Strom na dreváky

Skvělá forma, film, který voní a je až fetišistický - klapot dřeváků, praní prádla... Přesto ale rozhodně není mým šálkem čaje. Lépe řečeno - je přesným opakem mého šálku. Za tři hodiny se mi nedostalo žádného příběhu nebo silnější emoce, zato teď už vím, že na rajčata je nejlepší kuřecí trus. Čili jako Receptář prima nápadů dobré, ale jinak ,,v dnešní uspěchané době" (haha) téměř k neukoukání. Dobrým příkladem je pasáž, v níž dva mladí snoubenci cestují lodí do Milána. Chápu - dva mladí lidé, co žijí celý život na vesnici, plují do velkého města. Okouzlení, napětí, myšlenky atd. Jistě. Ale opravdu je třeba ukázat, jak loď pomalu připlouvá, jak se přivazuje lano, jak se nosí na loď barely s olejem, jak všichni cestující, jeden po druhém, pomalu nastupují... Opravdu by nešlo udělat záběr na naše mladé na břehu, střih, a jsou na lodi - a aspoň trochu tak ulevit tříhodinové stopáži? Hezký film, ale spíš jako by mě zavřeli na tři hodiny do muzea. Do muzea o životě italských bezzemků ve 2. pol. 19. století. (19.08.2018)

Zasiahnutie priamo do srdca. Sám neviem presne určiť čím, možno kombináciou všetkého čo mi tento nádherný a výnimočný film poskytol. Takmer 3 hodiny som sledoval bežný život štyroch chudobných sedliackych rodín lopotiacich na pozemkoch patriacich bohatému pánovi. Striedajúce sa ročné obdobia, ťažká práca prerušovaná len svadbami, večernými posedeniami v pospolitosti, zabíjačkou, jarmokmi. Veľmi realistické vykreslenie sedliackeho spôsobu života. Doslova vykreslenie - nádherná kamera sníma jemne rozmazaným obrazom výjavy zo života týchto jednoduchých ľudí, ktorí ani slovkom neprotestujú voči svojmu údelu.Ani náznak rebélie, nespokojnosti s ťažkým údelom pod kuratelou zámožného pána. Olmi popisuje, nesúdi, nenadŕža, zobrazuje rôzne stránky života veľkého štvor rodinného sedliackeho domu. Pristupuje k zobrazeniu s úctou, no nie s jednoznačným ospevovaním. Sympatie si títo jednoduchí ľudkovia získajú zobrazením jednoduchých životných úkonov príslušníkov všetkých generácií žijúcich spolu. Svoj údel prijímajú s pokorou a veľkou zbožnosťou. Rozprávajú sa veľmi málo, porozumenie a lásku v rodine je však cítiť. Celý film bol natočený s nehercami, potomkami sedliakov bergamského kraja, kde sa dej odohráva. Počas sledovania som mal dojem akoby obrazy starých maliarov vystúpili na plátno i s príznačným koloritom, možno pôsobilo geniálne podfarbenie obrazu Bachovou hudbou, tvoriacou výraznú zložku celého diela. Po skončení veľmi pekné (smutnopekné) pocity a v nich obsiahnutá mystická atmosféra práve zhliadnutého, ktoré pretrvali- a pretrvávajú dlho po skončení. Na okraj - z porovnania filmu a rozprávania predkov, či čítania dobovej literatúry mi vyvstal veľmi podobný spôsob života sedliackych bezzemkov na Slovensku a V Taliansku (no nielen tam: v celom katolíckom územnom okruhu). Tvrdá práca, hlboká zbožnosť, pokora, mlčké znášanie údelu, láska k rodine, odreagovanie alkoholom a veselými historkami v pospolitosti usadlosti, či lazu. (12.10.2004)

