Aljak

Fúha, tak to bola poriadna zlátanina, ktorá pôsobila strašne neprirodzene a celkový dojem tým dosť utrpel. Námetovo a formátovo to síce nebolo až také zlé, ale čo sa týka deju, okolností a výstredných mužských postáv - tak to bola naozaj kotva, ktorá to ťahala silno dole. Nemôžem si pomôcť, ale neznášam takéto excentrické typy mužov ako boli Shiv a Zakhir, takže s ani jedným som v tomto nesympatizoval, a v postate ani s "princeznou cnosti" Sairou. Jediné, čo v tomto filme asi jasne bodovalo, bol úryvok z minulých životov, ktorý pôsobil vizuálne veľmi vydarene a malo to v sebe silnú atmosféru. Bohužiaľ, to čo sa odohrávalo v súčastnosti, bolo do veľkej miery tuctové, a napriek zaujímavému námetu prepojenosti minulých životov, to u mňa akosi neslávilo úspech.

Je ťažké nájsť lásku, ale stratiť ju, je jednoduché... V podstate som čakal priemernú romantickú komédiu, ale napokon vcelku milé prekvapenie - najmä svojim dramatickým rozmerom. Švajčiarsky začiatok bol síce trošku tuctový, ale potom sa to parádne rozbehlo a už to bolo len lepšie a lepšie, teda až na ten zas mierne tuctový záver. Celý film bol v podstate postavený na karmickom princípe zlomených sŕdc a odpustenia, takže samo o sebe to bola relatívne jednoduchá schéma, no zároveň dejovo zložité. A síce, tie roky života so zlomeným srdcom spravili svoje, a tak to odpustenie nie je zas až tak prosté ako by sa prvotne mohlo zdať. Po toľkých rokoch traumy zrazu prichádza ku konfrontácii, a sám som bol prekvapený ako to celé prebiehalo, hoci mi tie konečné odpustenia prišli tak trochu naivné (aj keď to malo logiku). Ale treba uznať peknú pointu v tom, že človeku dôjde ako ublížil niekomu, až keď sa ocitne v jeho situácii. Ranbira moc neobľubujem, ale napokon bol celkom znesiteľný. Ale aj tak ma najviac bavila Bipasha Basu s postavou Radhiky resp. Shreyi. Celkovo to bolo však milé prekvapenie, až na niekoľko tuctových zvratov. No filmy o zlomených srdciach ma vždy akosi dokážu zaujať (zrejme to bude osobnou skúsenosťou).

Tématicky síce zaujímavé, ale filmovo naozaj dosť priemerné. Pri takomto filme som čakal akosi väčšie vypätie emócií, ale bohvie prečo to pôsobilo tak vlažne. Inak, záver je naozaj na zamyslenie. Normálne by ma zaujímalo, koľko ľuďom predčasne uzavreli diagnózu (BPI, schiza, a pod.) s tým, že mali napokon túto autoimunitnú háveď. Inak, asi nie som jediný komu Chloë do hlavnej úlohy akosi nepasovala, keďže vizuálne mi pripomínala skôr stredoškoláčku ako serióznu novinársku vychádzajúcu hviezdu. Ale zas nebola až tak úplne márna ako som spočiatku čakal. Najviac ma z toho celého filmu aj tak bavil doktor Najjar, ktorý zachraňoval nielen Susannah, ale napokon aj celý dejový spád, ktorý sa už ocital pomaly ale isto na mŕtvom bode.

Disney sa zhostil úlohy nového prevedenia slávnej klasiky naozaj znamenito. Vizuálne prevedenie bolo fantastické, hoci niektoré akčné scény boli zas dosť za hranicou môjho vkusu. Ďalšia vec, čo mi prekážala, bolo to muzikálové poňatie tejto rozprávky, ktoré mi tam akosi vôbec nepasovalo, ale našťastie to bolo len zopár songov, a niektoré dokonca boli aj vcelku obstojné. Čo sa týka hereckého obsadenia a stvárnenia postáv, tak tu je na mieste veľká pochvala. Dokonca aj scenár sa dočkal kvalitnej dramatizácie, ktorá tomu dodala patričný spád. Takže celkovo viacmenej spokojnosť, teda so spomínanými výhradami.

