merit1

Jedna hviezda za Kyla-Adama. Postava aj herec boli jediný svetlý bod ( s mečom aj bez neho :)). Touto epizódu sa zavŕšilo dielo skazy série SW a každý novodobý zaporák by bol spokojný, pretože o to predsa ide ( motivácia ničenia ma neustále udivuje, po skaze nie je nič a kto chce nič ? ). Ako v Nekonečnom príbehu všetko pohltila prázdnota, tak v blockbusteroch všetko pohlcuje povrchnosť a zbesilá naháňačka o čo najtemnejší a najakčnejší koniec. Čo na tom, že v podstate neexistujú zmysluplné dialógy, že postavy nemajú hĺbku, že dej si pre svoj posun pomáha primitívnymi skratkami a že dokonca nefunguje už ani poézia jednotlivých svetov ( veľký podiel na tom má CGI s jeho umelosťou ). Kylo má plnú hlavu Rey, ktorú neustále naháňa Finn a Finna naháňa ... už ani neviem, ako sa tá postava volala. Medzitým si niečo povedia. Nájdu alebo dostanú vzácny artefakt, pričom jeho vzácnosť je devalvovaná jednoduchosťou získania. V pravidelných intervaloch je nám pripomínaná hrozba, ak by na ňu niekto náhodou zabudol... A v tejto rýchlej, ničím nevybočujúcej nude sa dopracujeme do finále. Všetci sú nakoniec tam, kde by údajne mali byť. Ale čo z toho, keď po odchode z kina neostane takmer nič, čo by stálo za zapamätanie.

Midsommar buduje napätie viac na miere zhnusenia, ako prekvapenia a stavia hlavne na vydarenom vizuále a pohanských mýtoch. Dej je až infantilne predvídateľný, dokonca sú poskytnuté vodítka formou kresieb pre tých, ktorým by to náhodou ešte nedoplo. Očakávala som, že hlavná hrdinka aspoň na konci rozbije schématickosť a precitne. Byť členom komunity s presne určenými pravidlami a úplnou negáciou individuality nemá nič spoločné s vlastnou vyrovnanosťou. Je to len odovzdanie sa.

Tento diel trochu zrážala skutočnosť, že nebol spomenutý fakt o prebiehajúcom súde, v ktorom Lichtensteini žiadajú o navrátenie majetkov ( vrátane pamiatky UNESCO - Lednicko-Valtického areálu ), ani povedzme “vlažný” postoj Českej republiky k Lichtenšteinsku. Ale už to, že do seriálu dostali jedného z najvýznamnejších súčasných šľachticov, Hansa Adama, je hodné pozornosti. Ukážka súčasných, aj minulých nehnuteľností nikoho nenechá na pochybách, že nejde len o rod bohatý, ale aj veľmi kultivovaný. Rozprávanie bývalej služobnej nakoniec dotvorilo možno trochu zidealizovaný obraz o živote šľachty, ale dáva tušiť, že táto trieda rozhodne nie je hodná zatracovania. Skôr naopak.

Prvá polovica filmu sa niesla v znamení sondy do dvoch svetov. Vyhla sa stereotypom, bola svieža a originálna. V očakávaní hlbšieho prieniku som preto sklamane pozerala na dej, ktorý nasledoval po úpenlivom zvonení domáceho zvončeka. Odrazu prestala fungovať sympatia s postavami, dej pripomínal b-čkový triler, v ktorom polomŕtvy protivník vždy povstane a scenár akoby sa držal vety z filmu - najlepšie je nemať plán. Bonusom je výprava, ktorá nahrávala aj kamere.

Čím by tento film bol bez Charlesa Mansona ? Udalosť, ktorá pohla svetom je hlavným nositeľom napätia a očakávania v deji, pričom ale ostala nenaplnená. Nie alternatívou, ale akousi infantilnosťou. A tá sa spolu s predvídavosťou nesie takmer celým filmom. Napriek množstvu známych tvári v menších rolách ide o herecký koncert hlavnej trojice, ktorá z toho mála, čo mala v scenári, vyťažila maximum. Vlastne mi v pamäti utkveli hlavne dve veci - jazda v aute ( čo bolo asi 20 percent deja ) a Margot v bielej sukni kráčajúca do kina. Tarantino je výborný filmár, ale postihlo ho to, čomu sa vyhne málokto. Strata sviežosti. Ale hudba bola super.

