merit1

Myslela som si, že do galérii sa chodí kvôli umeniu. V poslednej dobe si však niektorí aktivisti tieto priestory zamieňajú s jedálňou. Polievky, zemiakové kaše a iné gastronomické kúsky končia na dielach starých majstrov. A ja premýšľam, o čo im vlastne ide.

Chápem strach a frustráciu z ekologických problémov. Dokonca aj potrebu na ne upozorňovať. Lenže obliať obraz ? Výsledným efektom je jeden deň pozornosti v médiách a na ďalší deň si už nikto na nich nespomenie ( teda, okrem reštaurátorov a to určite nie v kontexte s ekológiou … ).

Že svet má ekologický problém je už asi jasné každému, ale obliaty obraz nezachráni ani dažďový prales, ani flóru a faunu, ani topiace sa ľadovce. To môžu len konkrétny ľudia a konkrétne kroky, nie abstraktné výkriky. Takéto aktivity zaváňajú neúctou a jediné, čo z nich vzíde je, že aj ľudia, ktorí by za normálnych okolností stáli na strane aktivistov, zaujmú odsudzujúci postoj. Pokiaľ chcú naozaj pomôcť, musia ponúknuť konkrétne riešenia, východiská a presné pomenovanie.

Kľudne aj v galérií, na autosalóne, na módnej prehliadke, ale kultivovane a zmysluplne. Pretože to, že chceme ochrániť planétu neznamená, že musíme obetovať civilizovanosť.

 

Až donedávna to bol pre väčšinu ľudí v Európe pojem z minulosti. Odrazu je priam hmatateľná. A je presne taká, ako všetky vojny, aj keď je 21. storočie a verila som, že žijem v civilizovanej spoločnosti.

Desia ma zverstvá a strata akejkoľvek súdnosti agresora. Najviac sa však desím predstavy budúcnosti, v ktorej sa plazivo rozširuje ideológia, ktorú vo svojej knihe opísal George Orwell. Že svet budú pokrývať spoločnosti, ktoré sú amorálne. Svoj „úspech“ stavajú na klamstvách, manipuláciách a kultoch. Pravdu a toleranciu považujú za slabosť, nenávisť a agresivitu za prejav sily. Kde kultivovanosť a intelekt ustúpili pred hrubosťou, primitivitou a manipuláciou. Krása a umenie tam nemá hodnotu, pokiaľ nie je ideologicky podfarbená. Veda slúži na špehovanie a zbrojenie.

Áno, ovládol ma strach. Svet, ktorý som vo svojich víziách pre budúce generácie videla, začína blednúť. A farby stráca smerom od východu. Z krajiny, ktorá vyhrala dve svetové vojny, má ľudský aj prírodný potenciál a napriek tomu sa neustále zmieta v zmesi autokracie a neschopnosti ideovo rásť. 

Redaktorka na ulici pristavuje ľudí.

“Nosíte rúšku ?” podstrčí mikrofón okoloidúcemu.

“Samozrejme, som zodpovedný.” Odpovie respondent.

V tom do záberu vkročí ďalší občan: “Všetko je to výmysel, rúšky, vakcíny, covid !!! Nenechám sa zotročovať !”

Vzápätí sa obaja hádajú v nezmieriteľných názoroch. Redaktorka si to celé natáča na mobil, aby mohla tento názorový boj zavesiť na internet a získať chvíľku lacnej slávy. 

