Orthank

Príjemný pocit, zo zistenia, že Bradley Cooper nebýva vždy len po opici alebo všemocným intelektuálom. Samozrejme film nie je prehliadkou jedného človeka (herca), ale skladačkou zosypaného života jedného na prvý pohľad normálneho "jedinca". Pat síce netrpí žiadnou životu nebezpečnou psychickou chorobou, aj keď ľudia z jeho okolia a celková atmosféra sa nás celý čas snažia presvedčiť o opaku. Vďaka ukecanému scenáru a (dúfam) zámerne zmätenému strihu nestačíte pobrať všetky dialógové perly, ale scéna s Hamingwayom a zoznamovacie trable so svojráznou Tiffany sa prehliadnuť nedajú. Terapia láskou je všetkým len nie zástancom svojho presladeného slovenského prekladu. Je to najmä exotická ryba v stojatých vodách romantických dramédií, ktoré vždy vďačne útočia na tie najvyššie ocenenia - aspoň ústredná dvojica Cooper-Lawrence si po nejakú trblietavú určite zabehnú. Na podobné záležitosti tváriace sa ako schématická romantika sa jednoducho treba prichystať. V opačnom prípade bude nejeden divák sklamaný z roztržitého a skutočne fakt mega ukecaného "papiera", z ktorého spotreby by "Grínpisáci" zaručene radosť nemali. Už po prvej minúte prepnúť do vlastného uponáhľaného sveta reality a všetko bude v poriadku. Záležitosť pre náročnejších romantikov.

Na maximálku tomu ešte niečo chýba. Možno emotívnejší alebo zábavnejší WTF záver a možno si len chcem priať, aby ma tento film ku svojej dokonalosti niečím odrovnal. Aj napriek menším výhradám však mám pocit, že už dlho som nevidel podobnú symbiózu akú predviedli Levitt s Rogenom. Dva absolútne odlišné charaktery dokážu s prehľadom vyvážiť každú situáciu, ku ktorej ich scenár dokopal. Táto mierne ironicky čiernohumorná dramédia je jasnou ukážkou toho, ako šikovne natočiť vtipnú záležitosť s veľkým priehrštím emócií a dramatických momentov bez toho, aby musel citovo vydierať alebo prekračovať hranice slušnosti. Niektoré dialógové perly sú skrátka nezabudnuteľné.

Silné mená stojace za vysoko nahodeným Insideous ešte zákonite negarantujú rovnako mrazivú pecku. Sinister sa chvalabohu rozhodol kráčať inou cestou aj keď isté podoby vo výraznej hudbe sú nespochybniteľné. Stále sa však jedná o podarenú duchársku prácičku, ktorá sa priživuje na sláve vyššie spomínaného aktuálneho vrcholu tohoto žánru. Vyslovene podarených scén je tentokrát poskromne, zamerané najmä na mimochodom veľmi podarené (v rámci atmosféry) "rodinné videá". Na nich stavia celý film, pričom aj hlavné mrazivé pasáže sú len vďaka nim. To je tak trochu škoda, pretože akonáhle príde záver, ktorý ma stavať na súčasnosti, nezostáva scenáristom nič ako len zúfalo variť z vody. Nedarí sa im dosiahnuť podobné pocity a už vôbec nie nejaké vypointované vyvrcholenie. Už len tento fakt ponižuje inak perfektne budovaný zimomriavkový zážitok na povedzme vyšší priemer. Ako som už však povedal, rozhodne stojí za pozretie a to nie len ako povinnosť pre vyznávačov žánru;)

Čo k tomu dodať. Každoročná "vyciciavačka peňazí" bez hlbšieho zmyslu. More peňazí utratených na obrovskej výprave a megalomanských trikoch už zaváňa hriechom. Čistá popkornová zábava letného kina výraznejšie nesklame, pretože nemá čím a už vôbec nenadchne, pretože o to už vonkoncom nemá nikto záujem. Veľkolepá prechádzka slušne zredigovanou gréckou mytológiou vychádza tak maximálne na jedno pozretie. 50%

Vzhľadom na stále pretrvávajúce ťažké pôrodné bolesti slovenskej kinematografie, vcelku podarená komerčná žánrovka, ktorá si nekladie servítku pred ústa - teda aspoň čo sa týka výrazového slovníka. Niekedy zbytočne samoúčelné vulgárne vyjadrovanie učarí väčšine mladšej generácie odrastajúcej na pochybnom slovenskom rape, no ostatným viac náročnejším divákom nezanechá hlbšiu stopu. Musí sa však uznať, že konečne niekto pochopil ako má vyzerať postkomunistická réžia. Dynamická, svieža a vizuálne príťažlivá. Stále sa však jedná o scenáristickú plytkosť, navyše so stokrát okopírovanou zápletkou, v ktorej napočudovanie poteší záverečný zvrat, ale to tiež len vďaka prezieravej réžii. Na slovenské pomery vcelku slušné.

