Slon

Uff síla na druhou. Další stereotypní den anebo ne? Nepochopitelné zvěrstvo nejhrubšího zrna. No co, znuděná děcka se chtěj pobavit, zahrát si svojí oblíbenou počítačovou hru v reálu, zvýšit si sebevědomí nebo snad zaplašit své mindráky a ukázat světu, kdo jsou zač? Je to přeci tak jednoduché objednat si pořádnou zbraň a hned je z vás king, král světa. Mohl tomu vůbec někdo zabránit, jak můžem vědět, že se to nestane znova? Nemůžeme. Kamera je zde pouze v roli pozorovatele, názor si musí každý udělat sám. (14.08.2006)

ja neviem, je to asi vo mne, v mojich žilách koluje krv, ktorá má v sebe vyvinuté protilátky na Gusa Van Santa. téma je to vďačná a poskytuje tisíce prístupov, tisíce spracovaní, navyše som zhodou okolností prednedávnom celú udalosť na Columbineskej škole študoval, ale to nijako nesúvisí s filmom, pretože to nebol dokument, ale aj tak mi nebolo jasné, o čom to malo byť. Uznávam zaujímavý spôsob spracovania, veľmi nezávislý (nie miestami až nasilu) postup natáčania, ale ak to nemám brať ako fiction, pretože to nemá dej, hrdinov, zápletky a je to v podstate 80 minút trvajúca expozícia, ak to nemám zároveň brať ako dokument, pretože to, čo sa vo filme odohráva, je len veľmi voľne unšpirované skutočnosťou, ktorá prebiehala inakšie, navyše to nie je ani "mockumentay", ako to mám brať? Van Sant ma zneistil a miestami unudil. PRiznám sa, že mu patrí môj obdiv k výberu téme a zvolenej ceste spracovania, k vytvoreniu niečoho naozaj nového (alebo takého, čo som doteraz nevidel) a to nové je naozaj "nezávislé", ibaže som bol sklamaný, pretože som očakával, prihliadnuc k referenciám, viac .. . alebo aspoň niečo. Mám sa hádam zamyslieť nad autorským polokončtruktom, že dvaja mladíci boli homosexuáli. Neviem Gus, pomôž mi, nad čím sa mám zamyslieť? Nepoznáš dňa, hodiny ani miesta? Možno sa mýli, pretože ak si to teraz priamo pri písaní uvedomujem, tak v sebe nachádzam množstvo výkladov tohto filmu, ktoré vďaka meditatívnosti výpovede vo mne dozreli až teraz, takže sa režisérovi predsa len podarilo vo mne čosi nahlodať a nasadiť mi chrobáka do mozgu . . . hádam by som mohol dať aj tri hviezdičky, je to ostatne ojedinelý film a človeka postaví pred niečo nové, núti ho zamyslieť sa a rozhodne je to kúsok zapamätateľný . . . ale obeste ma, ak je niekde zákon, že aj napriek tomu všetkému sa mi to muselo páčiť. Pretože mne sa to veľmi nepáčilo. Ale možno si to niekedy pozriem ešte raz a urobím korekciu tohto hodnotenia aj komentára (čo sa mi už párkrát stalo), ktovie, čas ukáže . . . (03.12.2006)

Nemastné, neslané a to že docela hodně. Kamera co jde za týpkem 10 minut by se možná jednou dala snýst, ale když už to je po pátý, tak to začne hodně nudit. Závěrečné dění suché a nevýrazné. Sice to byl autorův záměr udělat vše s odstupem, ale divák v takovéto situaci očekává drama, paniku a emoce a ne to, co se ve filmu odehrálo. Musím ale uznat, že film jako celek působí docela silně a má své kouzlo a výpovědní hodnotu. 65% (05.03.2010)

Spoiler: Podobně laděný snímek je i estonský Klass (2007). V Klass se hlavní zápletka odvíjí od šikanovaného chlapce, který je zároveň hlavním hrdinou (konec v Klass je jen taková hrozivá tečka). V Elephant jsou motivace kluků-vrahů trochu jiné (chtějí si vyzkoušet počítačovou střílečku naživo, jak moc jsou ve škole outsideři nevíme). Není zde vlastně ani příběh, jenom poskládané obrazy dětí v jejich zdánlivě normálním dni ve škole, který vyvrcholí krvavou řežbou. Americké, ale určitě ne špatné. (08.08.2010)

Počujem hudbu. Žalospevnú polyfóniu zloženú z krokov na chodbách, tlmených ozvien a vzdialených výkrikov. Nie, tento film skutočne nie je "o deťoch", tzn. o ich psychológii. Nie je žurnalistickým pohľadom na danú tému, nechce ponúkať "informácie", nie je "absyntovkou" a nie je dokonca ani psychologickou prózou. Je poéziou, je hudbou, je pietnou spomienkou. Tento film je o echu duší, ktoré sa ukrývajú v škole, v stenách, v laviciach. Pomalé jazdy kráčajúce za hrdinami sú hudobnými témami, najskôr roztrieštenými, neskôr spojenými do jednej miestnosti, do jedného mohutného hluku. Svojou rezistenciou voči potrebám rozprávania, svojim zotrvávaním na miestach, kde sa to celé odohralo, zábery simulujú stav "akoby tie steny mohli hovoriť" a tie steny aj skutočne hovoria, či skôr spievajú. Stačí sa len započúvať. A aj pohľad na ne sprítomňuje tragédiu ako nejaký krvavý pomník. Akoby sa po chodbách už prechádzali len nejakí duchovia. Každý záber sa potom napĺňa zlým tušením a tragikou. Spôsob rozprávania osudy postáv schválne prepája, neviaže sa na individualitu, ale na celú komunitu a nie je tak len nejakou "fintičkou", či postmodernou hrou (prirovnanie k Tarantinovi je vyslovene retardované).  V podstate zobrazuje celú túto drastickú udalosť práve ako akúsi neuchopiteľnú udalosť naplnenú neuchopiteľnými emóciami, pretože aj sama smrť je neuchopiteľná, nieto ešte masová vražda. Tým pádom vidíme istú nezaceliteľnú ruptúru, či trhlinu, ktorá zastihla jednotlivcov, komunitu, mesto, národ (pozri pomník na ostrove Utoya). Elephant vlastne zo samotnej školy vytvára pomník spievajúci žalospev nad hrobom detí a sprítomňujúci túto udalosť ako udalosť. P.S. Priamu a priznanú inšpiráciu pre film hľadajte v Tarrovom Satanskom tangu. (14.09.2021)