BobArmstong

Zaujímavá sociálna sonda prekvapujúca najmä štruktúrou príbehu, ktorá na seba dve tretiny minutáže vrství kratšie epizódy. Tie zdanlivo nesúvisia, no postupne sa spájajú a to pomerne prekvapujúcimi spôsobmi. Súčasne sú obe spektrá prítomného konfliktu nasiaknuté mimoriadne aktuálnymi sociálnymi problémami, ktorými sa filmári zaoberajú iba zriedkavo. Aj vďaka tomu ide o pútavé pozeranie, ktoré síce miestami trpí klasickým európskym neduhom bez dialógových situácií, ale napriek tomu si Disco Boy udržiava príjemné tempo. To je podporované frekventovanou zmenou lokácií, kde poteší aj prítomná exotika figurujúca v priamom kontrapunkte s nočným mestom alebo nepríjemnosťou vojenských kasární pripomínajúcich svojou autenticitou prvú polovicu Full Metal Jacket od Kubricka – akurát teda podstatne menej hrajúcou na efekt. Režijne nádherná práca, precízne snímajúca každý jeden segment. Prekvapivá a štandard prekonávajúca je aj práca so zvukom, ktorá invenčne dopĺňa konkrétne pasáže, pričom aj z celkom obyčajného momentu vykúzli veľmi príjemný audiovizuálny zážitok. Takýmto spôsobom ste neprestajne vtiahnutý a hoci ide určitým spôsobom o pózu, bez ktorej by sa tento príbeh zaobišiel, Giacomo Abbruzzese má režijné remeslo v ruke a výborne si dokáže postrážiť prácu s obrazom, ktorá nevychádza do popredia na úkor rozprávania. Najmä vďaka tomu takmer všetko pôsobí ako precízne naaranžovaný obraz s výbornou farebnou paletou a adekvátnou emocionalitou podtrhávajúcou psychologické zázemie charakterov. Takmer dve tretiny je to preto nadmieru originálne, dôkladne budované a skvelo napísané štúdium dvoch diametrálne odlišných spoločností, kde sa dvaja ústrední protagonisti v dôsledku okolností ocitajú v boji, v rámci ktorého ide nezriedka ako o život, tak aj o ich osobné postoje, nádeje alebo ľudské hodnoty. To je, samozrejme, samo o sebe výborný a univerzálny námet, ktorý sa istou všeobecnosťou dá rozohrať na kvantum odlišných spôsobov. Problém však tkvie najmä v záverečných dvadsiatich minútach, ktoré ustupujú silným tematikám a (po vzore neskoršieho Winding-Refna) zbytočne využívajú sugestivitu, neónovú estetiku, opojné hudobné podkreslenie a jednoduché vizuálne metafory uberajúce z inak pevného základu. Práve kvôli ľudskej civilnosti ste však rozprávanie sledovali (nádherný moment s pohármi vína). Sila príbehu kvôli tomu zásadne trpí a naozaj brilantne zohraná zápletka vyšumí do prázdna a zabudnutia. Hovorí totiž len veľmi málo, pričom rozostavané cestičky v podstate nikam nedospejú. Namiesto posilnenia nastolených konfliktov sa rezignuje na úplne čokoľvek a snímka začne byť až prekvapivo prázdnou a hlavne nedivácky skratkovitou. Dovtedy ste na ploche jednej hodiny dostali skutočne hutné charaktery a v podstate nebolo možné vystrihnúť jedinú scénu, keďže každá mala svoje opodstatnenie v rámci nastoleného naratívneho oblúku. S blížiacimi sa titulkami však mnohé stráca relevantnosť, príbeh sa stane odťažitým a neveľmi zaujímavým. Skutočne som si miestami spomenul na absolútne vyprázdnené pohľady Ryana Goslinga osvetleného neónmi z Only God Forgives, ktoré je Refnovým najhorším a najmenej osobných (zo strany diváka) filmom. Súčasne vyústenie ani príliš nekorešponduje s nastoleným dianím, rozprávacou formou alebo zvolenou vizuálnou štylistikou. Áno, Disco Boy scenárom prekvapoval celý čas, avšak vždy logickým a racionálnym spôsobom, ktorý podporoval nevyspytateľnosť plynúceho života. Zakončenie však porúša všetko na čo nás režisér Abbruzzese pripravil a viac ako premyslenú (vopred zvolenú) rezignáciu to pripomína autorskú bezradnosť a aj istú neschopnosť ponúknuť akúkoľvek zaujímavú myšlienku k predneseným problémom. Je fajn, že sa aj relatívne mladí autori rozhodnú poukazovať na skutočné problémy, ktoré sú oku mnohých skryté, avšak osobne by som očakával, že so silnou témou príde aj nejaké zaujímavé posolstvo. Ono je totiž snáď každému človeku zrejmé, že obdobné boje a ľudská surovosť sú celkom zbytočné a áno, potrebovali by sme viacej pochopenia jeden pre druhého. Niečo podobné je však vo svojej jednoduchosti a s takýmto podaním naozaj iba šikovne zaobalenou banalitou, ktorú vám povie po treťom pive hocikto. To, samozrejme, nič nemení na fakte, že ide o veľmi dobrý a ambiciózny debut, nanešťastie sa postupne rozpadajúci pod filmárskymi rukami a pod ťarchou naozaj zmysluplných tematických okruhov, s ktorými sa rozhodli autori pracovať.

