Gadamf

Treba k tomu ešte slová?

Dávna spomienka na môj kedysi-naj seriál. Teraz už triezvejším pohľadom vidím, že až tak kvalitné to nie je.

Myslím si, že je vidno, že tí herci si to počas natáčania užívali a pekne sa hrali s replikami a s postavami. To je asi to, čo tomu seriálu dáva najviac dušu, niečo také skryté, vďaka čomu je to stále švanda. Nie je to dokonalé a už vôbec to nie je prirodzené, ale je to super dívať sa na kultový seriál "našeho mládí". Chcem vyzdvihnúť najmä charaktery detí - sú rôznorodé a zapamätateľné.

Na mačky mám proste slabosť. A toto sa im celkom vydarilo.

Nový slovenský dabing - veľmi kvalitný. Disneyovky a Pixarovky im proste idú.

Chválim odvahu, zobrazenie reality a vtipné momenty. Škoda niektorých nešťastne podarených scén a hluchých miest. Inak veľmi zaujímavé.

Aj napriek pomerne vysokému (minimálne nadpriemernému) hodnoteniu zo strany kritikov a uznania zo strany divákov, považujem tento taliansky film za zlý. Z väčšej časti. Nízku kvalitu videozáznamu, ako aj jej zvukovej časti, pripisujem dobe natočenia, predsa len treba uznať, že už vôbec fakt, že je film farebný, je úspech, na rok 1967. Využívanie viditeľne nerealistických rekvizít a vlastne aj celkový ich nedostatok a nefunkčnosť by sa dali rozumne vysvetliť možno menším rozpočtom, ktorý dostal režisér k dispozícii. To sú všetko faktory, ktoré tolerantný človek chápe a nemusí sa nimi pri vychutnávaní filmu zaťažovať. Vlastne sú celkom irelevantné a nekazia príjemný zážitok z tohto diela. Teda v prípade, keby nejaký príjemný zážitok z tohto diela existoval. Už ťažšie človek strávi predstavu, ako asi režisér pracoval so svojimi hercami. Respektíve – pracoval s nimi? Alebo boli všetky tie ukričané scény zobrazujúce fyzické i psychické utrpenie vážených antických postáv iba neviazanou hereckou improvizáciou a prácou na štýl „aha, tu moju postavu zasiahne šíp, asi by som to mal svojim hlasom dať najavo tak, aby všetkým divákom, ktorí ma budú ešte aj o 45 rokov sledovať, odišli reproduktory“. Nie! Jednoducho, nie. Akoby každú emóciu smútku, utrpenia alebo žiaľu všetci herci znázorňovali len jedinou, maximálne expresívnou štruktúrou, akoby nebola každá emócia, každá situácia, v ktorej sa človek ocitne, jedinečná. Veľké gesto zdvihnutia rúk, tvár do hrozného kŕču, hurónsky výkrik (najdôležitejšia časť) a následný prudko dramatický pád na kolená (nechcem vedieť koľko hercov muselo skončiť na ortopédii). Uznávam, našli sa tam aj pekné momenty hereckého tvorivého procesu, zaznamenal som to najmä na herečke Silvane Manganovej, ktorá hrala Oidipovu manželku a matku. Drvivá väčšina filmu boli však bežné situácie zo života, ktoré vyznievali smiešne, strnulé a neprirodzené pohyby hercov, občasné pohľady do kamery, ktoré určite mali byť vystrihnuté a tiež rozfázovanie záberov takým spôsobom, že postavy na seba nereagovali. S prehnanou drzosťou by sme mohli konštatovať, že jediné uveriteľné postavy tam boli tie osly, ktoré v jednej scéne viezli kráľa. Ďalšou negatívnou spomienkou na tento film je pre mňa nepríjemná kamera, ktorá sa v niektorých záberoch chovala až tak nešikovne, že divák mal chuť sa postaviť a natočiť daný záber sám. Nie som fanúšik zaužívaných konvencií, ale niektoré situácie si jednoducho žiadajú statický záber, bez zbytočného trasenia. Takisto nie je pre diváka príjemné priame slnko rovno do kamery, ktoré v tomto prípade si myslím, že nemalo pôsobiť akýmsi artistickým dojmom, ale skôr bolo iba chybou nedbalosti. Aby som však nebol prehnane kritický, uznávam na tomto filme napríklad snahu o spracovanie klasického diela neklasickým spôsobom. Prepojenie antického Oidipa s moderným zobrazením v úvode a v závere bolo zaujímavé a zároveň asi aj najpútavejšie.

Áno. Toto je to, na čo som čakal. Nepotrebujem sa ani sťažovať na príliš počítačové animácie, niekedy prehnane vykomikované situácie a samozrejme trošku natiahnutý dej... proste mi to dalo tú správnu katarziu, ktorú som potreboval a zasýtilo môj hlad po kvalitnej a milovanej fantasy.

O tom ako je hlas darom.

Zaujímavý prvok objektívnosti.