Áno, anorexia je závažná téma, o ktorej treba točiť filmy! Medzi mladými dievčatami je to už pomaly civilizačná choroba, a tak treba tomuto problému venovať zvýšenú pozornosť - aj prostredníctvom filmového plátna. Čo sa však týka tohto filmu, mňa osobne ničím extra nezaujal. Začiatok bol veru sľubný, zaujímavé postavy, aj základ pre príbeh - ale akosi sa to nikde nerozvíjalo a zostalo to stále v tom istom kolotoči s jemným spádom v deji, bez výraznejších zlomov. Takže z tohto pohľadu to celé prvotné nadšenie zostalo pohltené tou nevýraznosťou. Navyše, postava excentrického Luka mi išla extrémne na nervy - presne takýchto ľudí, čo za každú cenu chcú vnášať všade umelý optimizmus, veru nemusím. No škoda toho, čakal som oveľa viac, takže akurát tak 1* za sľubný základ.

Nemôžem si pomôcť, ale historické filmy ma proste takmer za každým dostanú. Obzvlášť, keď je príbeh postavený na skutočných dejinných súvislostiach alebo aspoň v reálnom dejinnom kontexte s dobovými reflexiami ako sú kostýmy, reálie, vzhľad miest, a pod. No a tento film to dokázal napokon úplne všetko poňať tak, aby som mohol konštatovať moju veľkú spokojnosť. O arménskej genocíde sa toho už popísalo dosť - a zďaleka to asi nebolo až tak jednoznačné ako si mnohí myslia, ale jedno je isté - tak ako pri každej vojne, aj tu trpeli najviac bežní a nevinní ľudia. Čo sa filmového príbehu týka, tak nemám žiadne väčšie výhrady, hoci niektoré reakcie postáv boli dosť neuveriteľné (najmä Chrisove priateľstvo k Michaelovi napriek tomu čo si všimol), ale inak ma zápletka so zakomponovanou lovestory aj so všetkým ostatným naozaj bavili. Takže chválim a s čistým svedomím dávam 5*.

A takto to dopadne, keď niekto popapá príliš veľa psychotropných látok. Nie, nenarážam na žiadnu z postáv (hoci aj medzi nimi sa našli kadejaké indivíduá). Ana Lily Amirpour musí mať zrejme bezhraničnú fantáziu, no zaujímalo by ma, či na tento film došla s čistou hlavou (tipujem, že nie). Žasnem nad tým, aké chujoviny už dokážu niektorí natočiť. Nič proti moderným žánrom, ale toto proste nie!

Mumbai aj s Dhobi Ghatom som navštívil začiatkom roka - o to väčší zážitok boli pre mňa tieto scenérie rušného veľkomesta na pozadí tohto zaujímavého príbehu popretkávaného až nevídanou nádielkou platonickej lásky. Jednoznačne najcharizmatickejšou postavou bol pre mňa Munna - taký nedocenený dobrák plný túžob, a po spoznaní sympatickej Shai, aj plný lásky - žiaľ, platonickej (ale tak to bohužiaľ býva). Ale celkovo mal tento film parádnu atmosféru, to treba uznať. O každej z týchto štyroch postáv (Arun, Shai, Munna a Yasmin) by sa dal kľudne natočiť aj samostatný film - alebo sa ešte viac ponoriť do tejto vytvorenej fúzie - rozhodne by ešte bolo o čom...

Podľa popisu to znelo vcelku lákavo, ale napokon bol film po dejovej stránke dosť priemerný a tá mysteriózna fáza na konci už bol len akýsi zúfalý pokus o dramatizáciu. Vďaka Marion to bolo predsa len hneď znesiteľnejšie - neuveriteľná žena. V tomto prípade bola tá jej postava dosť pomätená, no musím uznať, že to zahrala veľmi obstojne a tie jej hysterické výpady boli naozaj emočne vypäté. Pochvalu si však isto zaslúži aj Alex Brendemühl - a jeho postava sympatického Josého, ktorý ma na konci aj kúsok dojal, keď objasňoval Gabrielle svoje mlčanie o skutočnej pravde.

Nie som fanúšikom "nemých filmov", ale v tomto prípade akosi ani nebolo čo povedať, resp. nebolo to komu povedať. Celkom smutný pohľad do domácnosti manželského páru, ktorý žije "spolu" ale v podstate "bez seba". Celý film tým pádom pôsobí dosť depresívne a tá manželská dvojica už pôsobila skôr ako bezemoční roboti ako ľudské bytosti. A čo je na tom najsmutnejšie? Že takto to u mnohých indických párov zamestnaných vo fabrikách aj reálne býva...