Réžia:
Rjúsuke HamagučiKamera:
Hidetoši ŠinomijaHudba:
Eiko IšibašiHrajú:
Hidetoši Nišidžima, Tóko Miura, Masaki Okada, Reika Kirišima, Yoo-rim Park, Dae-Young Jin, Sonia Yuan, Perry Dizon, Satoko Abe, Rjó Iwase, Tošiaki Inomata (viac)Obsahy(1)
Júsuke Kafuku je slávny divadelný herec a režisér, ktorý sa vyžíva v riadení svojho červeného Saabu 900. Počas angažmán na festivale v Hirošime musí túto radosť nedobrovoľne prenechať mladej málovravnej vodičke Misaki. Obaja na skúšobných jazdách nečakane zistia, že ich spája nielen záľuba v riadení. Spolu nájdu spôsob, ako sa vyrovnať so svojimi traumami a pocitmi viny, a ísť ďalej. Drive My Car režiséra Rjúsukeho Hamagučiho je atmosférická snímka plná tajomstiev, hľadania ľudského porozumenia a zmierenia. (Filmtopia)
(viac)Videá (8)
Recenzie (149)
Myšlenkově bohaté, ale není tam dle mého nic, co by obhájilo tříhodinovou stopáž. Některé životní postřehy, introspekce, či terapeutické vylévání srdíčka (v tom dobrém smyslu) mě upřímně zaujaly a dost možná si někdy v budoucnu Murakamiho poctivě načtu, ale ty stoicky strnulé herecké projevy (dost možná je to vysloveně japonská metoda herectví, tudíž ne chyba herců, nýbrž propast mezi mnou a jinou kulturou) a nedivácky dlouhé artové záběry opravdu pokoušely moji trpělivost, potažmo diváckou výdrž. Využití Čechova jako tématické pojidlo ve stylu "art imitates life" bylo dobré, stejně tak vhled do dramatické tvůrčí činnosti, ale snímek by si vystačil bohatě se dvěma hodinami. Je možné, že se mi film netrefil do nálady, ale nebyl jsem s to naladit se na něj. ()
Aniž bych si dopředu o filmu cokoli zjišťovala a četla si popisek, po jeho zhlédnutí, když jsem uvažovala nad tím, co jsem to vlastně viděla a jaký to mělo smysl, mě napadaly věci jako hledání porozumění, pochopení, spřízněné duše. Tedy věci, které se v popiscích filmu objevují. Asi tedy tak nějak dokážu pochopit záměr, emočně mě to ale bohužel nechalo naprosto chladnou. I když jsem se snažila zohledňovat, že Japonci mají asi trochu jinou mentalitu, prožívání atd., bylo to na mě strašně odosobněné, chladné. Mám docela ráda různá filozofování, tady se ale na můj vkus filozofovalo a rozpitvávalo přespříliš, až do absurdna, což by nemuselo být na škodu, zde to ale bylo bez nějakého většího efektu. A nebo se zase přespříliš mlčelo, což bylo v kombinaci s postavami, které po většinu času nedávaly najevo žádné emoce, a s tříhodinovou stopáží, dosti nezáživné, místy až úmorné. Možná kdyby se v duchu toho, že předlohou byla povídka, vytvořilo nějaké kratší dílo, podařilo by se emoce vzbudit lépe. Třeba by zůstalo nějaké kouzlo, pro něž tu s těmi krásnými barevnými záběry krajiny, jíž projíždí červené auto s jedním smutným režisérem, jistě byl určitý potenciál. Takto bohužel zůstal do velké míry nevyužit... ()
Čas od času se snažím obohatit o asijskou kinematografii, a proto jsem se rozhodla pro shlédnutí tohoto snímku, protože jsem na něj často narážela. Jedná se o velmi pomalé, citlivé a zádumčivé vyprávění. Na odkrytí tíživých minulostí postav si musíme déle počkat, ale člověk nemůže být zklamaný. Tento příběh je o útěku, smíření, odpuštění a o naději. Herecké výkony byly velmi dojemné, a i přes velmi dlouhou stopáž, dokázaly udržet mou pozornost až do konce filmu. ()
