Aljak

Príbeh v podstate nadpriemerný, ale v tomto scenáristickom rámci sa to dostalo až príliš často do slepých uličiek a podivných okolností, ktoré popierali logiku a chceli navodiť sugestívny pocit divákovi, aby sa jeho myseľ vydala úplne iným smerom a aby tak finálne tajomstvo bolo zároveň nečakaným prekvapením. Čo vlastne aj bolo, lenže pri spätom pohľade späť potom nechápem celé to divadlo a prenasledovanie tých ľudí vygenerovaných z nejakých 13 rokov starých fotografií. Inak, herecké obsadenie výborné, hoci Juliu Roberts som v tom zúboženom stave depresiami ubitej ženy ani nespoznal.

Idea a posolstvo filmu sa mi veru páčili, ale to prevedenie ma až tak nezaujalo. Celé to bolo ako jedna veľká telenovela obsiahnutá v takmer 140-minútovom filme. Láska sa prelievala zo strany na stranu, a keď sa zdalo, že už je to konečne vzájomné, vždy prišla nejaká výhrada, ktorá Lásku zrútila. A tak sa príbeh láme vo viacerých zlomových situáciach, ktoré zároveň modelujú charaktery ústredných postáv. Čo bolo azda najlepšie, bolo to postupné uvedomovanie si, čo je to prirodzenosť a čo len monotónna pretvárka na útechu vlastnej rodiny. Vedove alegorické rozprávanie o všednosti pred svojou najbližšou rodinou bolo tou najlepšou scénou z celého filmu, ktorý ale v mnohých ohľadoch balansoval žiaľ na hraniciach priemeru.

Zaujímavá idea, aj formát, ktorý dokonca vyvolával pocit autenticity, hoci predsa len to bolo miestami trochu strojené a neprirodzené. Ale tento koncept rozhodne zaujal! Slávny perzský umelec Jafar v roli taxikára sa potuluje teheránskymi ulicami a v jeho aute sa postupne striedajú rôzni ľudia, ktorí tvoria rozmanitú mozaiku iránskeho hlavného mesta. Celé to pôsobilo fakt prirodzene a do toho charizmatický Jafar, ktorý bol stredobodom celého filmu. Mne sa osobne najviac páčila pasáž s jeho neterou, a najmä ten rozhovor o nečistom realizme a reálnej realite - taká morálno-filozofická debata, ktorá však prispela k celkovému posolstvu tohto diela.

Po dlhej dobe som si naservíroval nejakú juhokórejskú drámu, ktoré sa mi zväčša dosť pozdávali, no tento krát to bola trefa úplne mimo! Zlákal ma samotný názov filmu, potom aj vábivý popis a neposlednom rade aj vysoké hodnotenia. Forma filmu v dvoch dejových rovinách ma málokedy sklamala (ak vôbec niekedy), ale v tomto prípade to bola naozaj bieda vo všetkých ohľadoch. Nudná konverzačka bez poriadneho dejového spádu, len hlúpe dialógy a mdlé scénky - dokonca až v dvoch podaniach. Toto naozaj nie. Možno budem jediný, kto dá tomuto filmu "odpad", ale akosi nenachádzam nič, čo by som tu mohol vyzdvihnúť.

Tripolárny koncept vnímania tela sa mi páčil, ale značná lyrizácia deju mi veľmi prekážala. Popis sľuboval tragikomédiu, no nič také som tam nepostrehol. Skôr to bola čistá dráma, ktorá mala veľký potenciál, ale veľkou slabinou bol najmä spomínaný dej, ktorý sa v podstate nikam nehýbal a staticky zostal na rovnakej méte počas celého trvania filmu. Nič proti filozofickým filmom, ale tu bola napokon celá podstata tak trochu pochovaná pod tou lyrikou. Ale aj tak to malo svoje čaro, najmä anorektická línia s Olgou.

Akosi mi to celé skôr pripomínalo nejakú 2-dielnu epizódu zo seriálu Cold Case (Odložené prípady), a nie poriadny mysteriózny thriller aký som od toho vlastne aj túžobne očakával. Nebolo to zlé, ale akosi tá schéma predsa len až príliš kopírovala epizódy spomínaného seriálu. 30 rokov nič a zrazu sa celý prípad rieši takmer bezprostredne sám od seba a zrazu všetko dokonale do seba zapadá. Logika občas výrazne pokrivkávala, ale tak aspoň tie zvraty v deji a kvalitné dialógy tomu dodali ako tak potrebný efekt.

Tak tomu sa povie totálny posthumanistický naturalizmus! Popravde, nemal som žiadne výrazné očakávania a myslel som, že to bude niečo na štýl The Road (čo ma mimochodom nijako extra nezaujalo). No napokon bol The Survivalist až nečakane dobrý! Tá temná atmosféra obydlia ukrytého v lese a život podvedomom strachu z každého človeka, ktorý pri chôdzi zašuští listami - to bolo famózne. Rovnako ako formovanie (ne)dôvery medzi mužom a dvomi cudzinkami, ktoré objavili jeho skrýšu. Čo považujem za mierne negatívum, tak určite nedostatok dialógov, ale vizuálna stránka filmu to ako tak vynahradila. Inak teda milé prekvapenie, a zaslúžená nominácia Fingletona na cenu BAFTA za skvelý debut (škoda, že cenu napokon dostal nudný Theeb).

Idea tohto filmu je veru chvályhodná, svojim spôsobom aj originálna. Akurát, že si také niečo nedokážem reálne predstaviť. Je to síce pekné, že Tom nechcel svojich najbližších po svojej očakávanej smrti nechať len tak napospas osudu, ale hľadať za seba náhradu už počas svojho života, kedy by sa mal snažiť žiť naplno každý jeden zostávajúci deň - to mi prišlo ako taký nonsens. Avšak, odhliadnuc od tejto (dosť podstatnej) záležitosti, to bolo celkom pozerateľné, a samozrejme veľmi senzitívne a patetické (čo sa dalo v podstate od samého začiatku očakávať).

Myslím, že na žáner teenage-comedy som už asi trochu pristarý, ale občas si rád pustím nejakú oddychovku aj z tohto žánru. Navyše, v podaní britskej produkcie som čakal niečo, čo nebude až tak absurdne trápne. A veruže ani nebolo, hoci niektoré scény boli fakt také "americké" (teda zbytočne prehnane nechutné a nevkusné). Ale okrem toho to malo v sebe aj dávku svojského humoru a sarkazmu, takže sa dalo občas nad niečim aj zasmiať (alebo aspoň pousmiať). No niektoré absurdnosti boli zas zbytočne za hranicou, ale aj tak sa to celkom dalo. Seriál som nesledoval, tak možno mi ušli nejaké konexie a väzby, ale inak OK. Vlastne lepšie ako som čakal (pretože som nečakal takmer nič).

Športové filmy si vždy rád pozriem. O gymnastike je ich teda málo-pramálo, tak to prostredie bolo vcelku zaujímavé. Aj keď tomuto filmu viac ako športová atmosféra dominovala skôr vulgárna vyhasnutá hviezdička Hope, ktorá zostala žiť kdesi vo svojej niekdajšej bronzovej aure. Postava Hope ma strašne bavila po všetkých stránkach - od vyjadrovania, cez správanie až po morálnu uvedomelosť v neskoršej fáze filmu. V závere sa dokonca do čisto komediálneho deju primiešalo aj nejaké to morálne posolstvo o charaktere, čo ešte viac zlepšilo tento film. V mnohých momentoch to možno pôsobilo celé dosť hlúpo a vulgárne, ale aj tak si nemôžem pomôcť, mňa to proste bavilo...