Cappuccino

Pixarovka, ktorú skôr docenia dospelí, než deti. Soul je vizuálne príťažlivý, farebný a divákovi predostiera skutočne originálny svet pred narodením. Sedel mi prakticky v každej rovine až na humor, ktorým ma azda v žiadnej scéne neoslovil. Námetom by sa dal Soul určite prirovnať k Inside Out či Coco. Pri nich som však oveľa výraznejšie prežíval všetky emócie a predovšetkým dojímavý záver.

Ako natočiť film o pití alkoholu s výstižným názvom Chlast s tým, aby ste ním príliš nemoralizovali, ale zároveň etanol nestavali na vysoký piedestál? Thomas Vinterberg prišiel s pomerne uspokojivou odpoveďou. S alkoholom sa vo filme narába decentne – tak, aby si ho ľudia užili, ale zároveň nemali pocit, že ho tvorcovia velebia. Mads Mikkelsen bol znova fantastický a všetky jeho eskapády som si vychutnal ako dobre načapovanú Plzeň. Ostatné postavy sú však oproti tej jeho menej výrazné.

Pekný príklad toho, ako spraviť epizódu so side questom a pritom diváka vôbec nenudiť. Tvorcovia vrátili do druhej série Mayfelda, u ktorého nám ukázali jeho zaujímavú minulosť s Impériom. V siedmej časti ma navyše potešil aj efektný súboj s domorodcami.

Námet duchárskeho strašenia v dome je poriadne ohraný, Voces ho však poňal po svojom. Nijak sa nepára s hlavnými postavami a tiež ponúka slušné záverečné rozuzlenie, ktoré som neočakával.

Scéna, v ktorej sa mala hlavná hrdinka rozhodovať medzi never rarely sometimes always, bola perfektná, a z veľkej časti objasnila, prečo je Autumn celý čas tak zamĺknutá. O jej vnútorných pocitoch či samotnom potrate sa nahlas hovorí vo filme len veľmi zriedka, no pri troche empatie si nie je náročné predstaviť, čo asi prežívala. Značná absencia dialógov a minimalizmus môže občas mierne nudiť, ale tiesnivá atmosféra a viacero emotívnych scén menšie nedostatky určite prekrývajú.

Patrím medzi divákov, ktorým Hollywood 30. rokov nič nehovorí a nevidel som ani legendárneho Občana Kanea. V menách osobností a odkazoch na filmy som sa teda miestami celkom strácal, no film som si napriek tomu skutočne užil. Fincherovi sa podarilo vytvoriť skvelú dobovú atmosféru a herci na čele s Garym Oldmanom odviedli naozaj dobrú prácu.

V dráme Asistentka sledujeme pracovnú náplň mladej Jane, ktorá sa snaží presadiť vo vyštudovanej oblasti, a pokiaľ chce uspieť, musí zatvárať oči nad praktikami svojho zvráteného šéfa. Pomerne neznáma režisérka Kitty Green sa pustila do jej prvého celovečerného filmu, ktorý podľa Rotten Tomatoes docenili skôr kritici, než diváci (7,6/10 a 2/5), veľa chvály pritom snímka nezískala ani na čsfd. Osobne sa budem radiť k prvej menovanej skupine. Asistentka je spracovaná minimalistickou formou, no pritom (okrem mierne nezáživného úvodu) takmer vôbec diváka nenudí. Tvorcom sa za veľmi krátku dobu podarilo zaujať moju pozornosť. S napätím som sledoval, ako sa príbeh radovej pracovníčky vo výnimočne pochmúrnej atmosfére skazeného officu vyvinie. P.S. rozhodne najlepšou scénou je rozhovor medzi Matthewom Macfadyenom a Juliou Garner, v ktorej rozoberajú šéfa mladej asistentky. Krásne znázornenie, ako sa milý rozhovor neuveriteľne rýchlo presunie k objasneniu situácie v duchu – ak chceš mať úspešnú kariéru, drž hubu.

Onward začína ako úplne klasicky štrukturovaný animák. Predstaví nám svet, v ktorom funguje, hlavných hrdinov a následne vytvorí zápletku. Miestami sa neúspešne vyhýba klišé, inokedy poteší pomerne originálnou scénou. Približne v strede filmu začne snímke mierne dochádzať dych, no všetko vynahradí akčný záverečný súboj a emotívne zakončenie s malým morálnym ponaučením, ktoré k tomuto žánru skrátka patrí.

Perfektný vizuál, skvelá kamera a majstrovsky natočené zábery. Presne to som od 1917 podľa upútavky čakal a aj som to dostal. Čo sa ale dejovej línie týka, je značne jednoduchá a miestami až trochu ťahá. I tak ale ide o nadpriemerný zážitok a výborný vojenský film, ktorý by si nemal nechať ujsť žiaden žánrový nadšenec.

I keď som Bláznivú strelu videl nespočetne veľakrát, stále ma dokáže pobaviť. Niektoré vtipy už v dnešnej dobe príliš nefungujú, iné však nezostarli ani o jeden deň.