Sala1

Hlavný hrdina agent, ktorého skutočné meno sa počas celého filmu nedozvieme, sa po nevydarenej akcii na Ukrajine musí stiahnuť do úzadia a jeho cieľom sa stáva výprava za zistením, čo označuje slovo Tenet a ako funguje reverzný tok času. Tenet je Nolanov film so všetkým čo k tomu patrí. Po prvých troch strihoch máte pocit, že sledujete Temného rytiera alebo Počiatok a s nadšením očakávate čo príde. A hneď na začiatku si vás Nolan rozdelí. Na tých, ktorí sú poctiví diváci, dávajú pozor na každú repliku postáv, všímajú si detaily a nie sú vyrušovaní neadekvátnou porciou popcornu k jeho cene. A na tých, ktorí čakajú priamočiary akčný film. Ten sa im ale nedostane. Prvú polhodinu ste topiacim, ktorý sa slamky chytá. Prepracovaný svet a jeho špionážna sieť funguje in medias res, okamžite ste vrhnutí do deja a je vám vysvetlený základný princíp fungovania toku času. V niekoľkých recenziách som čítal aké je to zložité a nepochopiteľné. Osobne si myslím, že scéna v strelnici je pre vás dostačujúca pre pochopenie celého filmu. Ale znovu, musíte dávať pozor. Stále si osobne myslím, že Nolan ako tvorca predbehol svoju dobu. Pre mňa je to najprogresívnejší režisér mainstreamu tejto doby a jeho filmy hltám. Nie sú to však filmy na jedno pozretie. Babrete sa v nich, hľadáte kľúče, tápete v tme, ale Nolan tam aj tak vždy pre vás je s nápovedou. V prípade Tenetu si ale myslím, že Nolan prezentuje viac samého seba, ako snahu vyrozprávať komplexný príbeh. Ten sám o sebe funguje, je pochopiteľný, ale postavy v ňom konajú na úkor snahy Nolana exhibovať. Nie je to vždy zlé, v niektorých scénach je to samozrejme aj potrebné, veľmi rýchlo sa však pristihnete pri tom, že lúštite krížovku, ale nemáte atrament. Žiadny film nemôže fungovať bez dôsledných charakteristík hlavných postáv, dokonca ani Nolanov. Dunkirku to odpustíte, Tenetu pravdepodobne nie. Pre film je ústredný prekvapivo vzťah matky a syna. Objaví sa však úplne znenazdajky a hlavný hrdina v ňom nezmyselne pobehuje, pretože vám neodhalí svoj zámer. Či sa mu žena páči, prečo jej chce pomôcť, nie je to jasné. Štruktúra a koncept sedí. Srdce a výplň nie - jednoducho povedané. Musím sa pristaviť pri Robertovi Pattinsonovi. Najlepšie napísaná a najlepšie zahratá postava vo filme. Klobúk dole a bring me the Batman. V závere si myslím, že Tenet je v roku 2020 povinným titulom a je výborným titulom s chybami, ktoré sa v minulých Nolanových filmoch iba tak jemne črtali. Tu sa prejavili naplno. Aj preto pravdepodobne klasikou ostane Počiatok.

