vizonto

"Malý krok pre človeka, veľký skok pre nórsku byrokraciu". Odkaz na historické udalosti pri americkom pristávaní na Mesiaci, výborné vykreslenie ľudských vlastnosti - selfie pri nešťastí, manipulácia verejnej mienky cez média, zverejňovanie neoverených infomácií. Skvelé stop-motion nielen pre deti plné nápadov, protiklady pováh odvážneho Louisa a ustráchaného Lucu, ktorého slovenský dabing je rozkošný. Opať sa stretneme s gorilou menom Emanuel Desperados, unudeným redaktorom miestnej televízie Melvinom, či dedkom pred televízorom, ktorý zaspí hneď po tom ako zahlási: "To je také vzrušujúce", ale aj novými postavami v podobe primátorky Flaklypy, ktorá pokazí čo sa dá, ale zodpovednosť berie len za úspechy, "máte našu morálnu podporu".

Toto je život, aj s jeho vnútornými bojmi. Aj po viacerých dňoch od pozretia vo mne výrazne rezonuje. Zdanlivo banálny príbeh, ale to najdôležitejšie ostáva nevypovedané. Svet od nás čaká, aby sme si to svoje vždy odmakali, bez ohľadu na to čo práve prežívame vnútorne. Odzbrojujúco nepríjemný John Turturro. Režisér v postave brata opäť po Tichom chaose apeluje nato, že vnútorná harmónia je dôležitejšia ako práca a sám pritom odvádza výbornú robotu. Ukazuje nuansy filmárskeho remesla, tlaky ktorému je vystavený, chyby ktoré robíme všetci, potrebu zmierenia a snahu svoju prácu robiť čo najlepšie.

Mohlo by slúžiť aj ako motivačný film. Svieže dialógy, veľmi pozitívna atmosféra, ale keď treba zvážnieť, tak zvážnie na správnom mieste. Záver by sa dal scenáristicky zvládnuť asi aj lepšie, ale na začínajúcich autorov vynikajúce. Pablo Pauly svojím herectvom výrazne zvýšil úroveň filmu. Ešte keby tam toľko nehúlili.

Režisérka si dala záležať na tom, aby návrat po snovom Simonovi Magusovi stál za to. Výber hlavných protagonistov, z ktorých jeden neherec a druhá takmer debutantka vo filme, mala dokonale citovo zmapovaných. Chémia fungovala, aj keď kontrast medzi nimi bol priam priepastný. Cítiť z filmu, že duša Mariky je vo veľkej miere dušou režisérky. Napriek tomu, že je to smutný film, párkrát som sa zasmial tak, ako pri žiadnej komédii aspoň za posledný rok nie. Už sa neviem dočkať, keď uvidím Alexandru Borbély v dobrom českom alebo slovenskom filme! Dabing nebude nutný. Je to skvost v tomto stredoeurópskom priestore.

Moje hodnotenie odzrkadľuje hlavne prácu režisérky. Pri niektorých situáciach a otázkach som sa cítil pri sledovaní trápne. Na to koľko času strávila s legendou, mala dosť času pripraviť sa oveľa dôkladnejšie. Vynára sa mi veľa nepoložených otázok - čo ho ovplyvnilo, čo počúval, ako sa vyvíjal v kapele, vzťah s manželkou, úspechy aj v zahraničí, hlbší pohľad na dobu v ktorej tvoril. Najzaujímavejšia časť bol pohľad fanúšika, ktorý si Vargu našiel v telefónnom zozname. Inak to bolo neprecítené, nezrelé. Bol to človek veľký svojou hudbou, nie myšlienkami. Neviem načo ho do takých filozofických polôch ťahali. Človek na konci života utrápený chorobami a depresiou pochopiteľne nemusí mať chuť zdieľať svoje vnútro. Premrhaná príležitosť, mal to robiť niekto, kto žil jeho hudbou.

Otvára množstvo otázok. V živote sa človek viackrát dostane do situácie, kde sa stretne so šikanou. Ako sa k nej postaviť ako dieťa, ako ako rodič? Chcel by som mať so svojimi deťmi taký vzťah, aby sa o tom nebáli rozprávať. Aby sa vnútorne netrápili ako hlavná hrdinka. Bez komunikácie to nejde a presne to odzrkadľuje film. Áno, je možné sa z toho dostať aj vlastnými silami, ale nejaká jazva potom ostáva aj po vyliečení.

V našich zemepisných šírkach, kde majú tak radi sociálnu drámu, by sa mohli učiť ako ju natočiť dobre, príťažlivo, s výborným dialógmi a dejom, ktorý nevyúsťuje do slepej uličky. Všetci by sme si mali byť rovní, občania. Napriek negatívnym emóciam, ktoré sa vo mne celý film kopili, to čo po filme ostane, je viera v ľudskosť.

Nemám extra rád tento typ humoru, ale prichytil som sa, ze mám na tvári celý čas priblblý úsmev. Mne sa tie scény s Ribisim náhodou páčili.

Hlavná postava bola zrejme vybraná hlavne kvôli hypnotickému hlasu akoby vymyslenom pre rozprávanie príbehov. Angéla Stefanovics priklincuje diváka od začiatku filmu, niektoré hlásky z jej úst hľadia, niektoré ryjú do hĺbky kostí. Maďarčina nepozná rozdelenie ženského a mužského rodu. Zlatíček skončil ako Zlatíčka, to sa dalo čakať. Viac ostáva pod povrchom a na predstavivosti. Áno, prežila traumu v detstve, vyzerá s tým byť zmierená, ale chce to zo seba dostať. Ako má rodič prerozprávať svoj životný príbeh deťom? Takýto život sa nedá bez ujmy aj na poslucháčovi. Starý, zanedbaný, ošarpaný dom, kde otec spí na zemi. "Nepotrebujem nič, mám tu všetko." hovorí aj o narušených vzťahoch a otupených citoch. Teším sa na ďalšieho Fliegaufa.