- Dvadsať minút pred koncom mi priateľ povie, že potrebuje veľmi, ale fakt veľmi na záchod. Bez váhania mu odpoviem: “Ak chceš, kľudne môžme odísť.“ - Chceš pripomenúť minulosť ? Máš rád skratky ? Si scenárista a nemáš žiadny nápad ? Cestuj v čase !!! - Tmavé nebo, hluk boja, odhodlanie, zrážky na život a na smrť. Ide o všetko. Ale ... o čo vlastne ? O veľryby v prístave. Lenže tie sa rozpadli na prach. - Pred kinom: “Pôjdeme zajtra ešte raz ?” malá pauza a odpoveď znie: “Nepustíme si radšej Lebowského ?”

Je až neuveriteľné, ako výborne funguje film, v ktorom je pretlak individualít. Bála som sa povinných výstupov a vysokého počtu motivačno-patetických prejavov a nič z toho sa nekonalo. Všetko do seba zapadalo, či už jednotlivé svety, alebo veľmi dobre prerozdelené „skupinky“ hrdinov, kde mohla byť naplno využitá chémia zoznamovania, pripadne zmierenia. Thanos dej zjednotil spôsobom, ktorý otvára možnosť diskusie. Čas, duša, motív, zdroje, obeť ... To všetko okorenené kvalitnou akciou, vtipom, ktorý som miestami až nestíhala sledovať ( čo ma mrzí, lebo bol dobrý ) a hudbou. Len neviem, či neprehliadnuteľné narážky na Pána prsteňov mali byť poctou, alebo neskrývanou vykrádačkou. P.S. Spraviť z trpaslíka obra má veľa do seba :).

Idylický taliansky vidiek a letná romanca ponúkajú prekrásne obrázky a evokujú asi v každom nostalgické spomienky. Lenže na film, ktorý má zanechať viac, ako dojem, je to málo. A že je to gay romanca, na veci nič nemení. Doba, keď samotný fakt LGTBS dával filmu punc výnimočnosti, je preč. Chýbala mi dramatickosť a väčšia angažovanosť. Všetci zúčastnení akoby sa predbiehali v láskavosti a chápavosti, čo na mňa miestami pôsobilo až sterilne. Záver filmu tento handicap celkom úspešne vyrovnáva, ale zrádza ho dlhá stopáž predchádzajúceho deja.

Nie som cieľová skupina a dokonca ani fanúšik Spielberga. Lenže vôjsť do kina s predsudkami a vopred udeleným hodnotením, môže znamenať, že budem musieť priznať predpojatosť. Videla som vyzretý film, kde teenage obsadenie nie je vôbec otravné, scenár napriek absencií výraznejšej originality nenudí, posolstvo zasiahne aj bez toho, aby bolo okato predhadzované v každom druhom dialógu a animované spracovanie, ktoré filmu vládne, nepôsobí ani chvíľu rušivo ( a napr. tanečno-akčná scéna v klube má takmer kultové parametre ). Snáď len posledná tretina filmu mohla byť o niečo kratšia. Realita, alebo virtuálny svet ? Vlastne si nie som úplne istá, či je v prežívaní veľký rozdiel, ale je jasné, že v oboch svetoch nakoniec hľadáme to isté – hodnoty. Poznámka: znalosť všetkých odkazov naozaj nie je nutná, som toho dôkazom.

Ako dlho vydrží očarenie a pokiaľ sa dá stupňovať ? A aký je rozdiel medzi láskou a túžbou ? Čo je skutočné, a čo iba ohľaduplné ? Odpovede sa menia plynutím filmu a záverečné minúty zanechávajú diváka v tichom, prekvapivom pochopení, ako plytkosť môže byť zahalená v predstieranej slušnosti a hĺbka v ubližujúcej vášni. Dej filmu je sprevádzaný nádhernými Oscarovými monológmi, Miminou zmyselnosťou a trochu ťažkopádnymi Dobsonovcami, ktorý tým ale dokonale plnia úlohu protipólu.