Disco Boy
Disco Boy
Disco Boy
Réžia:
Giacomo AbbruzzeseScenár:
Giacomo AbbruzzeseKamera:
Hélène LouvartHudba:
VitalicHrajú:
Franz Rogowski, Morr Ndiaye, Laetitia Ky, Robert Więckiewicz, Leon Lučev, Michał Balicki, Matteo Olivetti, Mutamba KalonjiVOD (1)
Obsahy(1)
Alexej je mladý Bielorus, ktorý uteká pred minulosťou, ktorú musí pochovať. Uzavrie akúsi faustovskú zmluvu a vstúpi do cudzineckej légie výmenou za prísľub francúzskeho občianstva. Ďaleko v delte Nigeru žije Jomo, revolučný aktivista zapojený do ozbrojeného boja na obranu svojej komunity. Alexej je vojak, Jomo partizánsky bojovník. Ich osudy sa pretnú kvôli ďalšej nezmyselnej vojne. Čo je to "inakosť" a ako ju vnímame vo vzťahu k tomu, kým sme, keď prechádzame životom, prekračujeme hranice a ocitáme sa v neustále sa meniacom fyzickom a mentálnom priestore? Giacomo Abbruzzese skúma tieto otázky s pozoruhodnou bezprostrednosťou a veľkou invenciou vo vizuálne pôsobivom diele, ktoré je plné poézie a napätia. Ľudia sa dostávajú do tranzu, vďaka ktorému sa o sebe dozvedajú nové veci a vďaka otvorenejšej komunikácii s ostatnými prestávajú myslieť len na seba. Toto magické snenie sprevádza silná hudba elektronického hudobníka Vitalica, ktorá mení nočný klub na transcendentálny priestor. Diskotéka sa stáva konečným cieľom pre všetkých, ktorí upierajú svoj zrak k posvätnému horizontu utópie. (Film Europe)
(viac)Recenzie (16)
Pestrá paleta tém sa ligoce ako v odrazoch rotujúcej diskogule a medzi všetkým tým odcudzením, vykorenením, pochybovaním, previnením, migráciou, kolonializmom a ekológiou tancuje svojskú kreáciu jeden režisér so svojou umeleckou víziou. Svojim filmom sa chce aspoň dotknúť všetkého, čo ho trápi a napratať tam formálne všetko, čo má rád, a ja vlastne neviem, či sa mi to ako celok páči alebo nie. Neónovo artový mnohojazyčný mix nejde totiž cez rozum, na to je príliš symbolický, ale nevnikol mi poriadne ani do srdca... zato však oči a uši naplní vrchovato, zvukový dizajn a obraz tu jednoznačne vládnu. Nie je to pritom vyprázdnená maniera ako u Refna ani psychedelická genialita Noého alebo koncepčná cieľavedomosť Sorrentina, je to od každého trochu a napokon "iba" filmový tróp o podobnosti v rozdielnom, spájaní protikladov a prelínaní realít. ()
Beau travail, především od tria Louvart, Vitalic, Rogowski. U Abbruzzeseho jde cítit, že hodně chce svůj film nasytit tenzí a symbolikou, změřit EKG srdce temnoty a vytvořit magickou paralelu mezi lidmi dvou světů / tváří, kteří se všichni brodí řekou migrace. Ta je bohužel v tomhle podání dost mělká, ale zas tak moc to nevadí. Obraz, sound-design a jako obvykle nadlidská intenzita pitbula Franze to unesou až k očekávanému finále. Po Claire Denis to sice jen tak učňovsky pokukuje, ale radost se na to dívat je nesporná. ()
Průzračný a nádherně plnosmyslný příběh o propojenosti, prolínání, pokračování a přebírání osudů. O svobodě a neuniknutelnosti, o pokoře před silou bytí a prožívání vlastní existence v různých vrstvách reality, od špíny, chladu, izolovanosti a zabíjení po nesmrtelnost v neohraničení. O propojení krví zděděnou i krví prolitou - i to, co nás rozděluje, nás spojí. *** Jeden z nejsilnějších zážitků Be2Can, v Edisonu, s ORL. *~ ()
Disco Boy spája na prvý pohľad nespojiteľné prostredia, jeho sila tkvie práve v kontrastoch. Na pozadí skutočných bojov ničí legionára Alexeja najmä vojna, ktorú vedie s vlastným vnútrom. Výborná kamera zachytáva podmanivý hypnotický vizuál, ktorý je v dokonalej súhre s elektronickou disco hudbou. Jedná sa najmä o pocitovku vnárajúcu diváka do transu, v ktorom je všetko so všetkým prepojené. | Videné na Be2Can 2023. ()