Štyri hviezdičky filmu nakoniec predsa neudelím, i keď som nad nimi vskutku istý čas premýšľal, ale napokon som sa rozhodol, že tak neučiním... Prečo ? Skrátka, mám na to aj niekoľko prostých dôvodov, a podotýkam, že to nie je len kvôli trom hodinám, čo mimochodom tento neúprosný snímok trvá, aj keď práve i jeho stopáž mimoriadne bije do očí, kde by sa určite zišlo zostrihať minimálne takých 30 minút, ak nie náhodou ešte o čosi viac, povedzme aj o takú dobrú trištvrte hodinku skrátiť, by zrejme nebolo úplne od veci, ale nakoľko sa tak ani neudiaľo, preto hodnotím tak ako hodnotím. Ako ďalšie dôvody uvádzam nasledovne: divadelné ("filmové") prostredie, ktoré mi na jednej strane až tak neprekáža, no ani ho zase zbytočne nevyhľadávam, ale v tomto prípade mi už tie vyčerpávajúce skúšania hry s hercami, začali akosi postupne liezť na nervy, keď normálne aj mňa miestami trochu vyčerpávali, no našťastie na nich nie je postavený celý počin, pretože sa pravidelne jazdí autom do všelijakých japonských exteriérov, v ktorom jednak sedáva protagonista, t. j. divadelný režisér Yūsuke Kafuku s jeho osobnou šoférkou Misaki Watariovou, kedy sú zvyčajne tieto jazdy-zábery, bez akejkoľvek väčšej hĺbky zo strany skutočného režiséra Hamagučiho, ktoré bývajú z môjho uhla pohľadu neuveriteľne prázdnymi. Naopak, postavy na druhej strane niečo aj spája, nakoľko by sa mohlo zdať, že sú rozdielne, no opak je však pravdou. Totižto, či chcú, alebo nechcú, musia sa nejako vyrovnať so stratou blízkeho človeka, a tak najmä na "toto" som bol obzvlášť zvedavý, a či mi to nejako aj pomohlo, neviem teraz posúdiť. Od Šoférujte moje auto som čakal oveľa viac, než čo som dostal, keďže je ovenčené najrôznejšími cenami, vrátane Oscara, no namiesto toho znovu zisťujem, že pokiaľ si film nepozriem sám, nie je dobré sa na nič dopredu tešiť... ()
Stejně uchvacující jako Birdman, kdy neskutečně propracované dialogy donutí člověka přemýšlet a vcítit se do pocitů postav. Zároveň z plynoucím dějem se nenápadně a nečekaně dokáže vrýt pod kůží a vyvolat zvláštní emoce. To celé skrze linky na pozadí divadelního prostředí, které je samo o sobě zajímavé. Člověk odchází z kina a nutí ho to přemýšlet nad spousty věcí. Hamagučiho se asi vyplatí do budoucna sledovat a začíná se nejspíš rodit další Takeši Kitano......85% ()
Galéria (25)
Zaujímavosti (9)
- Kafuku (Hidetoši Nišidžima) ve filmu zmiňuje, že jeho Saab je starý 15 let, kdežto v povídce s ním jezdí 12 let. (Emo-haunter)
- Jeden ze čtrnácti oblíbených filmů za rok 2021 bývalého amerického prezidenta Baracka Obamy. (ČSFD)
- V povídce byl podle Kafuka (Hidetoši Nišidžima) milenec jeho manželky Takacuki (Masaki Okada) druhořadým hercem, který neuměl ovládat své emoce. Rovněž ho nebral za žádnou osobnost ani empatického člověka. (Emo-haunter)
Reklama