„Kopytný strom” nielenže získal prestížnu → Zlatú palmu pre najlepší film na festivale v Cannes v roku 1978, ale zároveň i ďalšie významné ocenenie Bafta ("Britská akadémia filmového a televízneho umenia"), len tentokrát s tým rozdielom, že v kategórii: DOKUMENT, a tak by sa práve tieto dve súvislosti mohli tým pádom spojiť dohromady vo význame, trebárs, povedzme: „Hraný dokument ?” Určite niečo na tom bude, pretože Olmiho autentický a univerzálny snímok, má obidve vlastnosti. Napríklad som mal taký zvláštny pocit, ako by sa režisér a scenárista v jednej osobe, zrazu "OCITOL" o rovných 80 rokov naspät v minulosti, to jest na samý koniec 19. storočia (r.- 1898), kedy proste skrytou kamerou úplne tíško dokumentoval nasledujúce udalosti, ktoré sa mu postupne zobrazovali pred objektívom, zaznamenávajúcim dianie v dedinskej usadlosti v Lombardii, kde proste žili (ne)obyčajní ľudia, v zoskupení niekoľkých rodín sedliakov, keď „dom, stajne a chlievy, či ďalej i pôda, stromy a časť dobytka a nástrojov, to všetko skrátka patrilo majiteľovi statku a odvádzala sa mu i časť úrody” , inými slovami povedané, v podstate išlo o roľníkov „bezzemkov” a „poddaných” . Samozrejme, že sa nedajte vôbec okabátiť mojim prekladom, keďže i na tie povestné „DREVÁKY” nakoniec predsa tiež dôjde, konkrétne u Batistiho, ktorého malý synček Minec, akurát nastupuje do školy, ktorá je pritom od nich vzdialená až 6 km, a tak sa chlapec aspoň poriadne zakaždým prejde, pokým denne chôdzou nachodí veľmi slušných „dvanásť kilometrov” , len na to potrebuje mať aj túto kvalitnú obuv, ktorá sa mu jedného dňa môže kľudne „rozpadnúť” , a(le) čo potom v takom prípade treba hneď urobiť... ? / Ja už odpoveď na takúto zaujímavú otázku, teraz poznám, len ako to už tak býva, zrejme sa to nezaobíde bez následkov, však... ? V žiadnom prípade tento mimoriadny počin neodporúčam → náruživým obdivovateľom marveloviek, alebo zarytým fanúšikom opulentných a obzvlášť zbesilých (debilných), akčných filmov, keďže nič také, ako prehnaná akcia, brutálne strielačky a samé hláškovanie, tu vonkoncom nie je, keď sledovanie 180 minútového, pomalého tempa, by to neskoršie takéto skupiny, mohlo nekonečne ubíjať a otráviť, ba čo naviac, neboli by schopní to ani (do)pozerať !!! Predovšetkým sa vyžaduje trochu viacej skúsenejší divák, so skúsenosťami z európskej kinematografie, priam najideálnejšie u De Sicu, Rosselliniho, či aj Felliniho → Taliansky neorealizmus, no doplnil by som to aj o „realizmus” , či i určitý „autorizmus” , kedy po takejto kombináciii, sa jedná o nadpriemerný, filmový zážitok, aký sa len tak už rýchlo nezopakuje a neuvidí. Srší z toho neuveriteľná autenticita, lebo "postavy" stvárnili skutoční farmári a miestni obyvatelia, a nie profesionálni herci. Strom drevených drevákov je nadštandardný a umelecky hodnotný počin. (13.10.2021)

Jediný film s plne bergamským dialektom neskrýva svoju autenticitu s dedinským svetonázorom. Je to výborne štrukturovaný snímok s hĺbkovým a šírkovým záberom k spodným majetkovým vrstvám. Hľadí na rytmus a každodenný údel života bezzemkov bez akýchkoľvek príkras a v plnej nahote. Zvláštnu rolu tu hrá voyeurský strih, ktorý miestami zakrýva uhľadenosť činností aby následne "vbehol" do centra akcie. Film má silnú vnútornú morálnu hodnotu a Olmi vystupuje so svojim remeslom poctivo a neučesane. Vytvoril dobovú kulisu, ktorá môže slúžiť na historiografiu a osvetlenie života v minulosti budúcim generáciám. (02.02.2021)

Zaužívalo sa hovorievať "sprostý sedlák". Tento film ukazuje ako to bolo naozaj. Že neboli o nič sprostejší ako "mestskí ľudia" Naopak. Boli múdri svojimi skúsenosťami, silní vo svojom presvedčení a zvykoch po stáročia dedených, Neskutočne pokorní, pobožní a zároveň poverčiví. Že nevedeli mnohí čítať alebo písať im nevadilo svoju kultúru a vedomosti si prenášali ústne . Film mne osobne priniesol mnoho spomienok na rozprávanie starých ľudí a z bývalej republiky , či konca storočia. Dole na juhu žili v takýchto majeroch - usadlostiach tzv bíreši. Pracujúci (lopotiaci na statkárových poliach od svitu do mrku. Nemali také "poschodové byty" ako vo filme, ale vôkol celého dvora v rade vystavané "byty" v poradí: komora - -kuchyňa - izba - mastaľ , a takto sa to vrúbilo okolo celého dvora na statku. A v takýchto bytových jednotkách bývali často so šiestimi ôsmimimi deťmi (moja svokra dokonca pochádzala z dvanástich deti) najstaršíi spávali v kuchyni male deti naprieč postele po troch :). Do školy sa chodilo len v zime (známa otázka nie "do ktorej triedy chodíš", ale "koľkú zimu chodíš do školy") . V lete sa robilo vratne detí pomáhali zbierať chrobač z cukrovej repy, alebo vypichovať pichliače z porastov jačmeňa. Kone sa nechovali to mali iba veľkí gazdovia bíreši mali kravku a ta slúžila na všetko na mlieko na odchov teľaťa aj na zvoz krmy z poli. Ked bola zabíjačka tak domáci si nechávali šunku, slaninu, masť a trocha kaše a kosti na kapustnicu vždy sa navaril kotol kaše a hurky a tie sa roznášali (naši až na osem miest) takto od predvianoc až do februára maca vždy o d niekoho prišlo so zabíjačky hurka , trochu kaše, oškvarky a trocha pečeného mäsa a vždy čerstvé. Svadby ? svadby bývali male a rozdelene zvlášť hostina bola u ženíchovej rodiny a zvlášť u nevesty.. každý podával čo mohol (keď sa vydávala babka mali perkelt z králikov a z kohúta polievku) na svadbu chodili pomáhať tetky každý niečim pomohol či trochou muky alebo sliepkou ci vajíčkami. Nevesta so ženichom bývali do polnoci doma , po polnoci šli svadbiť k ženíchovej rodine, kde už ostala natrvalo. Deti sa vždy tešili lebo zrazu bolo o jedného menej a bolo viac miesta na spanie :) Oj rozpísal som sa napriek dlhej chvíle filmu nebanujem a s milou spomienkou dávam plný počet bodov. (05.06.2013)