Stylisticke umelecke dilo s aurou tranzu a zajimavymi situacemi, ktere pracuje s kontrasty. Delta Nigeru oproti parizskemu nocnimu klubu. Je to kreativni, politicke s nedostatkem srozumitelnosti. S tematy identita, kolonialismus, nasili, vina, kmeny, moc. Film splni co od nej ocekavate a po odchodu z kina je o cem premyslet. ()
Je to zložitý malý film, ktorý má v sebe viac ako sa zdá na prvý pohľad. Je to aj o tom ako môže mať silný muž boj v sebe, ktorý nedokáže vyhrať a nikdy ani nevyhrá nad sebou ani nad svetom. Je v ňom badať aj určitá kritika spoločnosti ako celku. ()
Formálne inovatívny, výraznou obrazovou aj zvukovou štylistikou vyšperkovaný 'Disco Boy' (Franz Rogowski) prezentuje už štandardne-festivalové témy identity a migrácie neštandardne výrazným formalizmom s takmer-vyprázdnenou naráciou. Z počiatočného realizmu sa do podvedomej hypnotickej sugescie dostávame hlavne cez gradujúci sound-design, vďaka ktorému všetky vonkrajšie konflikty príbehu sú upozadené na úkor tých vnútorných. Pocitový tranz, manipulácia filmového času a priestoru, abstraktné magické snenie = jeden z najvýraznejších počinov na Berlinale. Strieborný medveď za mimoriadny umelecký výkon zaslúžený. [Be2Can 2023, Speciální cena poroty] ()
Protiválečný či spíše protiimperiální film plný náznaků a zahalený magickým sněním a transem. ()
Ta metafyzická stylizace mě štvala. Film to myslí dobře a má point, ale na přesvědčivosti mu ubírá to, že je natočený lidmi, kteří nikdy žádnou válku nebo opravdovou nouzi nezažili. Maskovaní bojovníci za osvobození Nigeru nejsou romantičtí bojovníci, kteří si před spaním malují obličeje a u ohně tančí tradiční tanec. Jsou to tvrdé omlácené nelítostné guerilly, které v zájmu svých cílů páchají bez mrknutí oka to, čemu u nás říkáme zločiny proti lidskosti. Francouzské cizinecké legie jakbysmet. Transcendentální film pro mě funguje pouze pokud přizná bahno života. V Disco Boyovi je každá skvrna hned pryč, žádné říznutí nezanechá stopu. Pak po mě ale nemůže chtít hlubší emocionální investici. ()
10/10. Je to skvělý film, který má tolik do sebe, že mám pocit, že ho musím vidět znovu. Je to fascinující a někdy až halucinační zážitek. Všichni herci jsou skvělí a i když tam není moc dialogů - film je hutný vrstvami významů. Pravděpodobně to není pro každého - zvláště pro ty, kteří očekávají hollywoodský nářez. Mnoho filmů se snaží být „uměleckými filmy“ a je těžké je snášet s předvídatelnými a okázalými art house tropes . Je to opravdu něco jiného a nového pocitu. Soundtrack je neuvěřitelný a vytváří zlověstné nálady. Každá scéna má svou vlastní sílu a hloubku. Je skvělé vidět takový film. [Be2Can2023] ()
Okrem toho, že tento snímok zabŕdol do ťažkej vojnovej témy, ma tu nezaujalo takmer nič. Možno len pár zaujímavých tanečných piesní, ktoré sa niesli celým filmom. Obsahovo, spracovaním a ani herecky to nebolo bohviečo. Asi to bude tým, že nie každý artový snímok mi sadne a tento je exemplárnym príkladom. 35 % ()
Na tohle jsem se celkem těšil, ale místo nadšení, dorazilo celkem zklamání. Čekal jsem kvalitní artovou nálož, která se sice dostavila, ale v úplně jiné podobě. V podobě, jenž mě nijak zvlášť neoslovila. Symbolismus a jakési prolnutí osudů, je pojato dost zvláštně a na mně to nazapůsobilo. Disco boy v mých očích vlastně nedostál ani svému názvu. Každopádně co se musí nechat, na režijní debut skvělý počin. Dobře natočený, obsazení taky v pohodě... Tak doufám, že příště to bude pro mě lepší. ()
Súvisiace novinky
Desátý ročník Be2Can začíná zítra!
