Čas žít a čas zemřít

Hodně realistické, ani vás nenapadne, že se tohle skutečně neděje, ale že je to „jen“ film. Na druhou stranu ale taky hodně subjektivní, takže poměrně těžko přístupné a proniknutelné, což pro diváka ústí v jakousi nezajímavost. Někdy až poněkud do sebe zahleděné. Množství perfektně natočených a působivých záběrů bohužel nevyvažuje jinak celkově chladnou odtažitost filmu. (13.10.2009)

"Touhu, opatrnost" Lee Anga jsem už znala, kvůli vtipné programové změně jsem neviděla "Teroristy" Edwarda Yanga, na které jsem se pravda dost těšila, takže "Čas žít a čas zemřít" pro mne zůstává vrcholem veselské taiwanské přehlídky 2011. A vůbec bych filmy Hou Hsiao-hsiena v našich kinech uvítala mnohem spíš, než tu běžnou bídu, co nám distribuce pyšně nabízí. (28.12.2011)

Jeden z najmenej depresívnych filmov o umieraní a to bez akejkoľvek zbytočnej presladenej sentimentálnej vložky. Čas žiť a čas umierať je však, ako názov napovedá, aj o čase žitia, zároveň však z umiernenej réžie a ucelenosti diela vyplýva, že smrť je súčasťou života. Možno ma film uhranul aj vďaka tomu, že som v tomto smere, i keď o pár rokov neskôr, musel prežiť to, čo Ah Xiao a tak som sa do jeho kože, ale aj kože jeho rodiny, nemusel empaticky a tak trochu nasilu vžívať, ale skôr sa mi v pamäti otvárali znova rovnaké obrazy z minulosti. Je zásluhou tvorcov, že som pri tom necítil depresiu, ale skôr kľud a zmier. (19.08.2019)

Životopisná dráma zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Celkom príjemný film, čo je tak trochu paradox, keďže je z veľkej miery aj o umieraní a o smrti, ktorá tak akosi patrí k životu. Sleduje príbeh jednej početnej rodiny na Taiwane, ktorý pôsobí veľmi autenticky, skoro až dokumentárne. Miestami mi trochu prekážala nedejovosť a rozvláčnosť, ale v zápätí som sa vždy nechal strhnúť dlhými podmanivými obrazmi prostredia. Okrem spomínaného rodinného módu sa film občas prepne do módu "Taiwan West Side Story", v ktorom prebieha boj pouličných gangov. Film svojim štýlom silne pripomína filmy režiséra Jasudžira Ozua (pomalé plynutie, dlhé statické zábery, téma rodiny, medzigeneračná téma). (30.06.2022)

Ja úplne chápem o čo tvorcovi išlo. Ale skutočne poetických je len prvých a posledných päť minút. Film je situovaný do života jednej rodiny na Taiwane. Prostredie núti k povinostiam alebo k rebelizmu a skutočné sny a túžby sú podmienené tomu, čo potrebuje rodina. Hoci sa jedná o zaujímavý koncept, Siao-sien Chou pre mňa nedokázal vytvoriť dostačujúcu atmosféru, aby som zdieľal osudy hlavných hrdinov. Tento jeho kolektivizmus mi začína vadiť. Každá z postáv možno má nejakú hybnú charakteristiku, podľa ktorej vieme určiť povahu aj mieru emócií. Ale skutočne to ukazuje len postava babičky. Je to niekde na pol cesty. Chou vie využiť prostredie dediny aj vie zachytávať fragmenty scénok, ktoré po poskladaní tvoria celok. Ale mám pocit, že ten film je skôr snahou o výpoveď v tej dobe. Nemá možnosť hovoriť o dôležitých veciach súčasnému divákovi, hoci ten v také informácie dúfa. Aspoň v mojom prípade. Taký Edward Yang hovorí o určitých veciach, čo sú tu spomenuté celistvejšie a údernejšie. Stále v Chouovom prípade čakám na TEN film, ktorý ma pohladí a potvrdí mi jeho majstrovstvo. Zatiaľ mi totiž uniká. (19.11.2020)