Mimoriadne ambiciózny film. Minimálne teda na naše československé pomery. To je jeho najsilnejšou muníciou, no súčasne tento fakt povedie k spoločenskému diskurzu, kde mám pocit, že ho obe názorové zastúpenia buď nadhodnotia alebo práve naopak. Len málokedy sa stáva, že sa niekto z tunajších končín pokúsi o spracovanie aktuálnej (značne kontroverznej) myšlienky a vyjde z toho aj skutočne zaujímavé pozeranie hodné diváckej pozornosti. Úsvit to ale bezproblémovo zvládol, v mnohom dokonca prekonal moje očakávania, ktoré po pozitívnych ohlasoch z prestížnych Karlových Varov neboli najnižšie. Koniec koncov, historických projektov to vzniká asi toľko, čo kvalitných filmov – a to je málo. Ako je možné, že práve Úsvit tak vyniká z tradičného produkčného štandardu našich lúk a hájov? Zhruba polovicu snímky je to totiž pomerne solídna detektívka, ktorá síce využíva jednoduché žánrové atribúty, no tie vďaka sebaistému vedeniu a nadmieru vťahujúcemu hudobnému podkresleniu vytvárajú skutočne hutný zážitok, ktorý vás krásne filmom vedie. Bezproblémovo nadobudnete pocit, že vás režisér celý čas drží za ruku a s ľahkosťou variuje vašu emocionalitu podľa vlastných autorských potrieb. Napätie, nerušiaci humor, pohltenie a skutočné dojatie je nadmieru dobre pretkané jedným bizarným prípadom, ktorý nakoniec vyústi v niečo, čo asi na prvé pozretie očakávať nebudete (ak si teda neprečítate o čom autori chceli rozprávať). V druhej polovici venujúcej sa práve onomu aktuálnemu problému (o ktorom vopred nechcete naozaj nič vedieť, verte mi) povrch naplnenému presahmi k súčasnosti sa rozprávanie stáva sociálnym komentárom spoločnosti minulej i terajšej. V tomto ohľade to už ale mierne drhne. Jednak preto, že hlavná protagonistka v podaní Elišky Křenkovej je písaná ako charakter z druhej polovice minulého desaťročia... akurát je teda ukotvená v roku 1937. Asi netreba výraznejšie prízvukovať, že to pomerne bije do očí a diváka to neprestane vytrhávať zo zážitku až do samotného záveru. Ďalšími problémami sú istá patetickosť, príležitostne zlyhávajúci herci či veľké množstvo nápadov a potenciálne možných vstupných uličiek, ktoré však vlastne nikam nevedú. Slúžia len na odpútanie diváckej pozornosti, čo dokáže mierne sklamať. Hoci som rád, že sa podarilo výsledný scenár udržať aspoň v takejto kvalite. Je ale vidieť, že s postupujúcou minutážou sa príbeh čoraz viac rozpadá pod filmárskymi rukami. Finále sa nakoniec dopracuje k uspokojivému koncu, avšak, nanešťastie, nejde o adekvátne uzavretie všetkých dejových línií. Skôr snímka prestane plynúť v momente, keď vyčerpá všetky svoje tézovité myšlienky, ktoré sa nám snaží predať. Tie sú inak dobré, nepôsobia archaicky, akurát ich príbeh využíva prvoplánovo a vlastne až príliš jednoducho. Napriek tomu je dobré, že tu začínajú vznikať filmy, ktoré spĺňajú európske audiovizuálne štandardy. Súčasne má zmysel ich rozoberať, diskutovať o jednotlivých kreatívnych myšlienkach a snažiť sa uvedomiť si, čo je nám vlastne predkladané. Nedávno sme tu mali veľmi solídne #annaismissing, teraz Úsvit (príležitostne spracúvajúci podobné témy) rozpráva obrazom zásadnú tému, ktorá tu na poli filmov bola doposiaľ trestuhodne opomínaná. Navyše, všetko je to odprezentované veľmi efektným spôsobom, je radosť na celé dianie pozerať. Áno, príležitostne tempo trochu spomalí, no onen pocit akéhosi zovretia v divákovi zostáva a autori mu nedovolia, aby ho toto skľúčenie opustilo. Najmä preto bezproblémovo Úsvit možno označiť za azda najvýraznejší a (myšlienkovo) i najzásadnejší projekt súčasného kalendárneho obdobia. Vlastne, možno aj poslednej dekády.