Svet je čím ďalej, tým viac polarizovaný a ak by sme si to náhodou nevšimli, je to v priamom prenose. Keby som chcela byť apokalyptická, sme takmer na vrchole pádu a ten posledný krok do priepasti bude ekologický. Lenže apokalypsy ani zďaleka neprebiehajú ako v Biblii. Neznamenajú koniec, ako podotýka pán profesor Bárta, ale reštart. To, čo spoločnosť privedie na vrchol, ju nakoniec aj zničí. Náš blahobyt, nech mi odpustia sociálne slabšie skupiny, dosahuje v mnohých prípadoch dekadenciu starého Ríma. Vedecko-technická revolúcia dlhodobo upevňuje vedomie, že ľudstvo nemá premožiteľa. Globalizácia v nesporne dobrej vôli vyrovnať životnú úroveň na celej planéte, zaradila vesmírnu rýchlosť. Tá však môže spôsobovať časové paradoxy ( myslenie a tradície sa menia iným tempom ako ekonomické napredovanie ). Ak by som to mala zhrnúť, zdá sa, že na vyšší level nie sme ako celok pripravení morálne. Práve tu vidím najväčší handicap, ktorý ostal prikrčený v úzadí a bráni nám z vrcholu namiesto pádu vzniesť sa na Olymp. Je to ten pomyselný malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo. Ale ja verím, že ho raz spravíme. Sme k nemu stále bližšie.

 

Pokúšať sa o dokonalosť je ľudský fenomén. Prostriedky k jej dosiahnutiu sa menia naprieč časom, avšak nikdy neboli tak masovo dostupné a na takej úrovni, ako dnes. Čo nám to ale prinieslo ? V súčasnosti nie je problém stretnúť dokonalé bytosti na sieti, stretnúť dokonalosť vo filme, v hudbe, reklame. Spočíva však predovšetkým v technických možnostiach, nie ľudských. Oproti tomu stoja staré “médiá”, ktorých sa technika takmer nedotkla a môžu nastaviť zrkadlo. Divadlo a výtvarné umenie. Keď sa herec počas predstavenia pomýli, je to často jeden z momentov, ktoré utkvejú v pamäti, pretože je to ľudské. Keď pozorujeme ťahy štetca na plátne, vidíme odchýlky. Keď stretneme krásneho človeka, vnímame ho komplexne, aj s chybičkami. Dokonalosť v nedokonalosti. Tie malé nedostatky spôsobujú jedinečnosť. A zároveň možnosť zlepšovať sa, vyvíjať. Dokonalá dokonalosť nás môže uvrhnúť do šedého priemeru a stagnácie. Síce na prvý pohľad budeme svet okolo nás vnímať ako bezchybný, ale v skutočnosti bude všetko zúfalo rovnaké, bez možnosti ďalšieho vývoja. Po dokonalej dokonalosti môže prísť už len karikatúra. Otázka však znie, či ešte budeme schopní odhaliť, že sa jedná o karikatúru ...

Otváraš dvere Houdiniho ľahkosťou,

Ponúkaš za nimi celý vesmír.

Omámená vchádzam a,

Dýcham tvoj čarovný svet.

Jemne našľapávam do tvojich myšlienok

Hladná a smädná.

V tom vkladáš mi do rúk formulár.

Čítam: “Pre návštevy je len skrinka zmiznutia.”

 

Som asistentka.

Som pravidelná dobrovoľníčka z publika.

Predstavenie stále končí a znovu začína.

Mám čas,

A v ruke pokrčený formulár.

Kým nevnímaš ma, odlupujem tvoju žiaru,

A po kúskoch ju lepím na seba.

Otváraš mi dvere, no ja do nich už nevôjdem.

 

Stala som sa Houdinim.

Čo má spoločné Lana Del Rey a vražda pri zatýkaní ? Obvinenia z rasizmu. Nechcem tu preberať, či oprávnené, aj keď je to výživná téma.  Pod jej ťarchou však uniká podstata. V prvom prípade falošný feminizmus a v druhom zneužitie moci.

 

Del Rey sa vyjadrila k využívaniu nahoty ako prostriedku propagácie hudby. Oponenti okamžite argumentovali, že nejde o samoúčelnosť, ale feminizmus a oslavu tela. Keďže však tento spôsob prezentácie je vlastný hlavne umelkyniam tmavšej farby pleti, spor sa preniesol do úrovne rasy a tam aj pokračoval. Prečo však niekto považuje za feminizmus lascívnosť už ostalo nezodpovedané.  Ako môže hodnotu ženy v očiach spoločnosti zvyšovať živočíšnosť ? Je super cítiť sa sexi a krásna, cool vyfuckovať chlapa a zároveň ho pri tom provokovať. Ale to nie je feminizmus. To je komplex a celý prejav je terapia spojená s pomstou za mužský šovinizmus. Feminizmus je o búraní predsudkov a stereotypov, pričom sexualita by vo výsledku mala byť relax, nie prostriedok.