Be2Can, přehlídka výrazných filmů ze tří největších filmových festivalů v Berlíně, Benátkách a Cannes, oslaví jubilejní desátý ročník. Odehraje se mezi 4. a 11. říjnem a do programu ji zařadí 28… (viac)
Zaujímavá sociálna sonda prekvapujúca najmä štruktúrou príbehu, ktorá na seba dve tretiny minutáže vrství kratšie epizódy. Tie zdanlivo nesúvisia, no postupne sa spájajú a to pomerne prekvapujúcimi spôsobmi. Súčasne sú obe spektrá prítomného konfliktu nasiaknuté mimoriadne aktuálnymi sociálnymi problémami, ktorými sa filmári zaoberajú iba zriedkavo. Aj vďaka tomu ide o pútavé pozeranie, ktoré síce miestami trpí klasickým európskym neduhom bez dialógových situácií, ale napriek tomu si Disco Boy udržiava príjemné tempo. To je podporované frekventovanou zmenou lokácií, kde poteší aj prítomná exotika figurujúca v priamom kontrapunkte s nočným mestom alebo nepríjemnosťou vojenských kasární pripomínajúcich svojou autenticitou prvú polovicu Full Metal Jacket od Kubricka – akurát teda podstatne menej hrajúcou na efekt. Režijne nádherná práca, precízne snímajúca každý jeden segment. Prekvapivá a štandard prekonávajúca je aj práca so zvukom, ktorá invenčne dopĺňa konkrétne pasáže, pričom aj z celkom obyčajného momentu vykúzli veľmi príjemný audiovizuálny zážitok. Takýmto spôsobom ste neprestajne vtiahnutý a hoci ide určitým spôsobom o pózu, bez ktorej by sa tento príbeh zaobišiel, Giacomo Abbruzzese má režijné remeslo v ruke a výborne si dokáže postrážiť prácu s obrazom, ktorá nevychádza do popredia na úkor rozprávania. Najmä vďaka tomu takmer všetko pôsobí ako precízne naaranžovaný obraz s výbornou farebnou paletou a adekvátnou emocionalitou podtrhávajúcou psychologické zázemie charakterov. Takmer dve tretiny je to preto nadmieru originálne, dôkladne budované a skvelo napísané štúdium dvoch diametrálne odlišných spoločností, kde sa dvaja ústrední protagonisti v dôsledku okolností ocitajú v boji, v rámci ktorého ide nezriedka ako o život, tak aj o ich osobné postoje, nádeje alebo ľudské hodnoty. To je, samozrejme, samo o sebe výborný a univerzálny námet, ktorý sa istou všeobecnosťou dá rozohrať na kvantum odlišných spôsobov. Problém však tkvie najmä v záverečných dvadsiatich minútach, ktoré ustupujú silným tematikám a (po vzore neskoršieho Winding-Refna) zbytočne využívajú sugestivitu, neónovú estetiku, opojné hudobné podkreslenie a jednoduché vizuálne metafory uberajúce z inak pevného základu. Práve kvôli ľudskej civilnosti ste však rozprávanie sledovali (nádherný moment s pohármi vína). Sila príbehu kvôli tomu zásadne trpí a naozaj brilantne zohraná zápletka vyšumí do prázdna a zabudnutia. Hovorí totiž len veľmi málo, pričom rozostavané cestičky v podstate nikam nedospejú. Namiesto posilnenia nastolených konfliktov sa rezignuje na úplne čokoľvek a snímka začne byť až prekvapivo prázdnou a hlavne nedivácky skratkovitou. Dovtedy ste na ploche jednej hodiny dostali skutočne hutné charaktery a v podstate nebolo možné vystrihnúť jedinú scénu, keďže každá mala svoje opodstatnenie v rámci nastoleného naratívneho oblúku. S blížiacimi sa titulkami však mnohé stráca relevantnosť, príbeh sa stane odťažitým a neveľmi zaujímavým. Skutočne som si miestami spomenul na absolútne vyprázdnené pohľady Ryana Goslinga osvetleného neónmi z Only God Forgives, ktoré je Refnovým najhorším a najmenej osobných (zo strany diváka) filmom. Súčasne vyústenie ani príliš nekorešponduje s nastoleným dianím, rozprávacou formou alebo zvolenou vizuálnou štylistikou. Áno, Disco Boy scenárom prekvapoval celý čas, avšak vždy logickým a racionálnym spôsobom, ktorý podporoval nevyspytateľnosť plynúceho života. Zakončenie však porúša všetko na čo nás režisér Abbruzzese pripravil a viac ako premyslenú (vopred zvolenú) rezignáciu to pripomína autorskú bezradnosť a aj istú neschopnosť ponúknuť akúkoľvek zaujímavú myšlienku k predneseným problémom. Je fajn, že sa aj relatívne mladí autori rozhodnú poukazovať na skutočné problémy, ktoré sú oku mnohých skryté, avšak osobne by som očakával, že so silnou témou príde aj nejaké zaujímavé posolstvo. Ono je totiž snáď každému človeku zrejmé, že obdobné boje a ľudská surovosť sú celkom zbytočné a áno, potrebovali by sme viacej pochopenia jeden pre druhého. Niečo podobné je však vo svojej jednoduchosti a s takýmto podaním naozaj iba šikovne zaobalenou banalitou, ktorú vám povie po treťom pive hocikto. To, samozrejme, nič nemení na fakte, že ide o veľmi dobrý a ambiciózny debut, nanešťastie sa postupne rozpadajúci pod filmárskymi rukami a pod ťarchou naozaj zmysluplných tematických okruhov, s ktorými sa rozhodli autori pracovať. () (menej) (viac)