Madison

Sarkastický príbeh postavený najmä na vynikajúcich hereckých výkonoch diabolskej Kathleen Turner a naivného Michaela Douglasa... a samozrejme na tom ironickom monológu zábavného Danny DeVita. Film o tom, ako môže skončiť manželstvo po takmer dvadsiatich rokoch, sprevádzaný trochu neuveriteľnými, komickými situáciami a doplnený atraktívnou dávkou bizarnosti. 5* aj za ten nečakaný a prekvapujúci koniec, ktorým ma DeVito úplne dostal a vďaka ktorému sa táto snímka povzniesla nad obyčajné románikové trápnosti.

V rámci rutinného námetu nič prevratné, stále tá istá zápletka disponujúca manželkinou resp. manželovou neverou, ktorá/ý sa naštve a nie je schopná/ý preniesť sa cez svoju hrdosť. Ale to spracovanie ma na druhej strane príjemne prekvapilo, čo scéna, to dokonale gradované napätie vyústené v očakávaný, no temný záver. Musím pochváliť nádhernú hudbu Jamesa Newtona Howarda, pri ktorej mi po chrbte behali zimomriavky a hlavných hrdinov predovšetkým arogantného Michaela Douglasa a príťažlivého Vigga Mortensena.

Keďže je to prvá časť z trojdielnej série, mala by byť automaticky najlepšia, ale musím priznať, že pokrokovejšie spracovanie nasledujúcich častí sprevádzané nádhernou vizuálnosťou a oči trhajúcimi zábermi ma nadchlo podstatne viac. Všetky snímky spracúvajú podobný námet o nevyrovnanosti sveta, ľudskej tzv. genialite, ktorá mnohokrát prekračuje medze primeranosti a následne neuvedomele ničí všetko okolo seba v presvedčení, že vytvárame plnohodnotný svet. Umelecké spracovanie, ktoré určite prinúti zamyslieť sa nad samým sebou a rozhodnutiami, ktoré dennodenne uplatňujeme. Hudba Philipa Glassa je stiesňujúca a na nervy brnká s dokola opakujúcim sa motívom, čo môže zapríčiniť oprávnený nepokoj a duševnú nevyrovnanosť. Verím však, že o iný zámer ani nešlo a v tom prípade sa mu podaril majstrovský kúsok. Dokáže snáď ešte niekto okrem tohto hudobného mága vytvoriť tak sofistikovaný hudobný motív? Dokument, ktorý mi napriek relatívne krátkej minutáži natrvalo utkvel v pamäti.

Kubrick dal namiesto nezmyselného vraždenia a vojnových scén prednosť zobrazeniu ľudskej krutosti a bezcharakternosti. Ak čakáte vojnovú drámu so všetkou brutalitou, tak dajte skôr prednosť Spielbergovmu Zachráňte vojaka Ryana, pretože Stezky slávy sú výpoveďou o ľudskej zákernosti a neúcte. Kirk Douglas v hlavnej úlohe predvádza bezchybný výkon. Veľmi pôsobivý film so skvelou výpravou a silným príbehom.

Filmová perla, či sa už jedná o technickú, obsahovú, hereckú alebo hudobnú formu. Keď si spätne vybavím vynikajúceho Toma Cruisa, transcendentálnu hudbu z pera Hansa Zimmera, neskutočný duchovný pokoj vyžarujúci z jednotlivých scén v samurajskej osade a tých Japoncov - predovšetkým Hiroyuki Sanadu - ktorých herecké koncerty načisto predčili moje očakávania. Zwickovi sa podaril zázrak. Posledného samuraja môžem pozerať stále dokola, no ani raz ma nenudí, každá jedna projekcia pre mňa predstavuje čosi nové a zrejme ho nikdy nebudem mať dosť - navždy jedna z mojich srdcoviek.

Excelentná Audrey Hepburn a jej oslňujúci herecký koncert, k tomu neskutočne sarkastický Rex Harrison a ich herecké duo osladené iróniou a miernym patetizmom. Úchvatné piesne, brilantná réžia. Umelecký skvost, jeden z vrcholných muzikálov, ktorý pohladí srdce, vyčarí úsmev, dojme k slzám a najmä pri konci si budete želať, aby sa dĺžka filmu predĺžila o ďalších 100 minút :) Filmový zážitok, na ktorý sa tak rýchlo nezabúda.