 

Rasizmus v podaní polície je trochu iná záležitosť. Je mi jasné, že ľudský faktor sa nedá vylúčiť nikde, kde sa vyskytujú ľudia. Ak však spoločnosť niekomu zverí moc, nie je to preto, aby ju svojvoľne uplatňoval podľa vlastného uváženia a nálady. Sú pravidlá, ktoré nesmie prekročiť. Takže, ak policajt z pozície moci udusí zatýkaného, ktorý nekladie odpor a navyše prosí o kyslík, je to úkladná vražda s priťažujúcou okolnosťou zneužitia moci. Tu nie je žiadny priestor na diskusiu. Že obeť bol černoch a že policajt jednal s ohľadom na túto okolnosť brutálnejšie, by však Američania spracovať mali, pretože po povrchu problému sa kĺžu už príliš dlho.

Jeden môj známy ma vyprovokoval k hádke. Podľa neho má žena hodnotu tak zhruba do 25 a aj to len v prípade, ak má dobré kozy ( a nemyslel tým farmu ... ). Rozmýšľam nad tým, či je len zabudnutý v puberte, alebo žije v pralese. Výrok o tom, že intelekt je prirodzený v zásade iba mužom a žena je výhradne sexuálny objekt bez schopnosti čokoľvek tvoriť by naštval snáď aj stepfordskú paničku. Rada by som vedela, či by tento druh chlapov nechal “utratiť” svoje matky, či by nepočúvali napr. Ninu Simon, alebo Billie Eilish, či by si nikdy nepozreli Stratené v preklade, neprečítali knihu od Ursuly le Guin, neobdivovali Vigée-Lebrun, či by svoje partnerky, do ktorých sa zamilovali, po prekročení “limitného” veku vygumovali. Hodnotiť akúkoľvek ľudskú bytosť len cez prizmu prvotných sexuálnych znakov je úbohé, ale rovno z toho vyvodiť aj charakter už hraničí s primitivizmom.

Kolega v práci na margo smrti Kirka Douglasa poznamenal, že dnes už takí výborní herci nie sú. Musela som nesúhlasiť a hneď na prvú dobrú mi napadli Timothée Chalamet, Shia Labeouf, Adam Driver, Nicholas Hoult ... Mladá generácia hercov má však smolu. Filmy, ktoré v súčasnosti prinášajú masový ohlas, sú filmami, ktoré stavajú na superschopnostiach. Postavy síce vykazujú určité charakterové vlastnosti, ale v popredí je výnimočnosť nadprirodzena. Divákove sústredenie sa na herectvo je druhoradé, herec predáva niečo úplne iné. Filmy, ktoré stoja na postave a herec má možnosť predvádzať svoj skutočný talent sú často známe oveľa menšiemu množstvu divákov. Z môjho pohľadu nejde o krízu herectva, ale o rozdielnu divácku požiadavku.

Preháňam sa pustinou

Steny sú blízko seba

Si hneď vedľa, vidím ťa, cítim ťa

Obklopeného hračkami.

Mlieko sa rozlieva a delí nás od seba.

Moje steny sú biele

Tvoje ďaleko od seba.

Pripútaná okovami bezmocnosti,

Čakám na další bolestný deň.

Koľko sa v tebe skrýva krutosti ?

Nepotrebuješ Kaukaz, stačí ti moja láska

A túžba po tvojej blízkosti.

O áno, prichádzaš ku mne každým dňom,

V ruke však držíš nôž so zaschnutou krvou.

Mojou krvou.

A ja odovzdane čakám v nádeji, že ho jedného dňa nepoužiješ.

Márnej nádeji.