Sebaistý debut aký si len tak nevidí, minimálne nie v Európe a vlastne nadmieru zriedkavo aj v zámorí. Scenáristicky prekvapivo súdržný, režijne efektívne využívajúci svoj komorný rozpočet a istú neskúsenosť, pričom výsledný pocit pre diváka je vďaka tomu vťahujúci, atmosféricky hutný a emocionálne presvedčivý. Film nikdy nenadužíva explicitnosť, ani sa v nej nevyžíva, avšak napriek tomu po dopozeraní nadobudnete pocit, že ste práve videli veľmi krutú snímku. V skutočnosti však šlo o plasticky zobrazené dánske podsvetie, ktoré je jasným opakom čierno-bielych príbehov od amerických režisérov (asi preto boli tamojší kritici z každého dielu v nepríjemných úzkostiach). Sprvoti pomaly sa rozbiehajúci, no neskôr vyložene nepríjemný a ľudsky desivý, pretože prezentuje číru zlosť a prístup k násiliu i surovostiam výhradne žoviálnym spôsobom čím naznačuje jeho absolútnu všednosť v rámci daného spoločenského kontextu. Najhorší na tom je fakt, že všetkej prítomnej primitivite, explicitnej inklinácii k najtvrdším riešeniam i razantnému uchyľovaniu sa k morálne pohnutým konaniam vlastne rozumiete. A snáď aj viac ako by ste si chceli a sami boli ochotný priznať. V prvom rade sú totiž všetky prítomné postavy ľuďmi a, dokonca, scenár k ním pristúpil ambivalentnou formou – krásny príklad brilantného autorského pera je empatický dialóg o otvorení vlastnej reštaurácie, po ktorom nasleduje nekompromisné vymáhanie peňazí zakončené neočakávaným (Tarantino by mal radosť, akurát v jeho prípade by podobná pasáž skĺzla do istej karikatúry) spôsobom. Žiadnu glorifikáciu kriminality tu nenájdete, skôr smutné zrkadlo životného štýlu, do ktorého sú mnohí vtlačení neovplyvniteľnými okolnosťami, zlým zázemím alebo nešťastnými predchádzajúcimi krokmi. Vo filme uvidíme všetko zmienené a zakaždým si budeme priať, aby sa Frank rozhodol inak. Niekomu sa môže zdať, že film je takpovediac o všetkom a zároveň o ničom. Na prvý pohľad totiž ide „iba“ o pohľad do bežného týždňa pouličného dílera, ktorý naberá na obrátkach až vo finálnych štyridsiatich minútach, ktoré šliapnu na plyn a začnú sypať z rukáva jednu nepríjemnú situáciu za druhou. Pri opakovaných pozretiach si uvedomíte, že práve drobné situácie v reštaurácii či obchode formujú ľudskú stránku niečoho čo by bolo pre nás za normálnych okolností nestotožniteľné a vlastne nezaujímavé. Refn nám nedovolí ani na minútu opustiť ústrednú postavu a tak ako na ňu s postupujúcou minutážou všetci a všetko navôkol tlačí, tak sa spolu s Frankou prepadávame do nepríjemnej beznádeje, v ktorej niet priestor pre akékoľvek kľučky (či už príbehové alebo charakterové). Deprimujúci pocit je ešte väčšmi podporený nekompromisným záverom, v rámci ktorého sa ústredný charakter opätovne potáca na hrane nezmyselných rozhodnutí a definitívne stráca divácke sympatie i akýkoľvek predtým vybudovaný súcit. Tento efekt by pritom v tradičnom filme z Hollywoodu nebol možný, Pusher je ale písaný v priamom kontraste k pomerne uhladeným a vlastne neautentickým príbehom od Scorseseho, Leoneho alebo Coppolu, ktoré sú považované za vrchol v rámci rovnakého žánru. Refn, samozrejme, nie je tak precízny, no to bez akéhokoľvek zaváhania vykrýva surovou realitou, ktorá v divákovi zostáva ešte dlho po odznení záverečných titulkov. Odkaz Pushera i jeho režijné invencie pritom žijú dodnes. Učili sa od neho napríklad Safdieovci (Uncut Gems je skoro až remakom vsadeným do amerického prostredia) a vlastne aj Adam Sedlák (celkom otvorene a priznane) vo svojom Bangeri.