Peter, nejako ti to prerástlo cez hlavu. Návrat do stredozeme je to bez pochyby jedinečne nostalgický, zato poriadne natiahnutý. Navyše komplikácie s viacerými dejovými rovinami z dodatkov, či neuveriteľná technologická sranda menom HFR nám to podaktorým zarytým divákom poriadne skomplikovali. Áno, celé to vyzerá neuveriteľne krásne, čisťúčko a poriadne epicky rozlietane (niekedy až príliš), no práve preto sa z neho vytráca akýsi duch tajomna, ktorý sa tak lišiacky predvádzal v pôvodnej trilógii. Je ťažké túto útlu viac-menej rozprávkovú knižnú predlohu pretvoriť v trojdielného zimomriavkového molocha. Jacksonovi sa však podarilo udržať tento hazard ako-tak na uzde. Aj keď budete preklínať plastický a zároveň tak úchvatný tretí rozmer, alebo budete zalamovať rukami nad prehánkami najhrubšieho zrna či pokrútite hlavou nad zbláznenou kamerou, ktorá sa vyslovene spolieha na 48 fps, stále to je tá stará známa stredozem, ktorú by som však pre lepší pocit odporúčal v tradičných dvoch dimenziách. Trikoví experti dosiahli vrchol remesla, Glum presahuje svoj tieň a ostatní predvádzajú čo majú. Zatiaľ je to len začiatok a uvidí sa čo ďalej. Viac nájdete TU. 70%

7 psychopatov.....a ôsmy scenárista. Prirátajte si uhnutého režiséra a máte 9 poriadne vyšinutých psychopatov, ktorý na diváka rozohrali tak podivne absurdnú zmesku anglického čierneho humoru a americkej hollywoodskej mohutnosti, až sa nestačíte čudovať. Zo začiatku je to tradičná anglická zoznamovačka zo spomínanými siedmymi aktérmi, no postupom času začínate pochybovať o vlastnej súdnosti samotných tvorcov. Na počudovanie to však funguje bezchybne. Veľa gagov, každý úsmevný, no žiaden na popukanie. Celé to plynie akosi samo, a bez zbytočných scenáristických barličiek. Napokon, pri tak vysokej miere nezmyslov je na hlboké uváženie, čo sa snaží vyhovárať a čo je relevantný dejový zvrat. Každopádne opäť platí pravidlo, že na 7 psychopatov sa divák musí vedieť naladiť. Najlepšie je ísť do kina naslepo a nevedieť vôbec nič. Myslím, že už samotný názov odláka nadšencov očakávajúcich tradičnú slado-kyslú zaoceánsku komédiu. Je to jednoduché a prosté - film je bez zábran verný svojmu názvu, a presne tak ho treba aj chápať. Kto vyrástol na čistokrvnom britskom čiernom humore, určite pochopí;)

Ťažko sa vyjadruje ku tak mnoho vrstevnatému filmu. Jeho mohutnosť a dejová bohatosť je ohromujúca a plná myšlienok. Na jedno pozretie človek nedokáže pobrať a pravdepodobne ani rozobrať všetky súvislosti, ktoré sa v ňom odohrávajú. Veľká myšlienka ľudského súznenia v čase bez hraníc bola bez pochýb tou hlavnou myšlienkou bratov Wachowských. Cítiť to z každého políčka, z každej "multipostavy". Pre tuctových divákov možno len plytká zlátanina so stráviteľným humorom, ktorý ich prilákal do kina, no pre hĺbavejších jedincov zaručene dielo, ktoré útočí na vrchol tohtoročnej filmovej úrody. Atlas mrakov aj napriek svojmu podivnému názvu prekvapivo strhol svojou zmysluplnosťou a pomerne jasným záverom. V prípade šiestich príbehov odohrávajúcich sa v rôznych časoch, je to skôr unikát, ako samozrejmosť. Udržať pohromade toľko filozofických vyrieknutí, vzájomných nádvezností a hlbokých prepojení sa ešte nikomu nepodarilo, pretože nie je umenie natočiť komplikovanú skladačku pre nikoho, ale je umením vytvoriť výživnú hlbokomyselnú "pecku" pre všetkých. Klobúk dolu.

Silná zápletka v dobrých rukách ešte neznamená kvalitný výstup. Španieli však vždy vedeli výborne rozohrať atmosférickú jazdu s dokonalo obsadenými postavami. Toto všetko ale naráža na značne rozpačitý scenár. Ten sa na začiatku síce rozbehne o preteky, no v závere mu akosi dochádzajú sily. Zbytočné dlhé pasáže tajomna, v ktorých sa varí z vody. V druhej polovici sa už ničím nepodarilo ešte viac zhustiť tak dobre vybudovanú atmosféru z prvej hodinky. Akurát sa ťahá za rozum a divákovi sa predhadzuje jedna záludná otázka za druhou. Veľa situácií zostáva nedopovedaných a niektoré sa doriešia až v priebehu deja. Tým zasa dostáva Red Lights omnoho hlbší rozmer. Záverečná pointa nieje síce z tých najoriginálnejších, ale Cortésovi sa podarilo zabaliť ju do bravúrnej "zimomriavkovosti". V každom prípade sa jedná o podarený trillerový kúsok, ktorá sa nenúti k hodnoteniu podvodníkov ani k nutnej obhajobe racionality, len pomaly a mrazivo sleduje tých, ktorý sa o to silou mocou pokúšajú. Ostatné úvahy zostávajú iba na pleciach diváka, ktorý sa môže opäť raz donekonečna hádať o všetkých tých logických dierach, ktoré si na neho tvorcovia ušili.

Ten najprimitívnejší a dejovo najchudobnejší nápad, dostal tú najlepšiu možnú formu, akú kedy akčný film mohol zažiť. Ľudia z Indonézie a Thajska valcujú súčasný akčný žáner. Ázijská bojová zotrvačnosť zažíva vzkriesenie a more adrenalínu priamo do srdca. Hyperkinetická akcia a pre bežného smrteľníka nepredstaviteľná bojová choreografia dosiahla pravdepodobne svoje maximum, nad ktorou mi padá sánka. Strelné zbrane odrazu vystriedajú mačety a holé ruky a začína skutočne krvavý boj o prežitie v niekoľko poschodovom pekle. Logika síce dostáva poriadne na frak, ale v tej rýchlosti si to nestíhate uvedomovať. Túto čistokrvnú pecku si treba užiť ako jednu vydarenú oddychovku bez predsudkov. Poctivých 90%.