiném než doma u televize. (26.09.2007)

Až po 30 tich rokoch sa mi podarilo vidieť Zeppelinov naživo. Teda z koncertu. A že to bola podarená partia hlavne z hudobného hľadiska! Tá omáčka okolo za veľa nestála a ubrala hviezdičku na mojom hodnotení filmu. Muzika týchto dnes už gigantov sa prakticky ani nedá hodnotiť menej ako maximum. Zlaté sedemdesiate roky.. (15.03.2011)

Hmm… jako by tohle měli Zepelíni zapotřebí. Jde o splácaninu záznamu koncertu a pár neprosto smysl nedávajících scén, které mají nějak představit jednotlivé členy kapely. Za sebe musím říct, že jsem to vážně chtěl vidět, protože tu hudbu mám fakt rád, ale příště až je budu chtít zase i vidět a ne jen slyšet, tak se podívám na normální záznam z koncertu a nebudu tam mít tu haldu rušivých scén. (19.03.2020)