bloodline

Z môjho pohľadu Cronenberg v najlepšom rozkvete. Jeho tvorba nepostráda dotyk ozajstného umenia, dekadentnosti, bezcitnosti a drsnosti. Na jednej strane ukazuje harmonický súzvuk rodiny rozdávaním lásky aj do mlieka s vločkami, aby následne sexuálne hrátky povýšil nad divácky neľahko zabudnuteľnú vec s dôkazom, že aj posteľná gymnastika má svoje netradičné disciplíny na medziposchodí. Všetko krásne potom kotví pasovačkami na mäsiarsky spôsob a keď už bude vaša večera pripravená na zmŕtvychvstanie cez ústnu dutinu, rozpáli ju ešte väčšmi záber na zmasakrovaní ciferník. Nezlučiteľné protipóly z mäsa a kostí na Cronenbergovsky spôsob povyšujú A History of Violence na undergroundový kult. O scenári, hudbe a hereckých výkonoch nemá zmysel pojednávať, no a úvodná scéna na jeden záber patrí do kolonky pre fajnšmekrov. Po 8 rokoch dávam tomuto tataráku absolutórium. Nemôžem si pomôcť, pána Cronenberga evidujem v kategórii filmových sladkostí, na ktoré mám slabosť.

Balansovanie pána Reitmana medzi romantickou komédiou a ozajstnou "plnokrvnou" romantikou, ktorá prevláda v druhej polovici filmu, predstavuje fundamentálnu prekážku voči vyšším sympatiám. Ak si odmyslíme viac ako 100 minútovú "duchovnú" schizofrenickosť, dostane sa nám bezmyšlienková nezáväzná zábava so slušným výkonom Natalie Portman a nepresvedčivým Ashtonom Kutcherom, ktorý je sterilný ako pasterizované mlieko.

Postavte pred Darabonta mestečko, supermarket, štipky miestnych vzoriek z každej kasty, knižnú predlohu Stephena Kinga a jeden praobyčajný meteorologický úkaz a dostanete The Mist. Výrazne nedocenenosťou podvyživené dielo, ktoré technicky udivuje skromnosťou, za to príbehom a mysticizmom valcuje brány Jerichove. King dokazuje výnimočnosť svojich diel a Darabont neuveriteľný cit pre ich zbožštenie na plátnach, ktoré znamenajú nesmrteľnosť. Keď už z nich netečie exkluzívny produkt pri fľaškovaní kinosál, časom aj tak dozrú do neotrasiteľných vôd kinematografických veľdiel. The Mist vzbudzuje obdivuhodný rešpekt v osobnom ponímaní horor-sci-fi žánru a slúži ako ďalší nehynúci príklad naddimenzionálneho vzájomného majstrovstva dua King/Darabont. A ten záver... (!!!)

Po 99 minútach hromženia titanov (aj keď sa vlastne hneval iba Kronos), nasledoval hnev môjho ja. Prečo sa taká tuposť natočila napriek minuloročnému fiasku? V hľadaní odpovede by ma zastavil aj chudák Sizyfos. Scenár ma unášal do Cháronových spárov na rieke Styx a efektové harašenie hypnotizovalo bravúrnejšie ako spev Sirén. Zeus sa premenil v zámorskej produkcii, z najväčšieho sukničkára staroveku a priľahlej histórie, na milujúceho a odvážneho otca so vznešenými ideálmi a cnosťami sťa Barackov prejav. Dokážem ospravedlniť Perseov boj za GRÉCKO, či nechutné znásilňovanie slovíčka triumvirát, ale nevedomosť kráľovnej Andromedy o tom, kto je Héfaistos sa rovná kopancu z Taygéta. A tie biele zuby už vypálili do mojej plazmy krajší úsmev ako môj chrup s pomocou švajčiarskej dentálnej nuclear army. V poslednej dobe Hollywood strieľa prvotriednym antickým hnojom z Augeiových chlievov, už len čakám, kedy sa objaví Héraklés.

