Písečná žena
Suna no onna
Woman of the Dunes
Woman in the Dunes
Obsahy(1)
V českých kinech se směl tento kafkovsky laděný film, jenž patří k nejlepším podobenstvím v dějinách kinematografie, objevit až na podzim 1968. Jde o nejslavnější snímek režiséra H. Tešigahary (1927–2001). Scénář napsal Kobo Abe (1924–1993) podle vlastní stejnojmenné novely, která byla přeložena také do češtiny. (Letní filmová škola)
Videá (2)
Recenzie (87)
Entomolog se dostává při své výpravě do blíže nespecifikovaného místa v dunách, kde se rozhodne přenocovat. Využije nabídku místních a důvěřivě přenocuje u ženy, která bydlí v jámě obklopené všudypřítomným pískem. A již brzo poznává, že tento nocleh nebude jediný. Obydlí se pro něj stane krutou pastí, z níž není východu. Teshigahara již od prvních minut černobílým obrazem a krkolomně lahodnou hudbou evokuje niterné pocity, které jsou umocněny precizně zvládnutou vizuální stránkou a hereckými výkony obou zúčastněných. Mezi mužem a ženou vzniká podivně přátelský vztah, pro oba však notně odlišný. Žena nevidí východisko ze svého osudu, smiřuje se s bytím, jaké je jí určeno. Muž se naopak toužebně a všemi možnými způsoby chce dostat pryč, chce ještě v životě něco dokázat. Deprimující těsnost je cítit z každého záběru. Brilantně zvládnutá psychologická linie postav umožňuje naplno proniknout do konání hlavních hrdinů. Škoda jen, že konec působí moc vykalkulovaně a - s přihlédnutím k předcházejícímu ději - stroze. ()
Člověk ubitý zběsilým tempem současnosti u filmů odpočívá. Nehledá zrcadlo, ani pokřivené... chce nejraději hollywoodské pohádky o životě, jaký nikdy nebyl a není. V tomto filmu... dojde k čelnímu nárazu na realitu... upadnete do pasti, z které není úniku... a vidíte, že to je vlastně váš život, na který se valí písek z okolí, a musíte hrabat a hrabat a hrabat... ()
Piesočná žena sa radí ku kafkovsky ladeným filmom. Čo značí príbeh človeka, ktorý sa dostane do bezvýchodiskovej situácie a v tejto neistote a stiesnenosti žije a prežíva. Piesočná žena je poeticky koncipovaný film v ktorom vynikajú detailné zábery na piesok, hmyz, vodu a ľudské telá dvoch hlavných protagonistov uväznených v jame a nútených odhrabávať piesok aby mohli prežiť. Potom tu máme ešte ďalší - hlbší aspekt príbehu. Čo je vlastne tá jama? Čo predstavuje a prečo tam žije žena, odsúdená robiť túto nekonečnú prácu? Film je existenciálnou výpoveďou o ľuďoch súdobej spoločnosti žijúcich v neustále zhone a posadnutý zháňaním určitého uznania - nech je akokoľvek drobné (hlavný hrdina chce objaviť nový hmyzí druh a tak sa dostať do encyklopédie). V jame sa nachádza pokoj, jednotvárnosť ale zároveň aj krása a impulzívna vášeň. Teshigahara vytvoril veľmi pôsobivé dielo hlavne po formálnej stránke. Tá roztiahla jednoduchý príbeh do skoro dva a pol hodinovej dĺžky a priblížila nám tak hľadanie samého seba na pozadí vymyslenej , surrealistickej situácie, v ktorej sa nachádza viacej realizmu ako sa môže na prvý pohľad zdať. ()
Možno to budú iba moje mylné predstavy ale mám taký vnútorný pocit, že tento film položil základy mnohým psychologickým filmom alebo horrorom z tematikou únosu či porušovania slobody. Woman in the dunes predkladá kinematografický pokrm, ktorý vám naservíruje skvelo zachytené myšlienkové pochody uneseného muža. Od momentu kedy ešte nič netuší, cez zúfalí pokus o útek až po zmierenie sa z rolou otroka a hoci mal možnosť ujsť, nespravil to. Táto bieločierna snímka z roku 1964, nominovaná na Oscara, nestratila na svojej masívnej autentickosti nič. Je to jeden z filmov, ktoré zub času neohlodá ale vekom zrejú ako víno. Paráda, špinavosť, zúfalstvo, je tu všetko, čo film plní psychického nepokoja má mať. Entomológ a profesor v jednej osobe pátra v piesočných dunách Japonska po nových druhoch hmyzov a dostane sa tak trocha ďalej od civilizácie. Tu natrafí na skupinku ľudí a spýta sa ich, kde by tak mohol prespať, Dobrosrdečný ľudia mu poradia, že neďaleko odtiaľ býva taká milá pani osamote, je dobrosrdečná a bude rada za každú návštevu. Býva však v jednej piesočnej rokline a dostať sa tam dá iba rebríkom. Tak ho tam odnesú a aj ho znesú dole. Nič netušiaci chlapík tam prespí, všimne si, že ženská celú noc tvrdo pracovala, hromadila piesok. Keď na druhý deň chce odísť, zisťuje, že rebrík nikde nieje a z diery sa nedá odísť, keďže sa po piesku nedá vyliesť a muži čo ho sem doniesli sa nevracajú. Keď sa nakoniec vrátia, jediné čo spravia je to, že si pomocou kladky vynesú piesok. Muž zisťuje, že tu ženská drie ako otrok, dedinčanom, ktorý predávajú piesok stavbárom. Jej muž a dieťa zomreli pri zosuve piesku a on má byť ako náhrada. V atmosfére, ktorá pripomína nočnú moru sa chlapík snaží ujsť za každú cenu. Z materiálmi, čo má v starej chatrči skúša počas dva a pól hodiny trvania filmu všetko. Raz sa mu to aj podarí ale nepozná terén, takže ho dedinčania aj tak vystopujú. Pri sledovaní som cítil v hrudi neustále ten pocit bezradnosti aké zažívam v nočných morách. Nech spravím hocičo, aj tak sa to obráti proti mne. Je to celé v takej komornej atmosfére kde sa celí dej odohráva takmer výhradne v chatrči v rozhovoroch medzi dvomi ľuďmi. Pozoruhodné. ()
Galéria (11)
Fotka © Toho Film (Eiga) Co. Ltd.
