Znovu vidieť Paríž

Trochu nerozumiem tomu pátraniu po tých udalostiach, keď ľudský mozog pracuje tak, že zabúda príliš traumatizujúce udalosti, aby sa z toho človek nezbláznil. Ale možno nie u každého je to tak a hlavnej hrdinke to pátranie a pravda prinášali úľavu. Film je to citlivo natočený, aj s malou pointou, ale nie celkom určený pre mňa, preto iba priemer. –––– Nevedel som, čo povedať. Hanbil som sa, že ja žijem. (13.05.2024)

Vždy ma rozčuľovalo, že pri násilných trestných činoch sa pozornosť médií aj ich konzumentov sústreďovala výlučne na páchateľov a obete ostávali mimo záujmu. Preto som bol príjemne prekvapený takmer neznámym filmom, v ktorom je to inak. Ocenil som množstvo momentov z psychiky obetí, o ktorých som nemal ani tušenia. Až dodatočne som si všimol, že film nakrútila žena, čo vysvetľuje s akou vnímavosťou a citlivosťou to urobila. Jediným mínusom ostáva, že kdejakú kravinu si pozrú desaťtisíce a tento film hodnotím ako 21. užívateľ a komentujem ako tretí. (20.04.2023)

Při vší úctě ke 130 obětem série teroristických útoků pošahaných islamistů z IS v noci na 14. prosince 2015 v Paříži zůstávám u jedné hvězdy protože myslím, že na CSFD se hodnotí kvalita filmů a když už události tak jejich mimořádné zpracování. Tato patetická nuda, (A to mám Virginii Efiru tak rád), s řadou nelogických reakcí a hloupých vztahových náznaků nesplňuje u mne ani jednu hodnotu kvality. Snad jen jedinou. Každá víra v cosi neexistujícího v hlavách nevzdělaných a hloupých po celé věky plodila pouze násilí. (20.02.2024)

Tento film veľmi dobre ukazuje, čo sa stane po udalosti, ako je tá z novembra 2015 v Paríži: život jednoducho nemôže byť rovnaký ako bol po teroristických útokoch. Tí, čo prežili, sú prenasledovaní tým, čo zažili, a cítia sa hlboko spojení s ostatnými ľuďmi, ktorí prežili, mnohí z nich cítia nutkanie znovu navštíviť bistro, kde sa to stalo, a pochopiť, čo sa stalo. Táto skúsenosť je pre niekoho taká hlboká, intímna a posúvajúca, že v podstate vytvára novú rodinu, pozostalých, na úkor existujúcich vzťahov. Hlavná postava sa pristihne, že sa snaží rozpamätať, čo sa stalo, čiastočne preto, že je obvinená z toho, že sa v momente útoku zavrela na záchode a odoprela úkryt ostatným, ale aj čiastočne preto, že sa nemôže s priateľom pohnúť ďalej. Medzi traumou, posttraumatickou stresovou poruchou (vykreslená veľmi pútavým spôsobom) a jej snahou poskladať veci dokopy, objavíme aj nádej a ľudské spojenie, a toto je jeden z tých filmov, kde postavenie nevery funguje. Musím ešte pochváliť réžiu a hlavne scénu pred útokom a prebiehajúci útok, tieto scény sú natočené s naliehavosťou a dusnou atmosférou. 7,5/10 (12.08.2023)

„Som jeho manželka a vieme, že to nikdy neprekonáme. Vy ste jediná, s ktorou o tom vie rozprávať.“ __ Alice Winocour má cit pre spoločenské filmy a je vidieť, že má odvahu ísť aj do neľahkých tém. Revoir Paris zachytáva kalváriu ženy (menom Mia) v strednom veku, ktorá s niekoľkými ďalšími ľuďmi prežila teroristické útoky v Paríži z roku 2015. Režisérka sa schválne nevenuje k detailnejšiemu zachyteniu útoku v reštaurácii, všetko prebehne v rámci pár sekúnd a v neskorších častiach príbehu sa objaví len zopár snímok vo forme flashbacku. Mia pátra po svojich spomienkach, objaví komunitu obetí, kde sa snažia jeden druhému prekonať prežitú tragédiu (jedným z najsilnejších momentov je priznanie vdovy o tom, čo spravila // prípadne scéna v múzeu pri „dlhej“ maľbe). Režisérka medzi inými ukáže niečo aj z toho Paríža, ktorú nepoznáme (prípadne poznáme, len sa snažíme na o tom mať nemať vedomie) – nič nie je čierne a biele. P.S.: To, že Virginie Efira je opäť tlmočníčkou ako v (nedávnom) filme Madeleine Collins, je pravdepodobne len náhoda. Osobné hodnotenie: 80% (****) (30.04.2023)