Punk jako životní postoj

Zajímavý dokument o historii, současnosti (a nejisté budoucnosti) punku od pravověrného punkera (né hudebně, nýbrž duševně) s nekonečně dlouhými dredy - Dona Lettse. Don zde představuje většinu kapel, které byly pro formování tohoto hudebního stylu stěžejní - takže samozřejmě nesmí chybět The Clash, Velvet Underground, Ramones, Sex Pistols, New York Dolls, Dead Kennedys a mnoho dalších. Avšak je zde také kontrast v podobě současných (často spíše v uvozovkách) punkových kapel typu Green Day či Blink 182 apod. O punku se tady taky trochu rozkecává několik slavných osobností, které byly jeho vlnou nějakým způsobem ovlivněny - Jim Jarmusch, Henry Rollins a další. Těm, kteří toho o historii a kapelách tohoto "nasraného hudebního hnutí" zas tolik nevědí, mohu vřele doporučit! A na druhou stranu, pravověrní punkeři určitě rádi zavzpomínají...(já to měla tak půl na půl - a rozhodně bych se ráda podívala znovu) (29.08.2006)

No áno, keď si poviem punk, vybavia sa mi v prvom rade Sex Pistols a s nimi spojený hluk, chaos a disharmónia, takže UK punk mi je svojim imidžom a mojimi vlastnými začiatkami značne bližší, lenže... S odstupom času ma tá prebytočná provokácia na úkor nejakého hlbšieho zmyslu takpovediac znechucuje a čoraz častejšie sa na niekoho, kto sa označuje ako punker, či punkáč dívam s rokmi prevereným dešpektom, pretože (hoci už vymierajú) "krocani" a "gumkáčky" sú hanbou tejto subkultúry, ktorá sa vie (čo je pre veľa ľudí šok!) prejaviť aj v inej než v no future stránke veci - viz skvelý Henry Rollins, ex-BF, básnik, prozaik a v neposlednom rade človek, ktorému záleží aj na fyzičke (čo som od éry Misfits snáď ani nevidel, a tí - čo si budeme hovoriť - sa o punk len "obtreli"). A tým sa dostávam k US punku a subžánru hardcore. Znovu - londýnsky punk mi je hudobne bližší a určite sa tu nájde viac kapiel, ktoré mi sadli, než v tom newyorskom, avšak keď už si človek zvykne na kadenciu bicích a temer rapový prejav a preloží si aspoň pár textov, možno "melodiku" UK oželie (dobrým príkladom sú napr. Dead Kennedys s klasickým punkovým soundom a do živého režúcimi textami). Inými slovami - odchlastaj si svoje, ak to potrebuješ, experimentuj, ak ťa to spraví šťastným, vybúr sa, mládež to potrebuje a pak - vzdelávaj sa, makaj na sebe, mysli na to, že tvoje telo je tvoj chrám. A potom zistíš, že v punku sa nič nezmenilo, len ty si dospel. Potešili Siouxsie, Jarmusch, či Jello. Skvelá hudba, hodnotné postrehy, historické súvislosti (paralelný vývoj UK / US punks), chcelo by to však pritlačiť na pílu. Punks not dead, len tak smrdí :))) (24.11.2015)

Sledovanie filmu bolo priamo v duchu jeho názvu: klub Intergalaktická Obluda, sledovanie na stojáka, počas filmu doznievajúci Vianočný bazár s všakovanými punk/ hc/ anarcho hudobnými, zinovými a odevnými šmačkami vrátane vegánskej predvianočnej kapustnice, zabávajúci sa ľudia (stolný fucík, fajčiareň, priateľské hlučné debaty). Rezultátom tak bolo, že som prvých dvadsať minút rozumel cca každé tretie slovo. Napriek tomu to vôbec nevadilo, pretože atmosféra to pozitívne prehlušila. Skôr mi teda vadilo, že obsah filmu názvu príliš nezodpovedal. Skôr to bolo o histórii punkového hnutia ako o nejakých hodnotách. Tie tam trošku vniesli hádam len vstupy Jella Biafru (frontmana legendárnych Dead Kennedys), Jima Jarmuscha a čiastočne i Henryho Rollinsa (známeho najmä z kapiel Black Flag a Rollins Band), ktorý ma pobavil porovnaním rozdielu mentalít obyvateľov východného a západného pobrežia USA (niečo v zmysle, že :“východňári sú divokí priami drsňáci – v L.A. by poriadna pankáčska skupina vzniknúť nemohla:)". Ako taký sumarizujúci faktografický dokument to však bolo celkom dobré - až na tunajšími komentátormi trefne pripomenutý nie vždy celkom vydarený výber hudobných skupín. Rezultát: so štyrmi punkovými hviezdami neváham ani na okamih:) A aby som si prihrial aj vlastnú polievočku v duchu názvu filmu: môj vlastný punkový postoj sformuloval celkom presne dlhoročný pankáč a veľmi dobrý kamarát keď zahlásil: „Mňa v panku nikdy nebavilo také to hrozne seba sa vážne berúce naštvanie na celý svet, ale hlavne sranda, pozitívne nasratá energia a z nej vyplývajúci prirodzený pocit, že helfneš nejako človeku bez nároku na čokoľvek, ak vidíš, že je práve v sračkách. A hlavne všetko, vrátane týchto drobných DIY (do it yourself – urob si sám) akcií brať s humorom :)))“ (20.12.2011)

Až príliš priestoru je tu venované americkej predpunkovej scéne (čím nechcem povedať, že namala byť spomenutá, ale z 88 minútového dokumentu je 25 minút naozaj veľa!!!), čo ide samozrejme na úkor iných punkových období a kapiel. No a ak sa nejaký dokument chce pýšiť názvom Punk attitude, určite by mu z jeho zorného uhľa pohľadu nemal vypadnúť working-class (alebo ak chcete Oi!) punk s Jimym Purseyem a jeho kapelou Sham 69 na čele. Pre boha, veď oni zachránili punkové "hnutie" pred totálnou komercializáciou a falošným pozlátkom, keď (ako sa spomína aj v dokumente) sa z punku stala len módna záležitosť. Preto ak niekto robí dokument na počesť Joeyho Strummera a dá prednosť umelohmotným Blink 182, Limp Bizkit či Green day na úkor kapelám ako boli spomínaný Sham 69, Cock sparrer, Major accident, Last resort či 4skins, tak to človeka trochu zamrzí :-( Preto musí ísť z môjho pohľadu jedna hviezdička dolu. V každom prípade sa jedná o dokument, ktorý je naozaj hutne nabitý informáciami a to nehovorím o druhom dvd, ktoré obsahuje 133 minút rôznych bonusov rozdelených do rôznych tém ako napríklad: punk a ženy, punk a výtvarné umenie, ziny, móda... Takže si myslím, že za zhliadnutie nič nedáte. (09.02.2009)

Punk mi neni cizí. Vždyť ho v různejch podobách poslouchám dodnes. Ať už se jedná o Sex Pistols, The Clash nebo Ramones až po už-ne-tak-původní Blink 182, Green Day nebo Rancid. Fajnovej dokument pro fandy punku i pro ty co o něm nevědí ani prd. Historie, skupiny, názory, móda, styly, postoje...je tam v podstatě všechno co se do devadesáti minut vešlo. Ovšem kdyby to někdo chtěl natočit fakt poctivě, vydalo by to spíš na seriál, jak by to bylo dlouhý. (13.09.2009)