Zaujímavosti (7)
- Jeden z brouků, kterého představitel entomologa Eidži Okada sebere, je mravkolev. Chování mravkolva je pak velice podobné osudu hlavního hrdiny tohoto příběhu. (Terva)
- Eiji Okada improvizoval veľkú časť prvej scény s večerou. (Bilkiz)
- Představitelka ženské role Kjóko Kišida chtěla zahrát svou roli jako běžná universální žena kdekoliv na světe. Režisér si však přál, aby vypadala japonsky. Jeho verze nakonec vyhrála. (Terva)
Počas dvoch hodín, a k tomu ešte takmer i 30 minút, extra (zhliadol som parádny, režisérsky zostrih o celkovej dĺžke 147 min.), som bol mimochodom, ako priam zasypaným, keďže som sa len prizeral - mimoriadne znepokojivým, avantgardným obrazom, kedy som zväčša pociťoval veľmi divný pocit popri svojich vnútorných myšlienkach, ktorých som sa vskutku asi nikdy poriadne nezbavil, a to skrátka akosi ani nebolo v priamom úmysle hlavného režiséra v podaní Hirošiho Tešigaharu, ktorý ma fantastickým spôsobom držal v neustálom napätí a v totálnom vypätí, za čo sa tiež môžem zrejme poďakovať i dvom ústredným protagonistom, a to z jednej strany Eidžimu Okadovi ako entomológovi, a zase na strane druhej i Kjóko Kišidovej, ako povedzme tej Piesočnej ženy, podľa ktorej je vlastne pomenovaný i tento „piesočný snímok” . • Totižto, práve v tomto nehostinnom prostredí, má hlavné slovo predovšetkým ten p-i-e-s-o-k, okolo ktorého sa to v podstate celé sype, vrátane tých „piesočných dún”, a to ani nehovoriac o tom samotnom „bode epicentra”, čo predstavuje ďalšia „piesočná diera” a do nej umiestnená daná chatrč, do ktorej sa nechala chytiť nasledujúca ľudská korisť, o čom sa môže hneď presvedčiť i sám divák, keď si čoskoro rýchlo uvedomí, v akej nezávideniahodnej situácii sa hlavná postava nachádza...? Čo myslíte, je tomu v skutočnosti tak? • Normálne by som povedal, že už úvodné titulky by si zaslúžili pochvalu samu o sebe, pretože mi ponúkli ideálnu možnosť, ako sa čo najlepšie nastaviť na vstrebanie tohto extrémne náročného počinu, ktorý sa jednoznačne s nikým nemazlí, až vám dopredu hovorím, zároveň vás i varujem, že toho piesku budete mať po vyše hlavy, pričom sa niektorým divákom z tohto „filmového zážitku” môže spraviť až tak nevoľno, že to budú chcieť čímsi narýchlo spláchnuť, tak je to strašne vyčerpávajúce, no, ale, či vonkoncom do konca vydržíte? • Jedná sa asi o takúto spleť konštelácií, čo sa teda týka toho, čomu by sa mal venovať tento pozoruhodný film: a). Spočiatku tu cítiť prítomnosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, ako vo filmoch pod taktovkou Ingmara Bergmana, ktoré tu budú napokon prevládať? b). Miestami som zas pozoroval klasický prístup, ako z väzenského ovzdušia, kedy postava pre zmenu špekulovala nad tým, ako „vziať nohy na plecia” . c). Taktiež niečo na spôsob drsnej reality šou: Kto prežije. d). Rovnako si vystačíme i s minimom priestoru, z čoho sa zvyčajne vytvára nadštandardná, minimalistická atmosféra, ktorá by sa dala doslova krájať, a súčasne sa do nej zakomponujú i dva ukážkové, herecké výkony, zväčša dominujúce pred kamerou Hirošiho Segawu, no občas sa do diania prikmotrili i antagonisti, ak ich tak mám vôbec nazvať, ktorí majú predsa trochu zvláštny zmysel pre humor... • Réžia je tou najsilnejšou stránkou, ktorej by ste mali venovať oveľa zvýšenú pozornosť + všetko, čo s ňou následne súvisí, čo som spomínal už o pár riadkov vyššie. A záver je snáď naprosto zahalený rúškom tajomstva. Vyskúšajte si tento „kinematografický klenot”, či vám napokon sadne, no nie je vhodný pre každého konzumenta?! () (menej) (viac)