Predovšetkým sa musím priznať, že pri sledovaní tohto filmu som si automaticky v mysli vybavila dva filmy, ktoré mi po obsahovej stránke aspoň nepatrným náznakom prípominali Vlka. MUCHA(1986) spracovala podobnú tématiku o človekovi, ktorý získava nadprirodzené schopnosti, dokrášlenú pútavou fantasy a nevyhnutným hororovým aspektom. DRACULA(1992) je okrem príjemného hororového mrazenia obsiahnutý aj krehkou romantikou a zároveň vizuálnosťou, ktorá mi okamžite vyrazila dych. A VLK? Nechcem byť zbytočne náročná a odsudzovať filmy, ktoré trošičku vybočili od zaužívanej a zaručenej cesty k režisérskemu úspechu, ale prečo nemohol Vlk disponovať aspoň zlomkom kúzla, ktoré by ma dostalo do sveta plného "neuskutočniteľna"? Tri hviezdičky za excelentného Jacka Nicholsona, vábivú a hypnotickú hudbu Ennia Morriconeho a zaujímavý námet, z ktorého sa, mimochodom, mohlo vyžmýkať podstatne viac.

Jeden z najkrajších muzikálov americkej kinematografie, ktorému by mohol konkurovať jedine Moulin Rouge alebo My fair lady. Úchvatné režisérske spracovanie a dve diametrálne odlišné polovice - prvá časť obsiahnutá konfliktami a teatrálnou nenávisťou, no za to druhá viac sústredená na poetiku a krehkosť. Každý si príde na svoje. Muzikál plný patetických piesní z dielne Leonarda Bernsteina, pôvabná Natalie Wood, presvedčivý Richard Beymer a tragický koniec určený najmä pre beznádejných romantikov, ktorí veria v silu lásky - nič pre arogantných cynikov.

Nenáročná zmes romantickej drámy a mierneho náznaku komediálnych fragmentov zaručene spríjemnia poobedňajšie chvíle. Možno je to iba zbytočne natiahnuté a ku koncu trošku zdĺhavé, ale inak ústredným postavám Redfordovi a Pfeifferovej to pristane, hoci mne osobne kultovú dvojku Geera a Robertsovú nenahradia :) Ak si odmyslíte skutočnosť, že je to len jeden z miliónov klišoidných filmov, celkom sa pri tom odreagujete a po dopozeraní vo vás až na záverečnú "vynútenú" scénu táto snímka nezanechá nijaké trvalé dôsledky.

Čakali by ste po Hrdinovi a Klane lietajúcich dýk, že urobí režisér tak zvučného mena takýto neskutočný režisérsky prešľap? Ešte stále sa mi to zdá neskutočné, no napriek tomu pre mňa tento film predstavuje najväčšie ázijsko - kinematografické sklamanie, aké som zatiaľ prežila pred filmovým plátnom. Síce v Hrdinovi dominuje vizuálny perfekcionizmus a v Klane lietajúcich dýk sa režisér trochu polepšil a nechal prehovoriť aj ústredné postavy, v Kliatbe zlatého kvetu sa nedočkáte ani Yimovej technickej pôsobivosti, ktorá napriek jeho potenciálu vyznieva úplne do prázdna, a už vôbec nečakajte nejaké scenáristické okorenenie, pretože všetci dobre vieme, že obsahové pomery sa v Zhangovom prevedení s vizuálnou stránkou nedajú porovnávať. Tak z tohto dielka vznikla šáblonovitá a prepísknutá takmer dvojhodinová skoro-nuda, začo je predovšetkým zodpovedné nezmyselné pobehovanie ústrednej postavy z jednej izby paláca do druhej. Je mi naozaj ľúto, že táto snímka uzrela svetlo sveta, pretože celučičké to zachraňuje jedine Li Gong, hoci jej postava nešťastnej kráľovnej je maximálne nedomyslená. Jej herecký talent sa však nezaprie. Dúfam, že toto je režisérovo prvé a posledné dielo, ktoré ma po vizuálnej i obsahovej forme sklamalo na plnej čiare.