tick, tick...BOOM!

Upřímně mi to nevadilo, ale prostě nejsem na tuhle notu úplně tolik naladěn. A to v každém slova smyslu. Muzikálový matador Lin-Manuel Miranda dává poctu jinému významnému muzikálovému tvůrci. Choreografie a hudba je dle mého názoru velmi povedená. Zároveň si tento tribut pro sebe krade sympatický Andrew Garfield, bohužel tick, tick...BOOM! prostě není úplně tak pro mě. Chápu, že tohle někoho může nadchnout, ale já prostě nejsem cílovka. (17.12.2021)

Musím říct, že jsem si ze začátku s filmem příliš netykal a dlouho jsem si zvykal na způsob vypravění i interpretaci zpívané části, všechno si to v poslední třetině, která do mě solidně zajela.  Andrew Garfield velmi kvalitní výkon v některých záběrech jsem přemýšlel jestli mě víc připomíná Toma Hankse nebo Tima Robbinse. (11.01.2022)

Otvorene priznávam, že ten film by si odo mňa zaslúžil o niečo vyššie hodnotenie. Vie správne pracovať s emóciami, má vynikajúceho Andrewa Garfielda v hlavnej úlohe, perfektné piesne a aj téma o writer's block mi ako niekomu kto sa mimo svojho hlavného zamestnania, ktoré ho živí venuje pomimo aj profesionálnemu písaniu lyrics sadla ako uliata a dokázal som sa plne stotožniť s témou, ktorej sa Tick, Tick... Boom! venuje. Zároveň je to veľká pocta divadelným doskám, ktorá musí potešiť každého fanúšika divadla. A to je trocha ten môj problém. Ja totiž nie som nijaký veľký fanúšik divadla. Skôr preferujem tú filmovú tvorbu (obviously) a aj keď proti divadlu nič nemám, tak naposledy som v ňom bol snáď ešte na základnej škole. Vôbec nesledujem ani len svetovú divadelnú scénu, netuším kto bol Jonathan Larson a aj o Lin-Manuel Mirandovi som prvý krát počul iba nedávno pri "televíznej" premiére Hamiltona, ktorý mi však v podobe na televíznej obrazovke veľmi neučaroval (no uznávam, že naživo v divadle to musí byť neskutočný zážitok). Rovnaký pocit som mal aj pri Tick, Tick... Boom!, kde sa síce už nejedná "iba" o kamerový záznam predstavenia z divadla ako pri Hamiltonovi, ale kde mi taktiež prišlo, že toto by evidentne mohol byť perfektný zážitok v divadle, kde by to striedanie emócií a atmosféry (od veselo rozjuchanej po depresívnu) mohlo pôsobiť šikovnejšie, plynulejšie, hravejšie. To je vlastne problém, ktorý s Mirandom mám pri všetkých filmoch na ktorých sa podieľal, či už ako skladateľ alebo režisér. To čo bez pochyby funguje v divadle, nie až tak dokonale funguje vo filme. Predsa len sú to dve rozličné komunikačné média. A tak kde muzikálové čísla sú silou Tick, Tick... Boom!, tam je jeho slabinou vlastne väčšina scén kde sa práve nespieva. Raz je tu Jonathan šťastný, raz zaľúbený, raz deprimovaný, ale akoby tomu chýbala jednotná línia, celé sa to deje v takom nijakom slede udalostí bez pocitu, aby divák s ním tieto momenty hlbšie prežíval. Emočne to síce v mnohých scénach funguje tak akurát, ale vlastne to celé zo mňa vyprchalo akonáhle nabehli na Netflixe záverečné titulky. V divadle by som tento zážitok asi ešte prežíval niekoľko desiatok minút, vo filmovej podobe odznel až prirýchlo. CELKOVO: 6/10 (22.11.2021)

Skvelá satira na to, prečo 90 percent ľudí, ktorí sa pôvodne v živote chceli uživiť umením, nakoniec skončia v úplne odlišných odvetviach trhu práce. Z časti autobiografický divnomuzikál, ktorý má pesníčky ako o zmysle života, tak o jogurte, upratovaní či stahovaní sa - jednoducho o malichernostiach - kde sa pieseň nezrodí pre to, aby bola zmysluplná a harmonicky-melodicky krásna, ale preto, aby jednoducho bola schopná byť piesňou o čomkoľvek. Autor si to ospravedlňuje ako "cvičenie na téma", ale prepáčte pán Levenson, ja som chcel vidieť muzikál, ktorý má hlavu a pätu. Zlátanina, ktorá síce vďaka dobrodružnému životu Johnatana Larsona má zaujímavú hlavnú postavu, zahranú skvelým hercom - ale inak, je paskvilom, ktorý ako tak staví poctu skladateľskej legende, ale vôbec mu nie je rovnocenná. I od kvalít Rentu je po hudobnej stránke na míle ďaleko...  Ani jeden song si po dvoch dňoch nepamätám, a to je jednoznačná vizitka. (01.12.2021)

Nemám rád muzikály, ale tu sa mi veľmi páčili pesničky. Ale to je tak všetko. Spev Garfielda som nemusel a ešte menej jeho útrpný výraz, bol celý čas akoby v kŕči až sa tam skoro celý dokrčil. Film priniesol povinnú politickú korektnosť, veď bol vlastne o Jonathanovi Larsonovi, ktorý nás predčasne opustil už v 35 rokoch a ktorý vo svojej tvorbe skúmal sociálne problémy multikulturalizmu, závislosti a homofóbie. Všetko v poriadku, ale na čo to trebalo ešte prikrášľoval a dali mu za partnerku mulatku? To sú na to nejaké kvóty na to? Nič proti Alexandre Shipp, je krásna a talentovaná. Ale ak sa bavíme o životopisnom filme, tak by sme to mali natočiť tak, ako sa to stalo a nie si vymýšľať bludy len kvôli trendom. Larson mal totiž bielu priateľku, jedine, že ma klame zrak, ale na fotkách žiadnu čokoládu nevidím. (11.12.2021)