Film mapuje životné osudy "šarlatána" Jána Mikoláška, ktorý čelí súdnemu procesu za vraždu komunistických pohlavárov. Pri vypočúvaní sa vo flashbackoch vraciame do jeho mladosti, kedy zisťujeme, že jeho cesta liečiteľa je dláždená sychickou nestabilitou, agresiou a hnevom. Tvorcovia sa v hlavnej postave pokúsili čiastočne vytvoriť antihrdinu. Režisérka Holland sa vyjadrila, že z veľkej časti necháva práve na divákoch, či Mikoláškovi prejavia svoje sympatie alebo ním budú pohŕdať. Úmysel funguje, na druhej strane však scenár neponúka kľúč k tomu, podľa čoho máme jeho správanie čítať a čím bolo ovplyvnené. Výsledok tak pôsobí rozpačito. Postava je podľa skutočných udalostí zasadená do obdobia komunistického režimu, ktorý je opäť pre tvorcov silným prvkom. Šarlatánstvo, homosexualita, neochota spolupracovať, to všetko robí z Mikoláška nepohodlnú osobu. Čiže divák na jednej strane vie, s čím má do činenia, podľa dôverne známej doby. Na druhej strane si mimo toho len ťažko dokáže vytvoriť vôbec nejaký vzťah k hlavnej postave. Už v základnom koncepte cítiť snahu o ašpiráciu na filmové ceny, možno aj na tie najznámejšie - kvôli motívom, ktoré sú vo filme výrazné. Keďže o samotnej historickej postave sa nevie úplne všetko, tvorcovia mohli vytvoriť koncept, ktorý sa opiera o témy, spájané so záujmom kritikov a akademikov. Či to nie je miestami nasilu, ostáva na divákovi... Pilier, o ktorý sa možno vo filme oprieť, je herectvo. Ivan Trojan, ktorého obdivujem, podáva neuveriteľný výkon a rovnako výrazne prekvapil aj syn Josef. Juraj Loj, ktorého postava má najvýraznejší oblúk a úplne mení svoje zásady a vnímanie, podáva na obrazovkách a na plátne zatiaľ najsilnejší výkon jeho pôsobenia. Naozaj všetci sú skvelí, pani Oľhovú môžem vidieť v hocičom a budem fanúšik. Herectvo je tak hybnou silou filmu, ktorý sa nesnaží o vlastný jazyk. Nezmyselné strihy, close-upy a detaily na kameru pôsobia rušivo a vôbec nepomáhajú ponoreniu sa do sivej atmosféry doby, konfliktnej situácie. Čerešničkou na torte je úplný záver filmu. Pochopil som. Ale odmietol som. Film, ktorý skončí v polovici a tvári sa, že je to umelecký úmysel, jednoducho nie je pre mňa (môže to byť subjektívne). Aj keď v tomto prípade nejde vyslovene o slovenský film, potrebujem sa vyjadriť k istému princípu. Posledné roky hovoríme o prebúdzaní slovenského filmu. Ale nehovoríme o diverzite, ktorou by mal oplývať. Aj keď sa zväčša jedná o koprodukcie, neustále sa stretávam s pocitom, že vidím filmy od toho istého režiséra. Akoby sme našli barličku, ktorej sa stoj čo stoj držíme a vedome sa tak neustále pracuje s motívmi ako útlak režimu, nevera a pod. V závere vychádza film, o ktorom vopred vieme, čo sa dá od neho čakať. Nie je dobre, keď ľudia začínajú používať pojem "slovenský film" v súvislosti s nudou a nevýraznosťou. Rozšírme zábery, aby generácie po nás nepoznali iba politické trilery a umenie pre umenie.

Je vhodné na začiatok napísať, že film budem hodnotiť bez akéhokoľvek subjektívneho názoru na politické strany, ich členov, alebo na fakt, že film mal premiéru v kinách pred voľbami, úmyselne alebo nie. Vždy ide o snímku samotnú, hoci samozrejme v tomto prípade nemožno pochybovať o obrovskej výpovednej hodnote, ktorú má. A tu sa na úvod pristavím, pretože to je najväčšia devíza filmu. Všetci vieme o čom hovorí, všetci vieme o čo sa jedná. Preto sa bez problémov v snímke orientujeme, s klaďasmi sympatizujeme a spejeme do očakávaného finále. Film sa nesie v typickej "slovensko-depresívnej trilerovej" atmosfére a nechá nás dusiť sa počas celej stopáže v intrigách a neprávostiach. Dynamika, význam, ale aj postavy, žiaľ, padajú na nedobrom scenári. Chaos na papieri, chaos na plátne. Uznávam, je ťažké ťahať dejovú linku od obdobia niekoľko storočí pred Kristom, scenár však smolne pripravuje pôdu pre budúce udalosti. Nedostatočné predstavenie postáv, základných vzťahov a konfliktu môže vychádzať z názoru, že film sa za hranice nedostane, čo je škoda. Dobrú polovicu filmu nám zaberie dianice v resocializačnom zariadení. Tieto udalosti by boli perfektné pre sfilmovanie v samostatnej komornej psychologickej dráme ale podľa môjho názoru sú v tomto koncepte naviac a odbočujú od hlavnej témy, ktorú uzatvára novinár Ondrej. Film je do veľkej miery "na prvú". Nechápte ma zle, ale radšej by som prijal rafinovanejší prístup k veciam a zároveň nechal fungovať vlastnú predstavivosť. Príklad: nepotrebujem vidieť dvadsiaty krát drsný sex, možno by mi stačili zatvorené dvere a Wagner ako na dianie pozerá cez kameru - strih - čo to spôsobilo. Takýchto príkladov je mnoho, tvorcovia sa ale rozhodli vydať sa cestou diváckeho zhnusenia z postáv, čo je úplne akceptovateľné ale filmársky nudné. V rámci postáv pre príklad Wagner mohol byť oveľa lepšie napísaný - nečítateľný, nepredvídateľný, aby aspoň jedna postava mala tajomstvo a my by sme mohli očakávať nepredvídané. Preto si aj myslím, že herci vychádzali z vlastného presvedčenia a z diania okolo nás, ako zo snahy tvorcov vytvoriť aspoň trochu pestrejšie postavy. Sviňa je pre Slovensko veľmi dôležitý film. Pre kinematografiu nie.