On sa bojí

Lze se vymanit z matčina vlivu a odpustit si domnělá pochybení? Joaquin Phoenix jako zkrachovalý Beau se o to ani nepokouší, přesto je během tříhodinové odysey vystaven větší dávce sebepoznání, než by sám chtěl. A je rozhodně zábava to sledovat, přestože celek rozhodně není jednoduchým soustem. Více zde. (01.05.2023)

Čoho sa Beau bojí? Najskôr všetkého a predovšetkým života samotného. Nový film Ariho Astera je pohlcujúcim zážitkom, spleťou nepríjemných halucinácií a bizarným mindfuckom s vysokou interpretačnou otvorenosťou, ktorý ľahko zamotá hlavu. Po vydarenom mrazivom debute Prekliate dedičstvo (2018) nás režisér o rok neskôr zaviedol na špeciálnu slávnosť slnovratu, aby sme si spoločne s hlavnou hrdinkou prešli desivým peklom – Midsommar (2019). Pevná réžia, žánrové presahy, zmysel pre detail, surrealizmus a cynický humor...iba 36-ročný Ari Aster dobre vie, čo robí a nebojí sa to robiť po svojom. Celkom iná je však jeho postava vo filme Beau is Afraid, ktorá odrazu musí čeliť všetkým svojím strachom a vydáva sa na šialenú púť, ktorá sa mení na životné dobrodružstvo. Hoci je Beau už dávno dospelý, je ako dieťa. Nesamostatné, závislé, zraniteľné. A Joaquin Pheonix, ktorý jeho krehkú povahu bravúrne stvárňuje, má túto zraniteľnosť doslova vypálenú v pohľade. Čo všetko môže spôsobiť podmienená láska rodiča a jeho citové vydieranie? Ako veľmi dokáže oklamať vlastný rozum? Kam až dokážu zájsť temné myšlienky ovplyvnené strachom, úzkosťou, fóbiami a paranojami? Čo z toho sa deje reálne a možno vôbec svojmu psychiatrovi dôverovať? Film už hneď v úvode naberie výborné dynamické tempo a tasí jednu pohlcujúcu scénu za druhou. Z dlhej 179 minútovej stopáže sa spočiatku ukrajuje naozaj rýchlo, originalita každým obrazom len tak kvitne. A hoci má cynický humor, vzhľadom na problémy nášho hrdinu, predsa len akýsi trpký dojazd, vo výsledku nemožno tvrdiť, že by skvelo nefungoval. Prvýkrát snímka výraznejšie utrpí pri „lesnej“ epizódke, kedy sa prudko zvoľní z tempa. A práve záverečná polhodinka, v rámci ktorej divák očakáva tú najväčšiu katarziu, je už celá akási neistá a myšlienkovo roztrieštená, ako samotné vnútro nášho nesvojprávneho hrdinu. On sa bojí je, skôr ako hororom, akousi psychologickou sondou s thrillerovou atmosférou. Ari Aster aj v tomto prípade zostáva verný svojmu osobitému štýlu a opätovne sa vracia k témam straty a smútku či dysfunkcie rodiny. Pokiaľ máte radi tvorbu Davida Lyncha, Kaufmanovky či matku! Darrena Aronofskeho, pravdepodobne si v kine prídete na svoje. Lesná hamletovská časť jemne pripomenie aj seriál Station Eleven. A hoci On sa bojí nie je až tak kompaktným dielom ako jeho predchodcovia, rozhodne stojí aj za opakované vzhliadnutie. Od Ariho čakám ešte veľké veci. (25.06.2023)

Ten film je jedna obrovská metafora okorenená miestami až o neuveriteľný bizár. Nič tam nie je zakotvené v realite a všetko podmieňuje deštrukciu, zmätenosť a rozprávačské postupy. Každú pol hodinu nastane zmena prostredia, postáv a atmosféry. Zo začiatku ( kedy je atmosféra neznesiteľná až nervy drásajúca) sa dostávame postupne k idylke, divadlu, animácií, sexu a konfrontácií. Všetky aspekty fungujú, hoci Vám ako divákovi nič nedarujú. Ari Aster je výborný režisér, hoci jeho filmy nesadnú každému. Ale nápaditosť ako pristupuje k látke, emocionálna dravosť ktorou vás ubíja a metaforická vyzretosť, vďaka ktorej sa z tohto diela stáva dielo viacvrstvové dokazujú, že aj 179 minút je na tento fikčný svet málo. Nenudí to. Je to dravé a absolútne rozdielne od akéhokoľvek žánru. Čokoľvek, čo od toho očakávate, dostanete aj tak niečo úplne iné. Pheonix fantastický. A hoci bol koniec za mňa trošku zbytočný, dávam aj tak plný počet. Toto je vo filmovej tvorbe niekde úplne inde. (22.02.2024)

Tříhodinový nesmysl, který drží výtvarná stránka, kameraman a Phoenix, podle toho, jak moc ho máte rádi. První čtvrtina slibuje zajímavý úzkostný koncept, který v druhé a poté znova ve třetí čtvrtině zahodí a vrhne se na jiný, aby závěrečnou částí navázala a uzavřela neuspokojivě první. Tohle bohužel není vypilovaný kousek, na který se bude vzpomínat. V Hereditary i Midsommar dokázal Aster vnést do hororových příběhů psychologickou hloubku, tísně a depresi a povýšit je na vyšší zážitek, v tomto filmu se bohužel psychologično objevuje obnažené bez žánrové škatulky a na divákovo potěšení to nestačí. Úmorná stopáž je bohužel další podpásovkou celku, jehož některé úryvky mají skvělý potenciál. (21.04.2023)

Tři hodiny ve stavu maniodepresivní poruchy v halucinogenním duelu s panickou atakou: a teď si představte, že tohle máte celej život! Režisér je génius, tohle je ryzí horor z budoucnosti. Takhle se straší diváci v jednadvacátém století, vážení. Nefalšované podání děsu je zde navíc o to hrůznější, když si jeden uvědomí, že tohle se někomu vážně na denní bázi děje. Je mi z toho špatně, ale strašně si to užívám, protože naštěstí můžu. [Canal+] (13.03.2024)