Večeře u Noriko

KAPITOLA 1 - NORIKO - Prosinec 2001. CITÁT - Utrhla jsem nit, která mi čouhala z rukávu.......... Zde je k vidění společná sebevražda 54 studentů, kteří se rozhodli skočit pod rozjetý vlak. Ta scéna už v několika filmech byla, tedy na ta scéna samotná, ale ta situace. Vlastně je to preguel k filmu Klub sebevrahů (Jisatsu sākuru) KAPITOLA 2 - YUKA. CITÁT - 54 jahod v mixéru.......... Zajímavý příběh, líbí se mi, že si holky sami vyprávějí svůj příběh, je to hezké. KAPITOLA 3 - KUMIKO Nelíbí se mi zmatená kamera a mnohdy zbloudilej střih. Hudba je skoro nulová ale když už je slyšet, je příjemná. Scéna s dědečkem mě dostala, no já bych ho za to zabil:-) CITÁT - Vedla jsi si dobře, na nováčka.......... KAPITOLA 4 - TETSUZO Oblečení, které holky měly okolo 60 minuty jim seklo. Zvláště Kumiko byla supr. Je to hodně zvláštní příběh a myslím, že se na něj časem podívám ještě jednou. (06.07.2014)

Na pozadí tragických udalostí, ktoré sme mohli vidieť v predchádzajúcom Sonovom snímku Suicide club sa odohráva rodinná dráma s fantastickou zápletkou. Všetky tie karmicko duchovné zákony nášho sveta sa stanú živnou pôdou sekty, ktorá viac ako o vlastnú identitu stojí o identity iné. Zomierame preto aby sa naplnila naša úloha a naša úloha je taká akú od nás klienti žiadajú. Príbeh neistej Noriko, jej sestry, otca a kamarátky, ktorý náznakovo odhaľuje tragické okolnosti Suicide clubu a zároveň formuje svoj vlastný príbeh plný výrazných scén a silných myšlienok. Nie je to nechutné, nie je to nepríjemné. Je to len smutné. Ručná kamera pôsobí autenticky. Mám skôr pocit, že Sonovi išlo skôr o znázornenie tej surovej jednoduchosti našich životov. A osobne sa mi veľmi páčil výber hudby. Pri ťažkých scénach vrážd, alebo zúfalstva sa ozývajú hravé tóny a príjemné melódie, ktoré krásne kontrastujú so všetkým čo nám film ponúka vizuálne. Nejedná sa síce o až takú dokonalosť, ale pôsobivosť zápletky a formálneho spracovania, len potvrdzuje Sionov status jedného z najtalentovanejších súčasných japonských režisérov. A každý jeho príbeh je vždy iné dobrodružstvo, kde fungujú emócie rovnako silno ako nepokoj, alebo nepríjemné pocity. (08.01.2014)

Psychoanalytická drátenka idúca až na dreň. Ak sa hovorí o Love Exposure ako ultimátnom zavŕšení všetkých filmov o láske, je Noriko's Dinner Table ultimátnym zavŕšením všetkých filmov o rodine. Sono sa ešte nikdy predtým neponoril tak hlboko a sugestívne do vnútra svojich postáv, pričom ich vydoloval takmer na maximum. A tiež až na jednu výnimku nikdy predtým nenatočil film tak zvláštny a pritom tak opojne a desivo uveriteľný. Pritom vo vzťahu k Suicide Club sa film nedá definovať ako jasný kúsok skladačky, ktorý perfektne zapadá do celku - naraz sa totiž odohráva pred ním, počas neho aj po ňom, pričom sa vyhýba jasnému prepojeniu či banálnym scenáristickým pokusom o vysvetlenie. Ponecháva ho taký, aký je, berie si len okrajové postavy, ich vzájomné vzťahy a miesto návratu tematicky rozširuje univerzum o majstrovský príspevok - štúdiu rodiny v modernej japonskej spoločnosti. Takmer dva a trištvrte hodiny hĺbkovej sondy pojednávajúcej o identite, vzťahoch, rodičoch a deťoch v hre, riadiacej sa prísnymi pravidlami a v ktorej má každý rolu, akú si vyberie. V hre zvanej život. Postupná metamorfóza Noriko, Yuky a ostatných, predstavujúca jemné psychologické odtiene, s ktorými Sono opatrne narába, podlieha tomu, čo si želá okolitý svet, nie tomu, čo si želajú jeho "hrdinovia". Osobne ma zaujali zámerné časové lapsusy, ktoré evokujú úmyselné ohýbanie reality, ktorá je reálnejšia ako skutočný svet. Začínam vidieť, že vlastne všetky Sonove filmy sú prepojené ako uzavretý kruh v spoločnom a jednotnom univerze, ktorého podobu a zákonitosti stanovil v roku 1985 svojim surrealistickým debutovým krátkometrážnym filmom Ore Wa Sion Sono Da!. Nerád sa opakujem a používam takéto výrazy, ale... Sono je génius. 100% (12.06.2014)

Chýbajúce puzzle? Áno aj nie. Sono prostredníctvom Noriko a jej sveta vysvetluje svet Suicide Clubu, ibaže je to vysvetlenie čiastočné a hlavne silno symbolické. Piatu hviezdu vlastne nedávam preto, že pre mňa je Suicide Club dokonalý taký aký je, a teda najmä symbolický, a vysvetlenia nepotrebuje. Ako samostatný film to je ale geniálne bezpochyby tiež. (31.03.2013)

Niekomu to príde úchvatné, pripúšťam. Do detailov rozpitvaný banálny príbeh dospievajúcich dcér, túžiacich sa vymaniť spod rodičovských pút. Rodinné zázemie stopercentné, stabilné zabezpečenie a príroda predsa nepustí: každé mláďa chce byť dospelým jedincom. Pravdou tiež je, že v prostredí normovanej, na prácu a kariéru vysadenej spoločnosti, ponúkajúcej ako perspektívu dospelého veku len predpovedateľnú rodinnú a pracovnú nudu, sa môže stať uvažovanie o samovražde zaujímavou alternatívou. Navyše v krajine, ktorú nechráni ochranný pláštik všeobecne platných náboženských dogiem o hriešnej neprípustnosti suicídia (doliehajúceho chtiac či nechtiac aj na bezvercov a agnostikov). Inou možnosťou je prežiť si iné životy až do dôsledkov. Hravé skúmanie základnej pochybnosti - naozaj je to stále o tom istom? Alebo je vzdanie sa identity hrou, ktorá dokáže poraziť fádnu a sivú byrokraticko- podnikateľskú realitu? Každá mladícka rebélia však skôr alebo neskôr končí. Či už pokorným prijatím pravidiel, voči ktorým vehementne protestovala. Alebo tragikomickou pózou večnej vzbury, ktorá ale už vzburou nie je - je len zaradením sa do osídiel spoločnosti na inej úrovni. "Heuréka!" sa teda nedá vykríknuť ani nad týmto filmovým počinom, dôsledne síce pitvajúcim všetky záhyby hľadajúcej a blúdiacej dievčenskej duše, či myšlienkové poryvy smutného otca, ktorého postupne všetci opúšťajú, ale neprinášajúcom žiadne prekvapujúce, nové poznanie ani myšlienku. Opakujem: originálne poňatá, solídne zrežírovaná, no vo svojej podstate zbytočne rozvláčna banálna story o ťažkostiach dospievania v súčasnom svete. (09.09.2014)