Môj pocit pri pozeraní sa rovnal zhruba pocitom spaľovanej čarodejnice na hranici: veľmi to bolelo a prial som si rýchly koniec... Čo k tomu dodať? Zhruba 3/4 filmu sa ako-tak zvládnuť dali, ale záver radím do kategórie katastrofických omylov. Napriek tomu som túto milosrdnú popravu prežil bez väčšej ujmy na zdraví, čo by nemuselo platiť pri ďalšej projekcii :)

Tak za vlasy pritiahnutá šialenosť, že z vodorovného krútenia hlavou sa rýchlo vykľulo guilty pleasure. Skutočná námetová rošáda, kde všade sa dá schovať poklad (a cesta k nemu) môže vzísť iba z továrne na sny. No a totálne ma rozmetala na franforce vynaliezavosť v zakomponovaní nehynúceho amerického patriotizmu aj do takej pateticky romantickej činnosti akou je hľadanie rozprávkového pokladu. Hviezdica navyše za hudbu a nápravu škôd z detských čias po traume menom Strieborné jazero :)

Mississippi Burning pálilo efektívnejšie ako pece košických železiarní. Asi 2-ročné flirtovanie v jednom obchodnom reťazci sa vyplatilo a hrdo vkladajúc tento bonbónik do mechaniky, som konečne žiaril spokojnosťou, že nadišiel ten radostný večer. Komorne dusná atmosféra drsných a segregačných rokov 60-tych upratala štruktúru diela to optimálnych koľají, ktoré nežne ukazujú elementárny život južanského malomesta bez príkras a ostychu. Náväznosť udalostí hecuje výkony dua Hackman/Dafoe do emočne vypätých situácií, v čom tkvie ďalší pozitívny ohlas. Negatívne charaktery učebnicovo reflektujú morálny úpadok južanského života, slepo obhajujúc zvrátený spôsob života, schopný nebrať ohľad na životy černošského obyvateľstva. Mississipppi Burning jasne podčiarklo moje očakávania sťa horiaci kríž a s fantastickým hudobným doprovodom uštedrilo nekompromisný prielom do popredných priečok žánrových skvostov, ktoré som mal možnosť vidieť v mojom krátkom, ale o to intenzívnejšom živote. Klasika nepustí, učte sa, novodobí márnotratní synovia Hollywoodu!

Pán Morel by si zaslúžil "päťadvadsať". Tak ako ho Taken vyniesol do nebies (ako u koho samozrejme), From Paris with Love je tvrdým pristátím priamo pod "eifelovkou". Tak neohrabaný akčný "guláš" na rozmedzí B a C triedy je na Morelov vkus pod úroveň. Pán Travolta scenár asi nečítal predtým ako prijal túto bezduchú rolu, alebo mu to naordinoval nejaký scientologický "guru"? Liam Neeson menej rozprával a viac konal, ale Travolta len kecá a kecá tie svoje "drsné" klišé hlášky, ktoré by možno ohúrili susedovho psa v 80-tych rokoch. Na druhej strane lepšie pozerateľné (alebo skôr stráviteľné) ako Salt (aj keď s veľkými výhradami), ale druhý Morelov prešľap by už znamenal hotovú katastrofu. Mimochodom, neviem koho to bol nápad, ale John Travolta by mal menej chodiť do solária alebo sa nenatierať tak veľa make-upom, lebo to vyzeralo dosť umelo a neprirodzene a s tým šálikom okolo krku, zafarbenou briadkou a dokonale upraveným obočím, som mal pocit, že sa každú chvíľu objaví na módnej prehliadke (a samozrejme by si tam so všetkými patrične poradil:)

Písať komentár/recenziu na Hot Shots! Part Deux je rovnako zbytočné ako bravčové karé na moslimskej svadbe. Klasika medzi paródiami, ktorej tie dnešné môžu iba slepo závidieť. Dvojka zožala viac úspechu, ale o víťazovi rozhodla až cieľová fotografia :) Kto ešte nevidel, prišiel o atómovú nálož smiechu!

Explicitná zabíjačka hladiaca ostrie noža pravoverných feťákov krvi. Tajuplný príbeh, dusivé prostredie, desivý oponent/i a naturalizmus v tej najnahatejšej a obludnej podobe. Prepadnutie karavanu či vandrovačka v mestečku patria k žánrovým ozdobám mutagénnej akosti. Aj keď sa The Hills Have Eyes lepšie pozerajú ako počúvajú, nemilosrdne porcujú hodnotiace bariéry. Keby záver doplával do nekompromisnej dekadencie útoku na karavan, asi by môj močový pud tiesnený bázňou od šťastia explodoval.