Josee to tora to sakana-tači

Film režiséra Isshina Inudu z roku 2003, vychádzajúci z predlohy spisovateľky Seiko Tanabe, prináša netradičný romanticko-dramatický príbeh o študentovi Tsuneovi (Satoshi Tsumabuki) a telesne postihnutej Kumiko/Josee (Chizuru Ikewaki). Medzi dvojicou, ktorá na seba spočiatku narazí úplnou náhodou, sa postupne začne vytvárať puto a na prvý pohľad nevšedne pôsobiaci vzťah. Ako v každom inom vzťahu, ani v tomto však nie je zďaleka všetko ružové. Režisér Isshin Inudo v diele stavia na jednoduchosti. Príbeh vo svojej podstate nie je komplikovaný a jeho najväčšou prednosťou je šikovná práca s postavami. Interakcie medzi protagonistami nie sú prehnané, po celý čas pôsobia nanajvýš prirodzene, pričom tvorcom sa do príbehu ako celku darí zakomponovať aj veľmi dobre pasujúci a predovšetkým vtipný humor. Ten v tomto prípade stojí nie na situačnosti, ale predovšetkým na dobre napísaných dialógoch, ktoré so sebou miestami prinášajú aj nečakané momenty. V spojitosti s mixom svojských postáv, ktorým dominuje práve spomenutá dvojica, tak Isshinov film predstavuje z diváckeho pohľadu veľmi príjemný počin. Okrem humoru so sebou však prináša aj dramatickú, čiastočne smutnú stránku, ktorou sa nesnaží zo snímky robiť romantickú komédiu, ale skôr dielo, ktoré aspoň sčasti prináša realistickejší pohľad na príbehové udalosti. Práve tento prístup dodáva celému príbehu väčšiu dávku uveriteľnosti. Joze to Tora to Sakana-tachi predstavuje akúsi filmovú všehochuť. Vo svojom príbehu ukrýva drámu, romantiku aj komédiu. Najdôležitejšie v prípade Inudoovho filmu je však to, že tento mix dokáže v praxi fungovať a zaujať diváka. Jednoduché, ale ľudské, a najmä fungujúce. (14.07.2023)

Jedna z nejpodivnějších romancí, co jsem kdy viděl. Kdysi jsem na ni viděl zajímavý trailer, ze kterého jsem si zapamatoval jen to, že v japonském názvu je znak pro rybu. Pár měsíců nato na to koukám a říkám si, že tenhle světlý, svěží vizuální styl už jsem někde viděl... A vida, je to ona ryba. A ta ochrnutá, výstřední a nezapomenutelná Joze, kterou babka vozí zakrytou v dětském kočáru, aby nedělala ostudu. Z titulek to není poznat, ale Joze mluví typicky chlapskou řečí, čte směsi knih a fetišistických pornočasáku posbírané z popelnic a ačkoli společnost na ni zapomněla, divák jen tak nezapomíná. (21.11.2005)

Tady se nedá dělat nic jinýho, než souhlasit s tim, že největší síla tohohle filmu je uvěřitelnost příběhu a prakticky žádný vyděračský scény. Příběh se zbytečně za každou cenu nikam netlačí, prostě jenom plyne a musim říct, že to na mě zapůsobilo daleko víc, než různý ty korejský drama o nevyhnutelný smrti (21.09.2008)

Poměrně jednoduchý příběh natočený s minimální okázalostí, ale zato s maximálním citem a uvěřitelností. Postavy, které by v jiných filmech vypadali jako šablony nebo figurky, jsou tady plné života a takové, jaké můžete potkat ve skutečném životě. Pochvalu si navíc ještě určitě zaslouží hudební doprovod, který velmi příjemný a invenční. (11.09.2006)

osobne mi opat vadil indie pristup v jednoduchosti az amaterskosti vizualnej stranky, co je urcite znudzecnost typicka pre jap. nezavisly film. ale vlastne aj kvoli tejto farebno svetelnej nedokonalosti vyznieva relativne realny romanticky pribeh realnejsie, nez realita. jose, tiger a ryba, aj ked ryba sa do filmu nezmestila, netrha slzy, ale poplakat sa pri nom da. (31.01.2006)